Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Keď ťa unesiem

30. května 2010 v 14:58 | Laterie |  Pre nás

Dala som si ďalší request na poviedku od Lat-chan ;D
Milujem jej poviedky, no, čo sa dá robiť :D


Poviedka pre Ange
Poviedka na D.Gray-man
postavy: Allen, Tyki




                Ihla prešla látkou. Spojila tak dve strany aby držali v kope. Čierna niť, ktorú ihla vliekla sa pretiahla cez dierku a zmizla na druhej strane. Stehy boli rovnomerné a vypadali akoby ich za sebou ťahal nejaký prístroj a nie ruka. Robil to už vyše hodiny. Šil, šil, a šil... nikdy nemyslel, že by toto bolo nutné, zašívať si svoje veci, aby mal čo nosiť. Ale ako sa zdá...
Prsty vzali biely pramienok vlasov z čierneho kabátu. Zdvihli ho pred tvár a fúkli do neho, na čo vlas odvial od neho na zem. Ak by sa niekto díval oknom, asi si pomyslí, že nejaká starenka zašíva staré kabáty alebo podobne. Osobne mu bolo jedno čo si kto bude myslieť, hlavne, že to dokončí a bude môcť odísť.

Na konci vojny neexistuje horšie a odpudivejšie miesto ako bojisko. Ako fronta, na ktorej by stál a čakal na spasenie, či na zázrak. Akosi sa zdalo, že nezáleží už na tom, kto vyhrá, tak či tak, nebude nikoho kto by to mohol osláviť. Ľudí ostala na celom svete už len hŕstka. Tak pre koho by mal zachraňovať to, čo ostalo? Trhol ihlou, pri čom sa o uško niť odtrhla. Zapichol ju do poťahov na kresle a spravil uzol na niti. Už sa to vážne nedalo nosiť. Chcelo to proste zalátať, aby to nemal na sebe ako strašiak do maku. Postavil sa a pohodil kabátom. Bolo to už jedno ako vypadá, hlavne, že sa dá nosiť... pretiahol si ho cez ruky a napravil si golier. Londýnske zimy sú studené a vyčerpávajúce. Už len ten pohyb, ktorý musí človek vynaložiť v tom riedkom ovzduší.
Ruky vloží do vreciek a pohliadne k polorozpadnutému oknu, z ktorého trčia sklenené črepy. Už si nepamätá, koľkých ľudí zabil. Vždy tam bol nejaký človek, ktorý sa priplietol pod nohy. Obete vojny... proste sú. Cítil na tvári chladný vánok. Z tmavej oblohy pomaly začínali padať vločky. I ten sneh už bol tmavší, než si ho pamätá. Akoby všetka beloba, a všetky farby, ktoré vyjadrujú čistotu, zo sveta zmizli

V hrdle mal pocit, akoby sa dávil. Niečo čo mu tam stálo a nechcelo von. Možno len výkrik ktorý sa tam zasekol pri prvom človeku, ktorého zabil. A ten sa hromadil a stúpal a jeho vedomie, že duše neodišli na žiadne krajšie miesto, bolo v naprostom pokraji normálnosti.
Nikto tu nebol. Neexistoval človek, ani exorcista... nikto v jeho blízkosti nebol. Stál na spálenisku a medzi prstami znova zvieral ihlu. Občas sa zdalo, že každá kvapka krvi je tak cenná a zároveň bezcenná voči tým litrom, ktoré ľudské telo obsahuje. A v tých všetkých pocitoch, myslel, že jeho telo neobsahuje žiadnu krv... žiadnu takú, ktorá by mohla niekomu pomôcť... nikdy...
Ihla dopadla do prachu a špiny na zem. Allen sa otočil, pri čom pod podrážkami zaškrípali drobné kamienky. Vydal sa k dverám, ktoré mali rozrazenú zámku, takže sa nedali zatvoriť, len privrieť. Úplne mŕtve mesto... Londýn. Myslel, že tam kde stojí rád bude všetko v bezpečí. Opak bol pravdou a to zistil čoskoro. Každé mesto v blízkosti rádu bolo zničené. Prečo sa proste nemohli prepadnúť do pekla?

