Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Havranovo - pohľad č.1

29. června 2010 v 19:47 | Ange |  Originál jednorázovky
Ok, s aj Marley sme boli na koncoročnom výlete v Havranove :D taký zapadáčik, bez signálu, bez čohokoľvek :D
A ja nechcem zabudnúť na tie veci, čo sa tam stali, tak som  tom napísala...no, neviem, blogom by som to nenazvala ale no dobre :D
Textu je veľa takže gomenne, ak je to neprehľadné..
Marley ty nepozeraj kým nenapíšeš svoju verziu >:D



**
Absolvovali sme jeden a pol dňový výlet do Havranova - zapadnutého čohosi bez signálu a od určitej hodiny aj bez elektriny a vody. Aj keď treba uznať, že pre niektorých sa oveľa podstatnejšou stala noc. To ale nepredbiehajme :D

Dohoda znela, že pár ľudí nastúpi tam, pár inam a väčšina niekde medzi tým. Ako sme teda nastupovali hromadne do autobusu, platiac zvyčajne kartou, snáď okrem tých prvých už zaznelo len "ako ten predtým" ako inštrukcie na výdaj lístku. Bolo to uľahčenie práce, pretože my sme lenivá generácia (niekedy sa naozaj nezdá), a vodiča by tiež omrzelo počúvať stále "polovičný na kartu do Belej na konečnú pod skalou" , no nie? Táto časť našej výpravy prebehla vporiadku a tak sme sa odviezli autobusom pekne na danú zastávku, vystúpili a čakali na autíčko, ktoré nás milosrdne zbavilo záťaže v podobe našich nabalených tašiek plných jedla a všetkých zbytočností ktoré aj tak budeme trepať naspäť.

Veselo sme sa vybrali naproti vychádzajúcemu slnku (mimochodom, na autobus sme nastupovali o 6:38), ktoré nám žiarilo priamo do očí. Čakalo nás niečo okolo 8 kilometrov túry po ceste, na ktorej by sa dve autá idúce opačným smerom asi len tak jednoducho neobišli. Po ceste nerovnej, kamenistej, zanedbanej, zanedbanejšej a totálne zdevastovanej (dobre, možno to nebolo AŽ TAK moc zlé...) Informačné tabule, ktoré udávajú veľmi orientačný časový údaj, nám vykričali že po niečom takom budeme musieť kráčať dve hodiny... No, aspoň že sme nemali tie batohy.

"Túra" sama o sebe nebola príliš zaujímavá. Obchádzali sme veľké auto ktoré zbieralo dlhé kmene stromov a zaberalo celú vyššie zmienenú cestu samo pre seba (a blokovalo obyčajné civilné autíčko, z čoho sme my všetci - alebo aspoň pokiaľ môžem za seba hovoriť - mali ohromnú radosť. Totiž, bolo jasné, že to tam bude čakať ešte doooosť dlho kým sa všetko drevo pozbiera). Ja a Marley sme sa dostali do vedúcich skupín - pred nami bolo len minimum ľudí a celý kolektív sme mali svorne za zadkom, hoci s niekoľko desaťmetrovým odstupom (neodvažujem sa hádať). Držali sme si rovnomernú vzdialenosť medzi dvoma miniskupinkami, čo malo obrovský význam v púšťaní pesničiek ktoré vďaka tomuto šikovnému a geniálnemu ťahu nikto iný okrem nás dvoch nepočul (pesničky boli z môjho mobilu, a konkretizovať, to sa mi nechce xP).

Ako sme dorazili, museli sme čakať. Neviem načo, asi na kľúče od chatiek a na to, kým sa dorieši kto kam pôjde, keďže pár ľudí odpadlo. Nebolo to podstatné ani zaujímavé čakanie, proste sme si sadli na lavičky okolo ohniska, ktoré tlelo prázdnotou. A keď už boli aj tie, čo nám mohlo zabrániť vziať svoje batohy, ktoré na nás už oddane čakali, a obsadiť vnútro. Ako mravce, také teritoriálne, ktoré objavili niečo nové a nezabraté.

Tak teda ako som už naznačila, odvážne sme vošli dnu a vďaka mojej presnej navigácii (a tomu, že sa tam ani nedalo ísť inam), keďže som už v takej chatke bola, nás desať trafilo na najstrmšie schodisko, s akým sme sa do týchto čias museli potýkať. Ale ako správni nezastaviteľní dobrodruhovia sme po ňom vyšplhali do nášho budúceho potenciálneho kráľovstva - miestnosti s posteľami. Boli tam manipulovateľné skrine a nočné stolíky, jedny bočné dvere do mrňavej miestnosti, ktorá bude mať ešte veľký význam (tú tam dali v záujme súkromia?) a samozrejme postele v nasledovnom rozložení: tri + jedna takmer-manželská (ako dve spojené, až na fakt, že sa nedali oddeliť xD) a dve + jedna takmer-manželská, a ešte ďalšie dve v tej "mrňavej miestnosti". Kto nevidel, nepochopí.

