Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Req.: See ya in hell

30. května 2010 v 18:42 | Ange |  Originál jednorázovky


Requestová poviedka odo mňa pre Lat-chan na tému See ya in hell.
Dúfam že sa bude aspoň trochu páčiť ;D



Všetko v mojom živote bolo vždy dokonalé. Nebol v ňom nikto kto by sa úspešne pokúsil zničiť tie hlboko zapustené základy, za ktoré majú zásluhu policajt na dôchodku a stále aktívna sestrička v nemocnici. Áno, presne tak, títo dvaja ľudia boli mojimi rodičmi, a mysleli si, že ma úspešne vychovávajú a posúvajú na ceste ku sláve. K tej, ktorá pre mňa neexistovala. Vždy som bol prostý človek, fotograf z malého mestečka, a z veľkomesta som vypadol hneď po tom, čo som dovŕšil určitý vek. Ten, po ktorom vám ľudia vravia, že si za seba sami nesiete zodpovednosť.
Stihol som sa naučiť, že zabíjať ľudí alebo im nejako škodiť, nie je dobré. A aspoň dokým som nestretol jeho
som úspešne testoval teóriu, ktorá hovorila, že ak ja nebudem robiť napriek iným, dajú aj oni mne pokoj. No áno, to je to, čo som nazval dokonalosťou. Pretože, človek z dnešnej doby, akýkoľvek úspešný, neznesie nepriazeň spoločnosti. Myslel som si to, že záleží na uznaní, a na tom, ako sa na nás ľudia pozerajú. Stal som sa priemerným a dokonale postrádateľným slušným občanom.
Dokonalý život, ktorý by mohol bez povšimnutia zmiznúť zo zemského povrchu.
Ale bolo to pekné. Nestarať sa do druhých a s tým naivným úsmevom si robiť svoju prácu. Aj keď som nerobil to, čo som chcel, čakal som na svoju šancu mlčky, žil zo dňa na deň a vážil si každú misku ryže...
Nebol to dobrý spôsob života, ale vtedy... vtedy mi stačil.
Presťahoval som sa do Británie na ceste za svojimi snami. Mohol som byť jedným z tých, ktorí ukážu svoje fotky váženým ľuďom a tí im dajú to, po čom túžia. Potom som mohol začať pracovať ako skutočný fotograf, nie len taký amatér, ktorý sa snaží a všetkých obskakuje. Všade, kam som vstúpil, už na prvý pohľad vedeli, že som ako psí chvost - za všetkými som sa len obšmietal, neschopný ísť vlastnou cestou. Vždy som hľadal len vychodené cestičky.


Zvuk krokov sa miesil s narážaním dažďových kvapiek na chodníky Londýnskych ulíc. Tá časť dopravy blízko centra mesta, ktorá mala to šťastie že neviazla, špliechala na okoloidúcich spŕšky vody, takže dáždniky, pokiaľ nekryli zo všetkých možných i nemožných strán, strácali svoj účel. Ja som sedel v taxíku, ktorý uviazol v zápche, a pozoroval tie pramienky stekajúce po okne. Pochmúrne mesto vyzeralo, ako keby svet strácal svoje farby. Naozaj som mal ten pocit, že ak ten dážď niekedy prejde, zostane len veľké čiernobielo.
Poznáte tie veci, vraj jeden "chybný krok" môže viesť k tomu, že sa váš život od základov zmení? Urobte tú chybu ako ja a neverte tomu. Potom sa to možno vyplní.
Niekto otvoril dvere na taxíku a vkĺzol ku mne na zadné sedadlo. Nejaký muž s tmavými vlasmi v čiernom dlhom kabáte, ktorý mal zrejme vlastné tajomstvá. Rukou si prešiel mokrými vlasmi a pozrel na mňa pohľadom, o ktorom som nevedel, čo si mám myslieť.
"Skrývam sa..." zašomral.
"Eh, prosím?" Samozrejme. Ak sa cudzej osoby, ktorá s vami nemá nič spoločné, spýtate príliš veľa otázok, alebo vôbec nejaké otázky, bude to pravdepodobne viesť k zavádzaniu a skresleniu faktov. Takže, nakoniec vám to k ničomu nepomôže, a až zistíte, že klamal, budete si pripadať ako totálny idiot.
"... pred dažďom..."
Povedal som si, že by som mohol skúsiť niečo iné. Neviem, čím to bolo, ale v jeho prítomnosti som si skrátka začal myslieť, že sa môžem chovať inak. Hovoriť priamo a otvorene, veď ho už nikdy v živote neuvidím. Dve osoby, ktoré sa náhodne stretli v jednom obrovskom meste plnom ľudí, v jednom taxíku... Aká bola šanca, že si zapamätá moju tvár, aká bola šanca, že sa dozviem jeho meno a že sa ešte niekedy v živote uvidíme? Moc veľa som tomu nedával. A tak, prečo sa starať o to, čo si pomyslí?
