Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


3. Radikálne Riešenie

21. května 2010 v 15:35 | Ange |  ReBeli
Ďalšia kapitola ReBelov

----------

Niečo pristálo Narutovi na tvári. Ale vôbec ho to nebolelo. Pretože to niečo bol Sasukeho vankúš.

"HEY A TO MALO BYŤ ČO?!" naštval sa a hodil vankúš späť. Až potom si ale všimol, že útočník nie je na svojej posteli, ale stojí pri dverách.

"Za desať minút začína vyučovanie, tak som ťa zobudil," mykol Sasuke plecami, naznačil, že on už ide a odišiel. Pri tom celom si zachovával bezvýraznú tvár. Ak by bol na jeho mieste niekto iný, asi by sa dosť zabával.

No Naruto nemal čas na dlhé úvahy. Po tomto oznámení spadol z postele, a v duchu si hneď začal nadávať. Tých pádov už mal dosť.

Obzeral sa okolo seba a nemohol nájsť uniformu. Čakal, že sa bude iba tak povaľovať po zemi, a až o niečo neskôr si spomenul, že včera upratoval. Zaúpel. Toto snáď nie je možné! Po štyroch sa dovalil ku skrini a trhnutím ju otvoril.

Zbesilo sa začal hrabať v obsahu skrine v márnej snahe nájsť svoju uniformu. Po chvíli tresol do skrine tak, že otvoril dvere druhej polovice, ktorá patrila Sasukemu, a tam uvidel jeho náhradnú uniformu.

"To si nevšimne," uistil sa a rýchlo po nej siahol, na to odbehol do kúpeľne, kde bol ešte stále aj v dobe, keď sa po chodbách nieslo zvonenie.

"Doriti, doriti," vyletel odtiaľ a schmatol svoju tašku, ktorá ale nebola zavretá a tak všetko vysypal na zem. "Áá!" Jediné, čo mohlo vystihnúť jeho a veci okolo neho, bol chaos. "Úú," pustil sa do zbierania vecí zo zeme, ale napokon usúdil, že je to aj tak jedno, pretože cez hodinu väčšinou nedáva pozor, tým pádom si nezapisuje poznámky a učebnicu tiež celú dobu neotvorí, ak ju vôbec vyberie. Narovnal sa a zašiel si rukou do vlasov, druhú si založil o bok a vzdychol si. Prúser. Mal by ísť.

Vtedy si všimol, že Sasukeho košeľa je mu veľká. Iba o kúsok, ale predsa. Rukávy mu stále schádzali dole a zakrývali dlaň, na čo nebol zvyknutý a pár krát si to potiahol a nechal skĺznuť, kým mu došlo, že by sa mal zaoberať niečím iným.

"Ja som taký idiot!" zahučal a vrhol sa na dvere, asi si myslel, že sa pred ním otvoria alebo bohviečo, zjavne zabudol, že sú posuvné, a tak sa zviezol popri nich na zem.

"ÁU! TAK A MÁM TOHO DOSŤ!" odsunul dvere a vysúkal sa na chodbu, po ktorej sa následne rozbehol, prudko zabrzdil, až sa rukou dotkol zeme aby nespadol, a rozbehol sa opačným smerom.



"Kde si bol prvú hodinu?" spýtal sa ho Kiba. Naruto nemal to srdce vpáliť doprostred Irukovho výkladu, a tak sa prechádzal po chodbách až dokým hodina neskončila.

"No, ja som ráno zaspal," strelil obviňujúcim pohľadom po Sasukem, "tak som si povedal, že prvú hodinu vynechám. Že to tak bude lepšie, koniec-koncov, Iruka-sensei by mi určite rád vynadal, ešte aj za to, ako sme ho včera na chodbe predbehli a frnkli do triedy jemu pred nosom, ale povedal som si, že dnes na to nemám nervy..."

"Haha, čo, smolný deň?"

"Nie je dneska piatok trinásteho?" zafrflal Naruto.

Kiba mávol rukou. "Prosímťa! Ty na tie hlúpe povery veríš?"

"Nie, to ja len tak. Počuj, nemáš papier a pero?" pretože nakoľko mal Naruto asi polhodinu času, nenapadlo ho vrátiť sa po veci.

"Um, ja nie, také veci si na hodiny nenosím."

"A aké veci si nosíš?"

"Iné," odvetil Kiba vyhýbavo.

No a Narutovi nezostalo iné, než sa obrátiť na svojho spolusediaceho. Najradšej by vraždil. Tiež ho mohol zobudiť skôr. Určite sa na ňom potom smial. Aj keď, predstava smejúceho sa Sasukeho bola priam bizarná.

"A ty? Sa-su-ké?" znova použil ten spôsob, akým vyslovoval jeho meno iba on. Ten spôsob, ktorý Sasukeho tak štval, a zároveň si želal, aby neprestal, aby vyslovil jeho meno znova. "Nemáš pero a papier?"

"Načo?" spýtal sa podozrievavo.