Vykročil na ulice, ktoré pokrýval sneh. Nová prikrývka mala napadnúť zrejme behom noci. Kráčajúc tichou ulicou bez jedinej známky života, za sebou zanechával v tenkej prikrývke snehu na chodníkoch stopy. I tak to bolo k ničomu. Prečo sa práve musí nachádzať v meste, ktoré už prakticky neexistuje, keď ho potrebujú v inej krajine? A prečo by si mal s tým robiť starosti? Je prekliaty. Z tretiny exorcista, z ďalšej tretiny akuma a z poslednej Noah. Nikto taký neexistuje, tak ho hádam nezabijú. Čo bolo skôr patetické ako reálne. Radšej by skutočne bol umrel, než čokoľvek čo by musel znášať v tomto svete. Prečo sa mu aspoň jedno z prianí nemôže vyplniť?
Jeho domov sa zmenil na mesto duchov. Čo duchov, ani tí tu neprebývajú. Proste pusto. Chladné múry bez vnútorného života. Ulice bez osvetlenia. Len mŕtve kulisy. Mal zrejme ostať len sirotou. Potulným chlapcom, ktorý sa stĺkal z miesta na miesto s Manou. Keby tak mohol ostať, nič viac si nepraje. Ale už od narodenia sa to javilo ako niečo, čo proste nie je možné. Aby on mohol byť šťastný a bezstarostný. Ten výkrik, ktorý sa mu držal v hrdle bol ako rakovina. Mal pocit, že ak čochvíľa nevybuchne proste dostane infarkt. Zastavil sa na križovatke. Jedna z ciest smerovala na cintorín. Pomaly otočil hlavu tým smerom. Cesta končila v tme a jedine pár vločiek bol schopný vidieť. Nemožné, absolútne z cesty. Otočil sa a kráčal smerom na cintorín. Aspoň nejaká spoločnosť. I keď si zjavne moc nepokecá.

Stará bránička s hrotmi sa potichu otvorila a prepustila ho na podzemok cintorínu. Hroby kam oko dovidelo. Len pomníky trčiace zo snehu. Vysoké pamätníky, hrobky. Kus na kuse. Rozišiel sa takmer neviditeľným chodníčkom pomedzi hrobky. Predsa to nejako musí isť. Dostať sa odtiaľto. Z tohto sveta, proste a jednoducho aby sa niekto nad ním zmiloval. Odtrhnúť sa od zeme a niekam sa dostať. Cítil sa ako väzeň.

"...možno keby som vynechal jednu z tých chýb, ktoré som spravil,
Dnes by som nekráčal sám...
Kto vie, kam by som mieril...
Jediné, čo nechápem je, prečo na to neustále musím myslieť...
Večná, míňajúca sa prázdnota, ktorú dopĺňa ešte väčšia prázdnota"


            Zastavil sa pred krížom, ktorý sa nachádzal uprostred cintorínu. Teda, aspoň si myslel, že to bude stred. Koniec koncov, bolo to jedno. Nejakým zvláštnym spôsobom tu zapadal. Chcel tu zrásť zo zemou. Splynúť s prostredím, stať sa jedným z tých odpočívajúcich v hrobe. Primrznúť k tomu krížu a navždy sa stať večnosťou.

"Ah Mana... na čo to len myslím... mám si ísť vlastnou cestou...
...ale dnes... nemyslím, že ešte nejaká cesta pre mňa existuje...
Neexistuje už vôbec nič..."

˜*˜
            Čakal na neho. Celý ten čas, a nikdy nedokázal prísť a pozrieť sa mu do očí s tým, že už nechce a odmieta bojovať. Pochovať všetko čím bol, by bolo predsa tak jednoduché. Aspoň on si to myslel. Občas prestal myslieť mimo priestor. Mimo rám, v ktorom bol uzavretý jeho svet. Tie hranice, ktoré boli ešte bezpečné pre neho. Mieril vždy presne, ale do tohto srdca sa nemohol trafiť. Akoby ani neexistovalo...

Nič z toho čo mu povedal, nebolo pravdivé. Jediná jedna vec, v ktorej si bol istý... smrť si nájde každého. I takých ako je on... všetci raz umrú. Nezáleží na tom, ako dlho budú chodiť po svete. Proste jedného dňa zahynú. A stačí aby zahynuli v mysliach ľudí...