Som človek. Obyčajný človek, a vždy som ním bol. Cez môj život prešlo mnoho indivíduí, a ja si spomínam len na také malé číslo... Zlomok z tej veľkej masy tiel, tvárí a mien, len malý kúsok odštiepený z rozmanitosti. Ale viete, že na nikoho nezabudneme tak celkom? Osoby, ktoré vídavame v snoch, tie, o ktorých si myslíme, že ich nepoznáme a vymyslela si ich naša hlava... Aspoň raz sme ich videli. Mohla to byť tvár muža, ktorého sme videli v autobuse čo prešiel okolo nás, keď sme mali štyri roky. Ale bol skutočný.
"Kto ste?" vypadlo zo mňa opatrne.
"Ak mi budeš ešte raz vykať, tak..." jeho ruka urobila mimovoľný pohyb, ako keby si chcel odhrnúť kabát, ale neurobil to, rovnako ako tu vetu nedopovedal. Keď som sa tak naňho pozeral, opadávalo zo mňa moje odhodlanie. Nepatril som k tým, ktorí smú prejaviť svoj názor, a tak som sa naučil nechávať si ho pre seba. Mohol som to zmeniť? "Som spisovateľ," odvrkol napokon a zahľadel sa do okna.
"Som si myslel, že nejaký model..." ozvalo sa z predného sedadla a ja som uvidel v spätnom zrkadielku modré oči postaršieho šoféra. Cudzinec sa naňho usmial, a v tú chvíľu mi po chrbte prebehol mráz.
"Aj to."
Predné sklo auta takmer nehlučne rozrazila guľka. Šklbol som sebou na svojom mieste za sedadlom vodiča.
"Hopla..." predniesol cudzinec a vytiahol akúsi zbraň, o ktorej som ja doteraz ani netušil. Nežil som vo svete, kde sa strieľa, a do zbraní som sa nevyznal, takže som nemal šajn čo to bolo zač. Veci na náboje, ktoré lákali ľudí.
Vrhol som sa na dvere s jediným cieľom - dostať sa z jeho blízkosti. Ozbrojený spisovateľ, či vlastne model či čo to... Ani jediný kúsok mojej bytosti netúžil zostávať s ním natlačený v malom aute s mŕtvolou. Taká konzerva, už len z paranoje sa mi vnukla myšlienka, že ten taxík ma tlačí späť k nemu. Snažil som sa otvoriť dvere, ale ruky sa mi roztriasli.
"Nerobil by som to," oprel si zbraň o operadlo predného sedadla. "Ak vystúpiš, stane sa z teba cieľ."
Bolo šokujúce vidieť, ako ostatné autá len ďalej stoja a čakajú, kým sa zápcha trochu uvoľní. Ako ľudia ďalej kráčajú po chodníkoch, bez jediného obzretia. Ako kvapky dažďa neprestávajú udierať na zem, a zakrývajú obraz i zvuky. A ako sa nejakému ostreľovačovi podaril čistý zásah vodiča. Bol na mieste mŕtvy, to bolo jasné hneď po tom, ako mi došlo, čo sa stalo.
"Prečo on...?" hlesol som so stiahnutým hrdlom.
Cudzinec sa posunul na sedadle bližšie ku mne, a hlaveň zbrane sa tiež nebadane nahla smerom k mojej hlave. Neušlo mi to. "Bol to zlý človek. Moc moc zlý."
Čušal som. Môj mozog mi nebol schopný poskytnúť odpoveď na otázku, čo mám robiť. Moje telo sa chvelo pod náporom situácie, a pritisol som sa chrbtom na dvere. Kto by to bol povedal, že je také ťažké proste potiahnuť a otvoriť ich. Týmto činom som si k otváraniu znemožnil prístup. Jediné, čo som mohol, bolo hľadieť do tých vypočítavých očí osoby, ktorá sa nezdráhala ničoho. Neschopný pohybu, neschopný slova.
Na okno taxíka, priamo za mnou, sa ozvalo búchanie. Moje srdce mi skoro vybehlo z hrude, ideálne na druhý koniec sveta, od toho, ako ma trhlo. Ten strach, ktorý sa na mne ukladal za prítomnosti Cudzinca - nakoľko som sa nikdy nedozvedel jeho meno -,
pod týmto podnetom explodoval. Lenže, čo som mohol robiť? Na to, aby som sa obzrel, by som sa musel odsunúť od dverí. Na to, aby som sa mohol odsunúť od dverí, by som sa musel ocitnúť aspoň o centimeter bližšie k nemu. Na to, aby som sa ocitol čo i len o centimeter bližšie pri ňom, som potreboval odvahu...
A tá ma statočne opustila pri pohľade na hlaveň zbrane.
"Hej!" ozvalo sa zvonka tlmene a znova to búchanie. Nohy som si pritiahol o čosi málo bližšie k telu, bez toho, aby ma trápilo zašpinenie interiéru auta.
