Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Anjel ktorý nevie lietať

3. května 2010 v 17:06 | Ange |  Originál jednorázovky
Tak fajn, nepáči sa mi, že je tu toho tak málo, takže pridávam ďalšiu poviedku. Ku shounen-ai sa dostanem a ReBelov sem začnem pridávať pravidelne asi od piatku..


Ako ju môžem ochrániť... ?
Anjel s čiernymi krídlami.
Anjel ktorý nevie lietať.
Stratený vo svete ľudí...
Chcem len pomôcť...







Anjeli. Nadľudské bytosti. Majú voči nám, obyčajným smrteľníkom, akúsi sústrastnú povinnosť. Kedysi, keď sa mohli pýšiť vskutku obdivuhodnými perleťovo bielymi krídlami, fungoval akýsi systém, ktorý vysielal rádových anjelov ku ľuďom, ktorí potrebovali pomôcť. Neviditeľní služobníci sprevádzali danú osobu na každom kroku a chránili ju, tam vo svete ľudí. A to mohli poriadne robiť len vtedy, keď lietali - pretože život človeka je ťažký život, a nasledovať ho nebolo jednoduché. Väčšina anjelov i zabudla, aké je to kráčať po zemi, pretože celý svoj život strávili vo vzduchu.

Ale v tých časoch tu bol i iný anjel. Nebol vyšší než priemerný človek, a tiež nepôsobil tak vznešene ako ostatní jeho druhu. Krídla, ktoré nosil na chrbte, neboli síce biele, ale zachovávali si svoju majestátnosť, nakoľko pierka niesli sýto čiernu farbu. Pozeral na ostatných a na zhon, ktorý panoval kvôli tomu, lebo ľudia potrebovali stále viac strážcov. Mladí i tí starí, neschopní vydobyť si vlastné miesto vo svete bez tejto malinkej okrídlenej pomoci. Stál bokom, nebol ich súčasťou. Nie preto, že jeho krídla boli čierne. Ale preto, že nebol anjelom.

Veď
ako sa môže niekto nazývať anjelom, keď nevie lietať?

...Nemôže.

A tak ubiehal čas, a čoraz viac anjelov sa vydávalo do ľudského sveta. Ale raz si niekto povedal, že načo posielať dobrých a zdatných anjelov ku niekomu, kto ani plne nevyužije ich potenciál? Ku niekomu, koho stačí len trochu popostrčiť na správnu cestu. Zdvihnúť ho na nohy, ukázať mu smer a chvíľu kráčať s ním. Možno práve preto, že tam v ľudskom svete bol niekto taký, sa pozornosť anjelov postupne obracala na toho jediného. Na toho, ktorého medzi seba odmietali prijať.

"Ty bež, pomôž jej a možno sa i naučíš lietať," postrčil doňho niekto. Pravdou bolo, že ho tam nechceli. To dievča, ono si nejako poradí. A oni sa ho zbavia. Pridelili mu úlohu - jeho prvú úlohu vôbec, a poslali ho preč.

Vietor sa mu protivne hral s jeho zlatými vláskami, ale zdalo sa, že mu to nevadí. Cítil pod nohami zem vytvorenú človekom - obyčajný asfaltový chodník. Maličkosť, ktorá mu vykúzlila úsmev na tvári. Za celú dobu svojej existencie nevystrčil nos z domova, a teraz je tu, v ľudskom svete. Splní si svoju povinnosť, a potom ho možno i uznajú ako anjela. Bola to príležitosť, jedna z tých, ktoré sa neodmietajú.

Och, áno, mladý anjelik toho nevedel mnoho o fungovaní tohto sveta. Stačilo však ísť, stále ísť dopredu, až zastal pred jedným domom. Vedel, že je to on, hoci vyzeral rovnako ako ten vedľa či oproti. Vedel, že dnu je dievča s hnedými vlasmi a zelenými očami, ktoré sa trápi nad tým, že ju nikto nemá rád. Nemala kamarátov, rodičia na ňu nemali čas. Cítila osamelosť. To bolo dôvodom, prečo teraz stál pred dverami. Ako svetlo, ktoré zažiari v temnote, musí jej ukázať kade ísť, napraviť to, čo nikto nespáchal.

Stál tam ešte dlho. Pre ľudské oči bol neviditeľný, preto si to mohol dovoliť. I keď začalo pršať, len tam stál a nechal kvapky nech si s ním robia čo chcú. Detinsky sa tešil ešte i z toho, že je do nitky mokrý - predsa len, bolo to prvý krát v živote. Čakal celý deň a celú noc, kým to dievča nevyšlo z domu. A potom ju poslušne prenasledoval, kráčal tesne za ňou do školy, trpezlivo stál za jej stoličkou celé vyučovanie,
bol všade tam, kde bola ona. Ak niekto o nej rozprával niečo nepekné, zdvihol krídla a vytvoril medzi nimi a ňou bariéru. Zhovievavosť, to bolo to, čo jej zabránilo počuť tie reči a cítiť sa zle. Zhovievavosť niekoho, o kom ani nevedela, že tam pri nej je. Že je tam pre ňu.

Dni ubiehali, rovnako tak ubiehali i noci. Ubiehali týždne. A dievčatko bolo stále osamelé. Práve jej smútok pripútal anjelika k nej, zabraňoval mu odísť, vzdialiť sa. Bola jeho jediným záujmom, stala sa hlavným dôvodom jeho existencie. Ale hoci ju dokázal chrániť, vôbec to nepomáhalo. Pretože stále kráčala nesprávnym smerom.