"Potrebujem," odsekol blondiačik. "Prosíím."

"Načo?" zopakoval Sasuke.

"Kurva! Čo sa staráš?! Buď mi to daj alebo nie!" vyletel na neho. Kiba sa iba smial.

"Takto ti to nedá."

"Pch," Naruto obdaril Kibu škaredým pohľadom a potom sa nahol k Sasukemu. Pričom nezabudol odtlačiť lakeť, ktorým sa Kiba opieral o ich lavicu, aby mali trošku viacej súkromia. Zašepkal: "Sa-su-ké... potrebujem to... všetko ti vysvetlím, potom... sľubujem... prosím ťa... iba papier a pero... stačí aj ceruzka, to je jedno, len nech to píše..."

Sasuke s ním strácal nervy. Chcel mať iba pokoj, a tak mu posunul po lavici papier a červenú farbičku.

"Arigatóó!" Naruto ho div neobjal, ako sa potešil.

Načmáral na papier:

SHIKAMARU, MOHLI BY SME SA PO ŠKOLE STRETNÚŤ? NARUTO ^^

Na to papier zmuchlal a hodil na lavicu napravo.

Shikamaru ho rozbalil s nadvihnutým obočím. Po prečítaní stručného obsahu zdvihol obočie ešte vyššie. Po chvíli vzal pero, odpísal NAČO? a hodil papier späť.

AKO NAČO? POKECAŤ. O NIEČOM. NEPÝTAJ SA. A KRUCI NEBUĎTE VŠETCI TAK PODOZRIEVAVÍ! O TRETEJ V PARKU!

Po tomto okamžite vrátil ceruzku Sasukemu, s patričným dôrazom, aby bolo jasné, že sa už o tom nehodlá baviť. Tiež mu na lavici nepristála žiadna odpoveď, čo bral ako tichý súhlas.

"Kami-sama, toto bude ťažké," povzdychol si.

"Čo bude ťažké?" spýtal sa ho Kiba, ktorý sa znova opieral o ich lavicu.

"Uvidíš," odvetil Naruto a znova mu odsunul lakeť.



Naruto kráčal po tráve, bol pomerne pekný, slnečný deň. Už bolo päť minút po tretej a tak mohol čakať, že tu bude. Ale kto by čakal, že park je takým veľkým miestom? Prechádzal pomedzi stromy, kúsok po cestičke, kúsok mimo nej, a hľadal ho, niekde. Až kým ho neuvidel. Tam na tráve, ležal.

"Hey," postavil sa nad neho.

"Nezacláňaj."

Naruto si sadol.

"Na čo pozeráš?" zdvihol hlavu ale nevidel nič zaujímavého.

"Na oblaky."

"Hm, počuj, Shikamaru. Máš rád zábavu?" skúsil blondiačik.

"Mám rád shogi."

"Jasne. Každý máme svoju zábavu. Takže to je tvoja zábava? Baví ťa to?"

"Dosť možné."

"Vieš, prečo som sa s tebou stretol?"

"To vážne netuším."

Naruto si vzdychol. Ako na toto?

"Pretože si zaujímavý."

"Som chytrý. Nie zaujímavý," vyviedol ho Shikamaru z omylu. Naruto zažmurkal.

"Nie. Ja myslím zaujímavý ako zaujímavý. Počuj, máš priateľov?"

"Možno... Čo sú to za blbé otázky?!"

"Ehm. To vieš. Ja som si s tebou neprišiel pokecať o ničom konkrétnom. Len som si myslel, že by to bolo fajn... " Naruto už sám nevnímal, či to, čo hovorí, vôbec malo nejaký zmysel. Zvalil sa do trávy vedľa Shikamarua a takisto sledoval oblaky. "Myslíš," ozval sa po chvíli, "že sú ako ty?"

"Sú lenivé, to im treba pripísať k dobru."



"To je to. Každý má niečo iné, čo ho robí šťastným. A ja som šťastný, keď sú šťastní ostatní, chápeš ma? Myslím, že tu, teda v tej triede, do ktorej teraz chodím, sa nájde pár cvokov, ktorý by mohli spolu vychádzať. Len si to neuvedomujú."

"A ty sa pokúšaš dať ich dokopy?"

"Hej. Také niečo. Pokúšam. Mohli by sme spolu tráviť čas. Zabávať sa. Smiať sa. Život nemôžeš premárniť. Rozumieš, každá jedna sekunda je drahá. Nikdy nevieš, kedy to skončí."

"Ži deň, ako keby mal byť tvoj posledný," súhlasne povedal Shikamaru. "Ja by som celý posledný deň strávil pozorovaním oblakov."

"Vidíš. Ale ja... ja neviem ako by som strávil svoj posledný deň. Najradšej by som bol, ak by ma nič nemuselo trápiť, ak by som bol obklopený priateľmi. A hlavne smiechom."

"Takže ty chceš, aby sa tvoji priatelia smiali, hej?"