"Uhni," mykol Cudzinec hlavou, ako keby chcel naznačiť pohyb, ktorý má vykonať moje telo. Ako bábka, ktorú niekto potiahol, som sa zaboril do operadla. Inštinkt by ma viedol opačným smerom, ale čosi vo mne odmietalo posunúť sa bližšie k niečomu, čo mi môže prestreliť hlavu. Netúžil som po tom, aby môj mozog bol rozplesknutý tu, či kdekoľvek inde. Nie teraz, nie inokedy.
Bol som prostý človek, pochádzajúci z obyčajnej rodiny, ktorý sa vybral za šancou na lepší život, vysnívanú budúcnosť. A ak toto malo byť to, čo na mňa v Londýne čakalo... Ak by som mal vtedy istotu, že môj život bude pokračovať, že budem mať možnosť fotiť, chodiť, jesť, dýchať a vôbec existovať... Bolo by všetko prijateľnejšie. To kruté tvrdé zomrieš, ktoré sa mi ozývalo v hlave, krúžilo tam a narážalo do stien mojej vlastnej lebky a odrážalo sa od nich ako ping-pongová loptička, by mohlo zmĺknuť a dopriať mi aspoň jeden poriadny nádych. Ako keby ma niekto držal pod vodou. Nenadýchneš sa. Zomrieš.
Cudzinec sa nahol ponad mňa, takže som mal možnosť ucítiť vôňu tabaku, ktorá na moment prebila ostatné pachy v aute, ktoré hrozili vyvolaním dávenia. Jednoduchým pohybom, takým rýchlym a nenamáhavým, ako stlačenie spúšte na zbrani, otvoril dvere a dovolil zvuku narážajúcich kvapiek preraziť dovnútra. Na moment mi z toho zaľahlo v ušiach. Bolo toho príliš. Zmätené klbko, a ja tápajúci v tme. Ako keď sa chcú deti hrať slepú babu, tak niekomu zaviažu oči a potom ho zatočia, aby nevedel, kde stojí, kam je otočený, čo je okolo neho, kde sú ľudia a kde prekážky. Všetky tie predmety, ktoré sa mu pletú pod nohy a veci, do ktorých môže naraziť, uviaznuté v temnote.
Nevravel, že nemôžem vyjsť von? Stanem sa terčom. Terč... jeden z tých, do ktorých ľudia strieľajú, zarývajú olovené guľky a tešia sa, aký zásah sa im podaril. Nechcel som byť niečím takým. Predmet, bez života, bez zmyslu. Len vystreliť, a všetko skončí. Človek so zbraňou má moc. Moc brať životy. Moc vyvolať rešpekt, strach, paniku. Moc skončiť za mrežami.
Možno, ak by sa mi podarilo vytiahnuť mobil a poslať správu.. Bola to naivná myšlienka, ktorú som zavrhol akonáhle ma postrčil von. Niečie ruky, mokré od dažďových kvapiek, ma vytiahli z auta. A stále, stále táto scéna nedokázala upútať jediný pohľad. Ani len tá osoba, ktorá sedela v aute za taxíkom, sa nedívala dopredu, nie na nás. Ľahostajnosť dokáže privodiť taký veľký strach, ten pocit, keď vás niekto ohrozuje na ulici plnej ľudí, a nikto sa nezastaví, nikto sa neobzrie. Nikto neukáže prstom, neprehodí slovo, nepriblíži sa. Nikto, vôbec nikto, v krutom meste čiernej módy a sivého dažďa.
"Vypadnime odtiaľto..."
Zdvihol som pohľad ku osobe, ktorá ma vytiahla z auta. Jeho vlasy vyzerali pomerne sucho, ako keby vyšiel odniekiaľ z budovy, alebo možno len z ďalšieho auta. Strapaté blonďaté pramienky ktoré mu dážď zafarboval do hneda a lepil k tvári. Vlásky, ktoré sa mu dostávali do očí, a voda z nich mu stekala až na krk. A znova, čierny dlhý kabát. Pobavený výraz a modrý pohľad smerovaný na mňa.
"Vždy natrafíme na nejakého..." nedopovedal.
"Vypadnime," zopakoval jeho slová Cudzinec.
"Sme tu na odstrel."
Myslel som, že odídu. Proste prejdú okolo mňa a ja ich už nikdy neuvidím. Moje prianie ale nezostalo vypočuté, Cudzinec ma schmatol za ruku a ťahal, cez kaluže, ktoré zaplavovali cestu, pomedzi stojace autá, pomedzi ľudí na chodníkoch, krytých dáždnikmi, pomedzi všetko, čomu sa dalo vyhnúť, až sme zapadli do bočnej uličky. Prudkým pohybom ruky ma sotil do steny. Hore, na vrchu dvoch budov, ktoré tvorili túto zapadnutú nepovšimnutú uličku, prečnievalo čosi, čo nahradzovalo strechu. Bolo tu vlhko, boli tu kaluže, ale nepršalo, až na pár kvapiek, ktoré prekonali tú dlhú cestu až k našim nohám.
"Nerozumiem tvojmu nutkaniu brať si ich so sebou. Jeden mŕtvy človek hore dole, ako keby na tom záležalo..."
"Carl..."
"Čo s ním chceš teraz robiť? Strčiť mu do rúk glock a nechať ho strieľať na všetko živé?"