Malo vôbec ešte zmysel bojovať? A možno to bola posledná vec, na ktorú tento drahý exorcista krčiaci sa pri kríži mal odhodlanie. Neostalo im nič. Tak isto ako exorcistom tak im. Oklamané bábky, vedené maniakom. Nič iné, len pešiaci, ktorých niekto neustále riadil. Vo vojne, na ktorú chceli zabudnúť. Nezúčastniť sa jej.

            "Zvláštne miesta vyhľadávaš shounen."

Allen mlčal. Len čupiac a opierajúc sa chrbtom o mohutný kamenný kríž, hľadel do zeme. Biele zostrihané vlasy mu dopadali na chrbát a zakrývali jeho tvár, takže Tyki nemohol vidieť, že má zatvorené oči.

            "Plačeš?"

            "Kiežby..." šepol mladý exorcista. Spomedzi pier prepustil horúci obláčik vzduchu.

            "Mám pre teba jednoduché riešenie, ak potrebuješ plakať..."

            "Ah..." Allen zdvihne hlavu a pohliadne pred seba. Ani nepamätá, kedy naposledy spal, alebo robil čokoľvek okrem toho, že sa stĺkal z miesta na miesto.

            "...to je od teba milé." jeho úsmev už dávno zmizol. Možno na tie miesta kam sa podela jeho odvaha a odhodlanie. Potreboval odísť a to čo najrýchlejšie. Ale nevládal sa ani pohnúť z miesta. Vyčkával, stále... ešte stále.

            "...nie je nič smutnejšia ako exorcista, ktorý nemá silu už ani bojovať..."

            "...Tyki..." šepne Allenov hlas, akoby prichádzal z hlbín krížu, ktorý má za sebou. Tak moc by chcel spať. Umrznúť tu a dostať sa niekam inam. Na lepšie miesto, ktoré už možno ani neexistuje. Proste sa niekam pohnúť. Bolo úplne jedno kam.

            "...chcel by som spať... tak moc by som chcel spať..." viečka ťaželi pod únavou. Pod srdcom, ktoré sa chcelo zatvoriť pred realitou. Toľko nocí, ktoré prebdel. Ktoré túžil. Chcel zaspať a zobudiť sa na celkom inom mieste. Odísť a nevedieť kam, ako sa tam dostal.

            "Tak spi... nikto ti nebráni..." Allen objímajúc svoje kolená pustil hlavu k lonu. Tykiho hlas k nemu doliehal už len z diaľky, ako ozvena. Chladný vietor sa mu preberal belasými vlasmi. Konečne... niekto kto to vyslovil... ...nikto ti nebráni... spi, plač... tráp sa... umri... nikto ti nebráni...


˜*˜

"...sme ako vnorená predstava... spomienka, ktorá nikomu nepatrí...
Túlame sa cudzími svetmi... bez významu,
Bez zmyslu...
...túžime sa niekde nachádzať... nezáleží na tom kde...
Jednoducho byť a žiť..."

            Šedé oči sa otvorili do temnoty. Ako inak... vždy to bola temnota, ktorú videl. Či bol deň alebo noc. Na ničom nezáležalo. V jeho srdci driemala už narodenia, vždy ju mal pred očami. Hneď za tým si uvedomil, že necíti vietor, s ktorým zaspával. Necítil ani ten chlad, ani tvrdosť kamenného kríža, ktorý akoby znamenal jeho bremeno. Každý si vláči vlastný kríž... a ty, ich vláčiš za celé ľudstvo...

Nadvihol sa na predlaktia. Tá mäkkosť ktorú pod sebou cítil. To je... posteľ? Skloní hlavu dole a medzi prsty zovrie jemné prestieradlo. Nepamätá sa, že by niekam šiel, alebo že by ho niekto bral. Predsa sa nachádzal na cintoríne.