"Aby boli šťastní," pritakal Naruto.

"A to si si vybral za kamaráta Uchihu?" nechápal.

"Ja v neho verím," mračil sa blondiačik. "Niečo v ňom je."

"Dobre. On. Ja. Ty. Kto ešte?"

"Kiba..."

"Blázon podobný tebe," prikývol Shikamaru.

"Neji..."

"On?!"

"... a Lee."

"Ach. A týchto chceš dať dokopy."

"Prosím. Budeme skvelí tím! Cítim to!"

"Vieš, Naruto," povzdychol si Shikamaru. Na perách sa mu objavil úsmev. Hľadel na nebo, ktoré už potemnievalo. "Ešte s nikým som sa tak dobre neporozprával."

Narutovi sa rozžiarila tvár.



"... ale vieš, v konečnom dôsledku sa to určite zvládne. Tak dlho spolu a nenapadlo vás dať sa dokopy. Ja si myslím..." Naruto už asi hodinu čosi mlel. Ležal na svojej posteli, a rovnako tak Sasuke, ktorý sa snažil spať, ale nedalo sa, lebo mu do hlavy stále prenikal blondiačikov hlas.

"Naruto," zavrčal, čím ho prerušil.

"Hm?"

"Mohol by si ísť ku dverám?"

"Prečo by som to robil?"

"Niekto klopal."

"Tak nech vojde."

"Choď. Sa. Tam. Pozrieť."

"Čo? Ale-" no Narutovi nikdy nedal ten Sasukeho chladný pohľad. S povzdychom vstal a vydal sa ku dverám. Sasuke vstal tiež a vzal Narutovu perinu, na to ho nasledoval. Keď už blondiačik otvoril dvere, postrčil ho až na chodbu, hodil naňho perinu a dvere zavrel.

"Huh?" Naruto sa obrátil. Obklopila ho tma, pretože na chodbe neboli nijaké okná a v strede noci sa asi ťažko bude svietiť. "SASUKE!" Začal lomcovať dverami ich izby keď ale zistil, že mu to nejde. "OTVOR!"

"..."

"HOVORÍM OTVOR! NECHCI ABY SOM TIE DVERE ROZRAZIL!"

Rozbehol sa a vrazil do dverí. Bezvýsledne.

"AU! VIDÍŠ, ČO ROBÍŠ?! BOLÍ TO!"

Snažil sa prebudiť v ňom kúsok súcitu či aspoň viny.

"CHCEŠ ABY SOM SPAL NA CHODBE?!"

"..."

"DORITI, FAKT TO CHCEŠ?!"

"..."

"SASUKE PUSŤ MA TÁM!!" zaprosíkal.

"..."

"JA BUDEM TICHO!"

"..."

Naruto, na znak toho, že to myslí vážne, zmĺkol. Zavrel oči, aby unikol tej tme, a iba čakal, kedy ho zozadu niečo chytí a vyľaká k smrti.

"Budeš ticho?" ozvalo sa zvnútra asi po dvoch minútach.

"Áno! Budem ticho!" pritakal Naruto.

Dvere sa poodchýlili a on vbehol dnu. Stál tak Sasuke, na ktorého sa hneď vrhol. Vyskočil a objal ho, čím sa ale obaja zvalili na posteľ. Naruto sa zasmial.

"Mám ťa."

"Pusť."

"Tvoje.. Radikálne riešenie sa mi vôbec nepáčilo," oznámil mu Naruto s nosom iba pár centimetrov nad tým Sasukeho.

"Pusť."

"A vieš, že teraz v tme sú tvoje čierne oči ešte čiernejšie?"

"Pusť!"

"Nehé. Ale mne sa dobre leží, Sa-su-ké."

"Naruto, zlez zo mňa!"

Naruto sa oprel čelom o jeho rameno, stále bol na ňom a mal ruky okolo jeho krku. Pár zlatistých vláskov pošteklilo Sasukeho na líci. Teraz to mohol cítiť. Tlkot srdca. Pomerne rýchly, ale ktovie, čo je u hyperaktivistov normálne. A ten dych, čo sa pomaly spomaľoval.

"Naruto?" Sasuke sa namáhavo no zároveň opatrne nadvihol. Blondiačik zaspal.



 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Laterie | Web | 22. května 2010 v 14:59 | Reagovat

Marley poviedku máš hotovú u mňa na blogu.

2 Kagome/Kurama | Web | 28. května 2010 v 13:33 | Reagovat

Další další! xD Vidím, že už přidáváš ReBeLy, to je super :) Mám chuť si je přečíst od začátku...*_* Je to neuvěřitelná povídka

3 Natsumi | E-mail | Web | 10. ledna 2011 v 18:54 | Reagovat

vazne skvela poviedka ;-)

4 Chibi | Web | 8. ledna 2012 v 3:47 | Reagovat

Ange, poklona až nosom na zem. O__O začínam ti závidieť sále viac a viac...genialita sama ;D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•