"Bolo to tu už tak veľa krát..."
"Nebaví ma to. Nech skape, mne je to jedno. Prečo sa ty staráš?"
"Nemá s tým nič spoločné."
"No, po tomto už bude mať," oznámil Carl sucho a pozrel na osobu na opačnom konci uličky.
Ozval sa výstrel. Náboj len ako výstraha sa ošuchol o stenu nad našimi hlavami.
"Zlatý desert ...." Carl siahol do vnútorného vrecka na svojom kabáte a vytiahol zbraň. Pozrel na mňa, ako keby sa vysmieval mojej prítomnosti, môjmu strachu, mojej nečinnosti a zraniteľnosti. Prikrčil sa za jeden z kontajnerov. "Odprac to decko..."
Znova ma niekto ťahal za rukáv. Cudzinec rozrazil bočné dvere, ktoré boli už aj pred tým v zlom stave, takmer sa samé rozpadali, takže to vyzeralo tak, ako keby proste padli pred jeho ľahkým dotykom. Dobrovoľné poskytnutie vstupu dnu. Bolo tam chladno, a neustále vlhko. Úzka chodba, na pravej aj ľavej strane boli obyčajné sivé kamene, takže sa ani nezdalo, že sme vnútri, a nie vonku, a pred nami schody hore. Bral ich po dvoch, a mňa ťahal za sebou.
Nebol som stavaný na behanie, skákanie ani rýchly núdzový výstup po schodoch. A on to tiež zistil, dozvedel sa to asi z toho, ako som sa neustále potkýnal, o vlastné nohy, o schody, o vzduch. To ani nebolo normálne, čo som tam predvádzal. Na jednom medziposchodí, už pomerne vysoko, ma pritlačil k stene a venoval mi chladný pohľad.
"Naozaj to chceš?" jeho tichý hlas vzbudzoval vo mne zlý pocit. Teda, zlý nie je vhodné slovo. Horší než ten, čo tam bol doteraz. Ako keby mi na kožu priložil ľad,
striaslo ma a pozrel som kamsi nabok, len aby som nemusel čeliť jeho pohľadu. "Nedávaš mi moc na výber, vieš..." Nedíval som sa naňho. Nevedel som, čo robí. Ale ten zvuk, ktorý sa ozval, som dokázal identifikovať až príliš dobre, príliš rýchlo a príliš jasne. Môj pohľad skočil späť na neho.
Nabil zbraň.
"Vyzeráš ako vydesený králik," zašomral nespokojne. Nevedel som kto je zač, ako sa volá, čo chce urobiť, prečo tam musím byť, ako som sa tam ocitol... Jeho chladný dotyk... Prstami mi prešiel po dlani a následne ju zdvihol. Vložil mi do nej zbraň, násilne a bez slov. Moje prsty ovinul okolo nej a pritlačil, na to ju odistil a sklonil hlaveň dolu. "Dnes budeš mať možnosť zistiť, aké to je zabiť."
Ako to povedal, v mojej hlave sa automaticky vytvoril pomýlený význam jeho slov. Len na jednu sekundu ma napadlo, že by stačilo tak málo, a mohol som zastreliť jeho. Mohol som proste zdvihnúť ruku so zbraňou a vystreliť, bez mierenia, bez premýšľania. Bol príliš blízko na to, aby som sa netrafil.
"Poď," znova ma ťahal. Do dverí na boku, a krížom cez veľkú priestrannú miestnosť. Bola prázdna, len so stĺpmi a omietkou na zemi. Ruky sa mi potili a nohy sa neprestávali potkýnať. Stále som nebol schopný chápať čo sa to deje a prečo. Bol som svedkom zabitia človeka, mierili na mňa zbraňami, začul som guľku presvišťať kúsok odo mňa, bol som donútený vybehnúť mnoho poschodí v rekordnom čase, a teraz som ja sám držal v ruke nabitú a odistenú zbraň. Prvý krát v živote.
Ale všetko je raz po prvý krát.
Možnosť zistiť, aké to je zabiť. Možnosť... šanca... príležitosť... To bol ten dôvod, prečo som prišiel do Londýna. To bol dôvod, prečo som sadol do taxíka. Ale osud si to zariadil inak. Horká príchuť reality, ktorá mi nedávala zmysel, ale napriek tomu nebola o nič menej skutočná, než to, ako som predvčerom sedel vo svojom byte v kuchyni, pil kávu a v mäkkom rannom svetle čítal noviny. To bolo také vzdialené. Pretože bola to jedna z normálnych činností. Prirodzené ráno, niečo, čoho by mal byť schopný každý človek, pokojne žiť, neponáhľať sa, necítiť sa ohrozený.
Znova som zakopol. Moja ruka sa vytrhla z jeho zovretia a ja som pristál na zemi, kde som sa zotrvačnosťou ešte kúsok skĺzol. Jeho podrážky vydali nepríjemný zvuk keď zastal. Od dverí, ktorými sme sa sem dostali, bolo počuť kroky. Nejaké dychčanie, a zvláštny smiech, ktorý mi rezonoval až v kostiach. Pomaly som zdvihol hlavu a nadvihol sa na rukách, aby som sa mohol obzrieť. Kryl ma jeden z tých stĺpov, a ja som sa chcel nakloniť, aby som mal čistý výhľad.