Spustí nohy z postele, aby zistil, že je bosý. Položí chodidlá na zem. Opatrne, akoby si bol istý, že je chladná. Ale opak bol pravdou. Za veľkými klenutými oknami, sa nachádzala noc, v ktorej padali veľké snehové vločky. Dlhé tmavomodré závesy boli zviazané na okraji okien stuhami.
Ak mal dostať strach z toho, kde sa nachádza... neprichádzal. Ak sa mal zľaknúť toho, čo sa stalo... nezľakol sa. Túžil sa niekde nachádzať, samovoľne. A on sa nachádzal. Neznepokojovalo ho absolútne nič. Jediné čo chcel, bolo otvoriť tie dvere, ktoré viedli z veľkej priestornej izby. Otočil sa po závane chladného vetru. Jedno z okien bolo pootvorené a rozfúkalo hodvábny, modrý baldachýn nad posteľou. Nachádzam sa a existujem... niekde, kde to nepoznám, a kde to chcú ostatnú. Nekráčal som, nešiel som... len som sa ocitol tam, kde chcel niekto iný... mám teda zmysel... pretože to bol niekto iný...

Ruka siahla po kľučke od veľkých drevených, vyrezávaných dverí. Bez jediného zaškrípania sa otvorili, a jemu sa naskytol pohľad na dlhú chodbu. Vykročil do jej tmy, ktorá bola ožiarená len sviečkami. Plamienok sa roztancoval ako náhle okolo neho prešiel. Po pár krokoch sa zastavil na balkóne. Takže sa nachádzal na poschodí. Schodisko ktoré viedlo dole bolo zatočené doľava. Rukami zovrel tmavo hnedé, drevené zábradlie.

            "...nechcel si ísť..." ozve sa z opačnej strany chodby hlas. V jemnom svetle sviečky spozná jeho tvár.

            "...tak som ťa uniesol..."

Uniesol? Allenov pohľad padne k stene, po ktorej tancujú tiene vyvolané svetlom sviečok. Spôsob akým sa dostať z jedného miesta na druhé bez toho aby musel dobrovoľne ísť a vedel o tom. Takže ho uniesol v spánku, keď si na nič také nepamätá.

            "Hneváš sa?" prečo by sa mal hnevať? On už ani nevie čo je to hnevať sa. Ako sa ten proces vôbec deje. Niekde vnútri budú ešte ostatky pocitov, ktoré sa v ňom časom lámali a mizli. Len základy, ktoré tam vštiepil ako dieťa... to malé dieťa...

Chodbou sa ozval klepot podrážok. Tyki podišiel pomaly k Allenovi, ktorý sa stále opieral o zábradlie rukami. Tak rád by skočil dole a jednoducho nechal všetko čo existuje aby jeho osobu premohlo.

            "...úbohý, úbohý exorcista..." pokrútil hlavou Tiky a štíhlymi, dlhými prstami odhrnul Allenove dlhé pramene z tváre. Stále rovnaká tvár. Akoby konečne po tých rokoch pochopil, čo znamenalo Allenove prekliatie. Nemenná tvár, navždy vrytá do pamäte ako prekliata. Utrápená a pri čom časom ľahostajná. Každým okamihom sa prepadal hlbšie a hlbšie. A v jeho tvári sa nezobrazovalo trápenie, ktorým sa sužovalo srdce. Všetko ostávalo hlboko vnútri. Slzy dávno stratené... kiežby som mohol... kiežby...

            "...nie som si istý, či ním ešte som..." šeply pery krehké slová. Každučké písmenko akoby sa tvarovalo opatrne z toho najčistejšieho a najjasnejšieho kryštálu. Krehký ľad, ktorý sa dal jednoducho roztopiť, tak ako jeho slová v ktorých boli pochybnosti. Tyki mu mohol jednoducho dokázať, že tým exorcistom ešte je. Stačilo by na neho zaútočiť.

            "Nezaujíma ťa, kde sa nachádzaš?" ...kiežby ma niečo zaujímalo... kiežby...

            "Si zvláštny, Allen Walker..." Tyki si znova nechá prejsť prstami biele pramienky vlasov. Jemné i po tom čase. Pochybuje, že mal niekedy čas si ich zmývať, alebo s nimi čokoľvek iné robiť.

            "...to je moje prekliatie..." prehovorí opäť Allen a stiahne sa viac dozadu, takže Tykimu vykĺznu pramene spomedzi prstov.