Jedného dňa, rovnako všedného ako všetky ostatné, sa dievča po ceste domov šmyklo a spadlo. Bolo to len zopár odrenín, ale v tej chvíli sa niečo v anjelovi pohlo, prekonal tie zvyšné centimetre, ktoré ich delili, a objal ju. Síce ho nemohla vidieť, no cítila to. Zvláštne upokojujúce teplo. Ako keby vedela, že už viac nie je sama. Nie je a nebude. Lenže ako mohla veriť niečomu takému chvíľkovému? Pretože i ten dotyk raz pominul, a rovnako tak raz zmiznú i stopy, ktoré v nej zanechal.

Anjel sa rozhodol niečo podniknúť. Zamyslene sedel na múriku pred jej domom a pozeral na hviezdy nad sebou. Bola hlboká, chladná noc. A práve vtedy dostal nápad, ktorým síce možno nič nevyrieši, ale skúsiť to predsa môže. So zvláštnym úsmevom pozrel na svoje krídla a potiahol jedno pierko. Dokonalo čierne voči tmavej atramentovej oblohe.

Zoskočil z múrika a vydal sa na cestu späť, na cestu do domova. Urobiť niečo, čo by nikdy neurobil žiaden anjel so zdravým rozumom. Chcel sa vzdať svojich krídel. Veď načo sú mu krídla, keď nevie lietať? Veril, že ju dokáže ochrániť i inak. Veril, že vie, ako to vyriešiť. Veril, že je správne vzdať sa toho čierneho hebučkého pokladu, ktorý zdobil jeho chrbát už od samého začiatku. Naozaj tomu veril, a pri tom nemyslel na seba, ale na to dievča. Ako by mohol myslieť na seba? Týmto činom definitívne stratí šancu, že ho raz anjeli prijmú medzi seba. Predsa len, síce nevedel lietať, ale krídla mal, ale keď sa ich vzdá, nebude vyzerať inak než človek.

A tak sa i stalo. Ďalší deň, keď sa z oblohy monotónne spustili snehové vločky, prvé tohto roku a prvé i pre padlého anjela - pretože to bol titul, ktorý si vyslúžil svojím činom - keď dievča vyšlo z domu, čakalo ju prekvapenie. Stál tam, chlapec s blonďavými vlasmi a tmavohnedými očami, v čiernej mikine a nie menej tmavých nohaviciach, na ktorých krásne kontrastovali biele vločky. Pozeral sa na ňu, s jemným úsmevom, ktorý bol dôverne známy napriek tomu, že ho nikdy predtým nevidela. Tým si bola istá.

"Kto si?" spýtala sa ho, poháňaná náhlou zvedavosťou. Pretože stretla niekoho, kto o ňu prejavil záujem priateľským spôsobom. Len nežný pohľad a ten slabunký úsmev.

"Kei," odpovedal jej.

Nemusela mu hovoriť svoje meno. Zdalo sa jej, že všetko o nej vedel. Mala pocit ako keby ho poznala už dlhšiu dobu, ako keby bol pre ňu jediným dôverným priateľom v týchto sivých dňoch, ktorý jej pomáhal a udržoval ju nad hladinou vo chvíľach, keď sa topila. A predsa to nedávalo zmysel. Pretože ho nikdy predtým nestretla...

Od tej doby boli stále spolu. Obaja boli šťastní, pretože ona už viac nebola sama, a on už sa viac nestaral o svoje postavenie medzi anjelmi. Bol to krásny pocit zbaviť sa trápení, ktoré ich nemilo sprevádzali dlhý čas. Ale teraz už všetko bolo v poriadku - a možno i viac.

Sledovali to ostatný anjeli, hľadeli na tých dvoch, ako sa spolu smejú. Radosť a zábava, ktorú prežívali, v nich vyvolávala závisť. Pretože taká bezhraničná dôvera, aká sa vytvorila medzi nimi, nebola možná ako medzi dvoma ľuďmi navzájom, tak medzi dvoma anjelmi. Ale im sa to podarilo, dosiahli niečo, čo predtým bolo pripisované len fantázii, vzťah, aký sa nedá zažiť. Ale oni ho žili. A ostatný zatúžili po tom tiež. Stačilo tak málo, len obeta. Vzdať sa krídel. Hrdého znaku anjela. Doteraz niečo neprípustné, ale tie bariéry už tam neboli, zmizli. Nikto sa už nečudoval, keď videl svojho kolegu anjela, s ktorým kedysi lietaval vysoko na oblohe voľný ako vták, dolu na zemi, kráčať medzi ľuďmi, rozprávať sa s ľuďmi, smiať sa s ľuďmi. Dotýkať sa ich. Naberať ich životný štýl, pracovať, založiť si rodinu. A tak skončila jedna éra, a začala tá druhá. V ktorej anjeli a ľudia žili a žijú dodnes bok po boku.


Nedajú sa od seba rozlíšiť. Keď sa pozriete na ľudí, neviete, koľkí z nich sú anjelmi. Sú všade. A možno i na vás jeden taký dozerá. Anjel bez krídel, pre ktorého prestalo existovať nebo vo chvíli, keď spoznal vás. Anjel ktorý nevie lietať...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aki | Web | 4. května 2010 v 14:52 | Reagovat

nie je začo

2 sluzy(1smajlik13) | E-mail | Web | 4. května 2010 v 20:08 | Reagovat

To bolo dokonale uplne ze uzasne whoaaaaa :D Take krasne :D Hej a ten obrazok je uzasny :D lubim shounen-ai a yaoi :* :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•