"Kurva nerob to!" zasyčal na mňa Cudzinec a kopol mi do ruky, takže som sa zvalil na chrbát a zaskučal som. Vďaka tomu som však zostal ležať na zemi stále krytý stĺpom, a uvedomil som si ten skrat, ktorý musel nastať v mojej hlave, keď som chcel vykuknúť. Títo ľudia neboli takí, s akými som sa stretával celý život. Mali v osobnosti zakorenenú trochu psychopatizmu, čisté myslenie v situáciách, ktoré sa nápadne podobajú prestrelkám a ozbrojenému prenasledovaniu, závideniahodný orientačný zmysel pri vyhľadávaní únikových trás a strategických miest, schopnosť improvizovať, keď sa minie munícia, trpezlivosť, ktorá im bránila urobiť takú blbosť, ku akej som sa mal ja... A odhodlanie do toho všetkého ísť, v čiernych kabátoch, ktorých vnútorné priestory boli preplnené zbraňami.
Taký pohľad som na nich mal vtedy. A do dnešnej doby sa príliš nezmenil.
"Viem že si tam!" zakričal hlas. Odrážal sa od stien prázdnej miestnosti a znova a znova putoval priestorom.
No ešte aby to nevedel, keď je nás počuť, prebehlo mi v tú chvíľu hlavou. Bol som si istý, konečne mi docvaklo, že niektoré udalosti, rovnako ako niektorých ľudí, proste nikdy nepochopím.
Začul som naprázdno vystrelenú guľku. Zavŕtala sa do sadrového materiálu jedného zo stĺpov. Moje uši fungovali ako senzory, ktoré ma spájali s okolitým svetom, keď bunky na povrchu môjho tela boli sústredené na vnímanie bolesti na zápästí a oči sa odmietali dívať na ten chaos okolo. Za mnou, tak blízko, som začul šuchnutie. Cudzinec posunul jednu nohu o čosi málo dozadu, a na zemi pokrytej časťami omietky to zaškrípalo.
Zdvihol som hlavu a spýtavo naňho pozrel. Nebol som schopný domyslieť si súvislosti alebo odhadnúť, čo sa chystá urobiť. Už dávno som vzdal snahu o to mať prehľad o tom, čo sa bude diať najbližšie sekundy, o minútach už ani nehovorím.
Rukou mi naznačil, nech vstanem. Poslúchol som. Bol som v situácii, kedy som cítil, že neposlúchnuť by nebolo ideálnym riešením. Vlastne, nevyriešilo by to vôbec nič. Potiahol ma k sebe a vzápätí strhol na bok. Rozbehol sa cez priestor k ďalším dverám, ktoré tam boli. Osoba, ktorú som v tej rýchlosti, sústredený na to nech znova nezakopnem, nestihol zazrieť, začala po nás strieľať.
"Mali sme dohodu!"
Cudzinec ma sotil do dverí. "Dohodu?! Dohodol si sa sám so sebou, nikto s tebou nesúhlasil!"
Ďalší výstrel a chvíľa ticha.
"... Máš tam civilistu?" tón sa zmenil na obozretný.
Cudzinec pohliadol na mňa. Pohľad ako keby sa nevedel rozhodnúť, či klamať alebo povedať pravdu. Tak či tak by to k ničomu neviedlo. Neodpovedal.
Z diaľky prišlo ďalšie nabitie. "Ako chceš. Mám aj väčší kaliber."
S námahou som sa postavil. Malo zmysel utekať? Táto budova... tieto miestnosti, boli si také podobné. Bolo nejaké východisko? Viedlo to niekam? Cudzinec zahrešil a prešiel okolo mňa. Tentokrát ma nevyzval, aby som šiel za ním, ale ja som nemal v pláne zostávať tam a pobehol som.
"Kam..."
"Náhradné schodisko," vrhol na mňa pohľad ponad plece. Taký zamyslený. Až som si začínal myslieť, že premýšľa nad tým, ako ma využiť. Predmet, návnadu, odlákanie pozornosti. Možnosť k úniku. Zdráhavo som znova uhol pohľadom, a vďakabohu za to, pretože priamo predo mnou ležala tehla. Človek sa mohol len diviť, čo všetko by sa tu našlo. Táto budova na mňa pôsobila tak nereálne, nemala žiadnu podstatu, žiadny dôvod či využitie. Preskočil som tehlu a zahol za stenu. Neboli tam okná a jediné svetlo prenikalo z miestnosti za mojím chrbtom. Paľbu, ktorá sa ozývala, som už poriadne ani nevnímal, a v každom kúsku svojho tela som cítil rastúci adrenalín. Spotenou dlaňou som pevnejšie zovrel zbraň. Bol som naozaj pripravený použiť ju?