            "...ako to myslíš?" sledujúc Allenovu tvár aspoň z časti, ktorú nezakrývali vlasy, sa Tyki opäť k nemu nahol. Tento krát ešte bližšie. Allen sa nepýtal na dôvod, nepýtal sa ani kde je... proste bol a to mu asi vyhovovalo. Akoby si v živote nič iné neprial, len byť niekde, nevedieť kde a ani prečo.

            "...nemôžem riadiť to, kým som..." pustí sa zábradlia.

"...môžem len dýchať... rozprávať a snažiť sa niečo zažiť...
To, čo sa vo mne nachádza je to, čo najviac trpí.
Ako sa len túžim zhlboka nadýchnuť...
Ako sa snažím existovať...
...ani to nie som ja... nedokážem sa usmiať..."


˜*˜

            "Skutočne ťa nezaujíma, prečo som ťa uniesol?" Allenov výraz tváre bol stále ľahostajný. Nachádzal sa akoby myšlienkovo celkom niekde inde. Ale to nebola pravda. Pretože už nedokázal viac riadiť svoju tvár, jej výraz. Všetko to kypelo len vnútri. Výkrik, držiaci sa v hrdle, sa každou chvíľou viac a viac uvoľňoval. Otázky na neho dopadali ako kusy odpadávajúceho kameňa, z jeho vlastného kríža.

            "Nehovor mi to, prosím..." stôl bol zľahka prestretý. Dlhý rubínovo červený obrus. Sviečky uprostred stola, po krm a víno. Všetko to siahalo ďalej nech si chcel priznať. A jediné čo si dokázal priznať bolo to, že sa tu nachádza. A ďalej už nič viac nechcel vedieť ani riešiť. Nech zmizne celý svet, nech všetci umrú. Je len sám, on jediný a nikdy ničím nespasí tento svet. Bez nádeje...

            "Vieš, že si bol zranený?" Allen pozdvihne pohľad od pohára na Tykiho, ktorý si vloží vidličku do úst.

            "...zrejme som si to nevšimol..." skonštatuje Allen a znova pretočí v prstoch štíhli pohár. Tyki prekvapene zamrká a položí príbor na kraj taniera.

            "...nevšimol? pohliadni pod košeľu."

Prečo by sa mal dívať na svoje zjazvené telo? Aby si pripomenul, koľko krát jeho život visel na vlásku? Nechce to vedieť. A radšej mohol umrieť. Mohlo sa stať radšej milión vecí, než aby ho Tyki privádzal k stavu, ktorého sa už veľmi dávno zbavil.

            "No, len sa pozri..." Allen teda položí pohár na stôl. Rozopne prvé gombíčky na košeli. Postupujúc zdola nahor. Odhalí svoje telo. Košeľa mu skĺzne po ramenách dole na predlaktia. Skloní hlavu aby lepšie videl na svoje telo, pri čom mu spadajú rozpustené pramene vlasov cez ramená. Prstami prejde po dlhej rane, ktorá je zošitá. ...kiežby som sa nikdy nedíval a nikam nenahliadal... kiežby...

Ruky klesli do lona. Aký malo zmysel prežívať zošitý po kusoch? Ako skladačka? Niečo čo nikdy nebolo kompletné a teraz sa to niekto snaží postaviť? Akoby ho niekto trhal na kusy a znova dával do kopy, aby ho mohol znova a znova potrhať. Takto znie peklo? Ale toto bolo niečo reálne na peklo... nebolelo to, ale trápilo sa to, a on to nemohol uvoľniť zo seba.

            "Chceš mi povedať, že tú ranu necítiš?" jemne potrasie hlavou a otočí ju smerom k oknu, za ktorým sa preháňa fujavica. Existovať, nachádzať sa... chcel by som niekedy svoj príbeh dokončiť...

            "Je smutné, ako ľudia nakoniec dopadnú. Hádam nechceš skončiť rovnako ako oni... nájdi si zmysel..."

Zmysel? Nájsť? ...nechcem hľadať... kiežby som nikdy nič nehľadal...