Predo mnou sa zjavili kovové schody. Inštinktívne som chcel ísť dole, k východu, ale Cudzinec sa nahol nad zábradlie a chytil ma za bundu. Stál nado mnou, na schodoch vedúcich hore. "Tadeto," povedal tvrdo bez potreby niečo vysvetľovať, a ja som bol donútený znova zdolávať množstvo a množstvo schodov na svojej ceste bližšie k oblohe.
Započúval som sa do svojho prerývaného dychu. Krátke namáhavé nádychy. Stále ten pocit, že sa nedokážem poriadne nadýchnuť. Že potrebujem viac kyslíka.
Cudzinec ma zaviedol do miestnosti, v ktorej vládlo pološero. Bolo tam až príliš veľa vecí a na každej z nich bola hrubá vrstva prachu. Staré skrine, gauče, nábytok, hračky, časti motoriek, áut. Netušil som, kto a ako to tam dostal. Otázka prečo v mojej hlave zanikala a už len z princípu sa nedostávala do popredia. Snažil som sa zamedziť všetkým tým otáznikom pripomínať sa mi, keď odpovede nechodili.
Letmým pohľadom skontroloval, či ešte stále držím zbraň. "Nestrať ju," povedal a predral sa cez to haraburdie hlbšie do miestnosti. Ja som sa ho snažil nasledovať, ako jedinú možnosť prežiť, človeka, ktorý ma do toho celého dostal a zároveň bol stelesnením cesty preč z toho. Avšak bol som pomalý a neskúsený, trvalo mi to niekoľkonásobne dlhšie a keď už som si myslel, že som na druhej strane, noha sa mi o čosi zachytila a ja som znova skončil na zemi, z ktorej sa zdvihol oblak prachu.
Rozkašľal som sa a nahmatal som zbraň, ktorá mi vypadla. Nestrať ju. Hlavne ju nestrať. Jediný predmet, ktorý mi mohol naozaj pomôcť. Proti ohňu bojuj ohňom. Proti ozbrojenému človeku...
Rozhliadol som sa. Vyparil sa, Cudzinec bol preč. Nevedel som, kam šiel. Nemohol som naňho zakričať, nevedel som ako. Ak by som aspoň vedel jeho meno, prinajmenšom. Strhol som sa pri zvuku krokov vystupujúcich po kovových schodoch a postavil som sa. Ako to, že vie presne, na ktorom poschodí sme zastali, do ktorej miestnosti sme vošli? Ako to?
Otázky na ktoré neprichádzala odpoveď. Stávali sa rutinou. Cúvol som a nohou narazil do hrdzavej kapoty auta. Príliš veľa vecí na jednom mieste. Príliš málo svetla na to, aby som ich mohol poriadne vidieť. Spustil som sa na štyri a podliezol popod chladničku, ktorá sa opierala o rozbitú skriňu. S tým zväzujúcim pocitom, že na mňa spadne, som sa dostal na druhú stranu a so zatackaním vstal. Podmienky sa ani trochu nezlepšili a stále som počul toho, čo po nás išiel. Nesnažil sa byť práve potichu. Možno ak by vedel, že ja s tým nemám nič spoločné - nech šlo o čokoľvek - nechal by ma ísť. Ibaže to by muselo byť dosť svetla na to, aby ma videl. Akonáhle uvidí postavu, bude strieľať, a myslím, že by ho príliš nezaujímalo že zabil nevinného človeka.
Dostal som sa dozadu k stene a prikrčil som sa. Čupol som si za niečo, čo bolo v stupni rozkladu, a len ticho čakal na to, kým sa ten zvuk priblíži bližšie. Pretože on sa približoval.
"Viem kde si..."
"Nevieš," šepol som v snahe presvedčiť sám seba, že to nie je pravda. Že tým nemyslel mňa.
Ale myslel.
Jeho tieň sa rozprestrel nado mnou. Čierny na tmavom pozadí, a pritom jasnejší než fidorka na snehu. Napriek všetkým podmienkam som dokázal rozoznať, že sa usmieva. Zvrhlý úsmev zvrátenej osoby.
"Bol to zlý človek. Moc moc zlý." Nie je zabíjanie samo o sebe zlé? Zabiť osobu, človeka, živú osobu s vlastným životom a ľuďmi v ňom, pripraviť o všetko, o to najviac a zároveň najmenej čo kedy mal, nezávisle od toho, koľko zlého taký človek vykonal, ako moc hriešny je, ako egoisticky koná... nie je to nesprávne? Vždy som si myslel, že je. Nebol som si istý, či na to chcem zmeniť názor. Ale niektoré situácie... nedávajú na výber.
Predsalen, z možnosti nechať sa zabiť a zabiť niekoho, čo si vyberiete? Už len z túžby urobiť ešte tak veľa vecí, vidieť veľa vecí, cítiť veľa vecí, môcť zmeniť názor na veľa vecí, môcť mať ďalšie možnosti a ďalšie nutnosti výberu... už len preto volíme druhú možnosť.
Nebol som samovrah. A nechcel som sa vzdať svojho života, len pre tak málo a pre takú hlúposť. Bez dôvodu, bez odpovedí. Len z jednoduchého 'v nesprávnom čase na nesprávnom mieste'. Nechcel som, a odmietal som to.
V tej troche svetla, ktorá dnu prenikala, sa zaleskla zbraň, ktorú držal v rukách. Takmer lenivým pohybom ju nasmeroval na mňa.
"Je mi jedno, čo tu robíš. Prečo si tu, keď tu nemáš byť..."
Hľadel som naňho, neschopný čohokoľvek. Stačilo na mňa namieriť hlaveň a dostal som sa do stavu úplnej paralýzy.
"...ale máš možnosť na svoje posledné slová..."
Vzduchom čosi presvišťalo a vrazilo tomu mužovi do hlavy. Stratil rovnováhu a stlačil kohútik, vystrelil zo zbrane a guľka sa odrazila len pár milimetrov odo mňa. Celé telo mi stŕplo.
"Taichiro!"
Bezpodmienečne Cudzincov hlas. Odkiaľ ma poznal? Odkiaľ poznal moje meno? Odkiaľ... prečo... ako...
"Zbraň..."
Zbraň.
Oblaky, ktoré znemožňovali vidieť slnko, sa odpratali z oblohy. Do miestnosti preniklo o čosi málo viac svetla a ja som si až príliš jasne uvedomil ako pevne zvieram zbraň, ktorú mi dal. On vedel, prečo mi ju dáva. On vedel...
"Dnes budeš mať možnosť zistiť, aké to je zabiť."
Možnosť... kým človek môže vyberať, voliť, rozhodovať... má slobodu. Kým má na výber, kým má nejakú možnosť... vždy existuje lepšia a horšia alternatíva. Každá cesta má svoje plusy a mínusy. Na svete neexistuje čierna a biela. Vo všetkom sa miesia obe farby aspoň z časti. Svet, ktorý poskytuje slobodu, je v skutočnosti len a jedine v odtieňoch sivej. Ľudia ho dostali do toho štádia, odobrali mu čistú zelenú a modrú farbu. Ja som to pochopil až tu, v Londýne. Mesto, ktoré sa nesnaží o to prefarbiť ho, keď to už nejde. Ukazuje, čo ľudstvo dokázalo. Vytvoriť paletu sivých odtieňov.
Človek je krehký tvor. V skutočnosti nedokáže ovplyvniť takmer nič, a zmeniť toho môže úboho málo.
Ale predsa môže dostať do svojich rúk moc zničiť niekoho život. Rozbiť ľudskú bytosť prostým potiahnutím prsta a vypustením olovenej guľky...
"Ah... " muž predo mnou si priložil dlaň v spánku, kde dostal zásah. Obzrel sa tým smerom, odkiaľ prišiel útok, ale zjavne nikoho nevidel. "Kam si šiel?!" pohrozil zbraňou prázdnemu priestoru. Bolo to nanič, a on to vedel. Znova namieril na mňa. "Ak nevylezieš, tak ho zabijem!!"
Pevnejšie som zovrel zbraň.
"Omyl..." ozval sa z úplne inej strany chladný vyrovnaný hlas. Stále sa schovával a o nič sa nepokúšal... ako keby ho nechcel sám zabiť. Ale ja som vedel, čo musím urobiť. "On vie ako prežiť..."
Muž, ktorý na mňa mieril, ale hľadel smerom odkiaľ vychádzal hlas, prekvapene pozrel na mňa keď začul tiché cvaknutie. Ruku so zbraňou, hoci chvejúcu, som držal vystretú pred sebou. Hlaveň mierila naňho. Bol som unavený, ale to bol jediný pocit, ktorý som vtedy cítil. Akékoľvek stopy strachu, váhania, zmätenia a čohokoľvek iného boli potlačené do úzadia tou jedinou frázou. Nechať sa zabiť alebo zabiť niekoho.
"To neurobíš," hlesol s pochybnosťou v hlase. Už dávno mohol vystreliť. Už len reflexívne mohol do mňa streliť v tú chvíľu, keď videl, ako naňho mierim. Neurobil to, a ja som sa nechystal zisťovať prečo.
"Sayounara..." biznis. Ak to celé bol len biznis...
Vystrelil som. A znova a znova a znova. Zavrel som oči. Nebol som silný jedinec, ktorý sa díva do očí smrti, ktorú sám privoláva. Nebol som vrah, ani psychopat. Nebol som nikto... nikto, a môj život nestál za nič. Ale musel som sa pokúsiť zachrániť ho.
Kolená som si pritiahol k sebe a čelom som sa o ne oprel. Nechcel som sa dívať, nechcel som vidieť svet, tú miestnosť, to telo, tú krv. Zbraň som aj naďalej pevne držal, ako záchranné lano ktoré niekto spustil topiacemu sa uprostred oceánu. Nikdy som nechcel nikomu ublížiť, nikoho zraniť. A to som práve niekoho zabil.