˜*˜

            Tá snežná záhrada bola prekrásna. Všetko malo rovnakú farbu, všetko bolo rovnako krásne a nič neprekvitalo nad to druhé. Nič sa neťahalo do popredia. Rovnocenná krása. Chladná a jednotvárna. Navonok pevná, vnútri krehká. Stačilo sa len dotknúť. Ani netušil ako dlho tu už sedí. Dívajúc sa na zasnežené stromy, malé kríky a zamrznuté jazierko. Všetko bolo tak rozprávkovo krásne, až sa mu nechcelo veriť, že skutočne nesníva. Temná biela, ktorá sa okolo neho rozprestierala. Tu by chcel ostať navždy. Stať sa toho všetkého súčasťou. Necítil na sebe ani chlad. Napriek tomu, že jeho líca sčervenali a dych sa prehlboval v horúci opar v mrazivom vzduchu. Na zemi panovala už len noc. A všetko navôkol sa pre neho prepadlo. Bolo to príliš ďaleko akoby sa toho mohol dotknúť a nejako to zmeniť.

Aspoň raz v živote cíti úplne, že niekam patrí.

            "...príroda je nevyspytateľná." Tyki si odhrnie na lavičke vedľa Allena sneh a posadí sa. Svet prešiel do takých rozmerov, že mu prestalo všetko robiť radosť. I to málo utrpenia, ktoré sa stratilo. Vo všetkom už bola len monotónnosť. Z niečoho nedokázal mať radosť. Trvalo to príliš dlho na to, aby to dokázal sledovať a neunaviť sa z toho. V tomto boli na tom rovnako. Jednoducho chceli niekde byť... pre toho druhého dôležití a zmyselní.

            "Je dobré, že si sa na nič neopýtal... i tak nepoznám odpoveď..." v ten okamih si prišiel tak užitočne stratený. Niekomu inému, kto ho našiel dokázal spraviť radosť. I keď nevedel, či to tak môže nazvať. Radosťou...

            "...som tak unavený..." ťažoba kríža padala a padala. Z neba sa opäť pustili vločky, ktoré sa usadili v jeho belasých a Tykiho čiernych vlasoch. Nemusel nič hovoriť, len súhlasne pohliadol do tmavého neba, z ktorého sa sypal sneh. Prevesil Ruku okolo Allenových ramien a pritiahol si ho bližšie k sebe. Allenova hlávka klesla na jeho rameno a viečka sa zatvorili pod neviditeľnou ťažobou srdca. Nikdy už nebude schopný prejaviť to, čo cíti. Kiež by som mohol chcieť...

"...chcel by som, aby si tu bol... pretože tento priestor je plný cudzincov,
Pretože okolie okolo mňa, sa ponorilo do temnoty.
Potrebujem a túžim ťa zavolať,
Ale výkrik sa mi stratil v hrdle,
Umlčal som to posledné čo ma od teba delilo...
Prajem si, aby si mi bol bližšie...
V túto temnú hodinu,
Keď sú všetci cudzinci, splývajúci s temnotou...
V temnote dňa, aby si stál po mojom boku...
Prial by som si...."

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Aki | Web | 30. května 2010 v 20:00 | Reagovat

to bolo úžasné Ange-chan xD ...inak je ton môj dojem alebo si mi tým prezradila trochu s deja? xD

2 Ange | Web | 30. května 2010 v 20:14 | Reagovat

[1]: to písala Lat-chan. a spojlery tam nie sú :D

3 Laterie | Web | 30. května 2010 v 21:29 | Reagovat

vidíš vidíš... preto nemáš kopírovať moje poviedky :P:D

4 Ange | Web | 31. května 2010 v 7:20 | Reagovat

[3]: ale je tam jasne napísaný autor, i venovanie :D:D

5 Laterie | Web | 1. června 2010 v 16:48 | Reagovat

tak stačí dať odkaz na moje poviedky.... :D mimo to, i keď je to poviedka pre teba... máš si prečítať jasné pravidlá môjho blogu: NIČ NEKOPÍROVAŤ bez môjho súhlasu, ok? :D

6 Ange | Web | 1. června 2010 v 18:25 | Reagovat

[5]: tch :D háái hai... gomenne ^^" :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•