Že ľudia sa nedokážu zmeniť? Zbraň, tlak, nepochopenie, strach... príležitosť. Dokážu veľa, hrozivo veľa. Hriech ničí osobnosť. Tá moja nebola pripravená na viac než jeden jediný. Kolísal som sa na kraji priepasti. To, čo som sa snažil ochrániť, bola moja budúcnosť a túžba môcť rozhodovať. A pri tom je také ťažké urobiť rozhodnutia...
"... nande watashi..."
"Nehovor japonsky..." Cudzinec si ku mne čupol a zľahka sa dotkol mojej ruky. Jeho pokožka bola chladná, keď mi jemne vyberal zbraň z ruky. Nechcel som ju pustiť. "... potom ti nerozumiem..."
Postavil sa aj s tou zbraňou
v ruke. Stál nad mŕtvolou, jedna noha tam, druhá na opačnej strane tela.
"Musíme vypadnúť..."
To už som dneska počul. Koľkokrát sa to ešte zopakuje?
"Je po všetkom."
Tri jednoduché slová dávajúce dokonalý zmysel... a môj mozog, ktorý ich odmietal pochopiť. Po všetkom? Po čom všetkom? Svet strácal zmysel a hranice v ňom prestávali existovať.
Zabiť osobu je zlé.... ale nechať sa zabiť nie je o nič správnejšie.
Prinajmenšom... je tu tá sloboda voľby.


Postával som na letisku s tým málom batožiny, ktorú som mal. Hľadel som na tabuľku s rozpisom pohybu lietadiel. Mal som už len päť minút k dobru. Päť minút k tomu vryť si do pamäti jeho tvár a jeho hlas. Pretože som ho už nemienil stretnúť. Ak ho aj niekedy niekde uvidím, vyhnem sa mu. Preto si musím pamätať, ako vyzerá. Aby som mohol zabrániť príchodu krutých a zmätených spomienok, rovnako ako rozhodnutí, o ktorých sa nikdy nedozviem, či sú vlastne dobré alebo zlé.
Rozpory a paradoxy, tak moc som si prial nechať ich v Londýne.
"Musíš ísť.." oznámil mi, ako keby som to nevedel.
"Ja viem," odvetil som a odvrátil som od neho tvár. Nechcel som sa už viac dívať, ale ešte som mal pár minút, ešte som nemusel odísť. Pár posledných nádychov v čierno-bielom svetle Londýna.
"Tretia svetová?" Cudzinec si zašiel rukou do vlasov. "Oni sa zbláznili..."
"Oni?" znova som naňho preniesol zaujatý pohľad. Nevedel som kto začal túto vojnu, dostalo sa mi len správy odvšadiaľ, že začala. Bolo to bláznivé, ale ľudia tomu verili. A kým tomu verili, bola šanca, že sa to stane realitou, aj pokiaľ to bol zatiaľ len výmysel. Chcel som sa odtiaľ dostať, z jeho prítomnosti a od všetkých tých ľudí, ktorí niekde tam vo vnútri neboli celkom psychicky zdraví. Bolo niečo, čo mi tu v Londýne chýbalo. Neodchádzal som kvôli nejakým správam o vojne. Odchádzal som za falošnými farbami Tokya a z nutkania byť v pohybe... a cítiť svoju slobodu. Vedel som, aké je to zabiť človeka. Vedel som, aké je to, keď na mňa mieri zbraň. Vedel som, aké je to pokúšať sa uniknúť. Vedel som, aké je cítiť skutočný strach... že to skončí.
Prázdnota bez pocitov. Predstava smrti bola naozaj desivá.
"Hm?"
"Na rozpútanie vojny," popravil som si batoh, "stačí jeden jediný psychopat," zvrtol som sa a chcel som odísť, ale niečo ma zastavilo. Také to klišé, ako posledný pohľad späť pred odchodom. Zazrel som jeho úsmev. Bol to zvláštny typ úsmevu, taký bez radosti, skôr ako keby hovoril, že vie viac, než ostatní. Vždy o krok napred.
"Stretneme sa..." povedal.
"Nie," negatívne som pokrútil hlavou, aj keď to nebola otázka.
"Uvidíme sa v pekle."
Proti tomu som nemohol namietať.
Obrátil som sa mu chrbtom a odišiel.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Laterie | Web | 30. května 2010 v 20:13 | Reagovat

to sa mi páčilo... snažilo sa to byť ako vytrhnuté z kontextu a pri tom to nebolo. :D
jemnučké psycho, ale pekné.

2 Aki | Web | 30. května 2010 v 20:21 | Reagovat

neviem čo na to povedať. Bolo to také iné...neviem niečo také som ešte nečítala...skoro by som ti až uverila, že si to zažila keď si to písala, čo dúfam pravda nie je :). No i tak to bolo veľmi podarené...myslím, že najlepšia jednorázovka čo som kedy od teba čítala

3 Marley | 15. června 2010 v 9:17 | Reagovat

Aj mne sa to páčilo, lebo  tam boli zbraneeee :D neberte ma ako maniaka na búchačky, ja si len niekedy nemôžem pomôcť :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•