Iniciatívne som si vybrala posteľ, ktorej som sa nasledovne vzdala, potom sme sa presúvali na tú druhu sadu postelí a potom zase naspäť, len aby sme boli päť dievčat a štyria chalani aspoň náznakom oddelení (plus Filip, ktorý si s úmyslom prísť o všetku zábavu vzal tú "mrňavú miestnosť"). Chlapci boli nasledovne takí šikovní, že jednu skriňu posunuli, aby oddeľovala dievčenskú časť od chlapčenskej (no, moc neoddelila, ale akože áno). Gratulujem im k tomuto kroku, pretože sa mi na nej pekne sedelo a výhľad som mala na dianie na oboch stranách.

Ale im to nestačilo. Pritrepali si také oné... akože, drevená "tyč", ktorú chceli zaseknúť do steny a (predtým, samozrejme) navliecť na ňu záclonu aby plnila funkciu závesu - ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. No niektorí si to asi poplietli a navrávali si, že to sú imaginárne dvere do "chalanského oddelenia". Inde by im to asi neprešlo, ale my sme boli veľmi tolerantná spoločnosť (pretože sme si dôkladne vybrali, koho v chatke chceme, či presnejšie určili tú väčšinu, ktorú tam nechceme a ten zvyšok sa proste...), takže sme ich nechali v tom.

Nasledujúcich pár hodín prevažná časť dievčenského obyvateľstva našej chatky strávila vonku, keďže počasie prialo a vietor aj tak fúkal (čo ešte nie je podstatné, ale až sa k tomu dostanem, bude). Zatiaľ čo dnu prebiehali hororové scény v podaní padania závesoidných dvier, ktoré sa skrátka nedali pripevniť na stenu dostatočne na to aby to nerobili, či Filipovej hračky neznámeho charakteru, mená a pointy. Niektorí z nás sa pekne zabávali ale keďže patríme do tej skupiny ľudí, ktorá rada robí napriek ostatným, nebolo možné zastaviť závesoidné dvere od padania či roller ballu (či ako) od netočenia sa.

Takže, až som sa konečne vybrala von, došlo na to, že... no, že som vonku vlastne nič nepremeškala. Marley mala bedmintonové rakety, len a len ona, takže bol o ne pomerne vysoký záujem. Pár krát som si zahrala, len tak, vtedy mi to bolo jedno. Keď som nemala čo robiť, išla som sa pozrieť či sa niečo deje dnu (nedeje, ale čo nie je môže byť, stačí sa len trochu snažiť... a nedovoliť závesoidným dverám aby ich niekto "zavrel" - alebo nedajbože potiahol záves). A potom sa určité okolnosti a určité osoby postarali o to, aby mi to nebolo jedno.

Takže, chápete, ja si sedím na tráve (dobre, nesedela som na tráve, ale podrobnosti vynechajme) a vôôôbec nič sa mi nechce, nechce sa mi vstať ani praktizovať čokoľvek iné, no ale Marley mi podá raketu, že nech si s ňou zahrám, tak že no dobre ako chceš. Som vstala, začali sme hrať, zistila som že je to ok, že ma to baví, že je fajn hýbať sa.... a stačí jeden idiot na to aby mu Marley dala rakety bez toho aby sa starala či sa ja chcem ešte hrať alebo nie. To aby som si znova sadla, a odmietla som s ňou ísť do chaty (nie prvý a nie posledný krát ten deň. Netreba aby som s ňou chodila keď si musí "umyť ručičky" alebo niečo, že?). Mala som vlastné plány a to s osobou sediacou na tráve (áno, na tráve), a tie som sa nechystala meniť. Teda čakám, kým tí dvaja idioti sa dobavkajú...

Medzitým sa spýtam Ibyho (ideme používať nickname, ľudia, myslite na svoje dobro, ste tu inkognito), že či myslí, že dohrajú skoro. Akože, či ich to omrzí. Pretože ja by som im to priala, nech im to padá, nech im do toho fúka vietor (ktorý kazil celý bedminton, i keď nie natoľko aby sa prestalo hrať), nech ich to nebaví... len nech mám prístup k raketám a košíku a môžem sa s nimi bavkať. Nasleduje skonštatovanie (rozumej otázka), že či si chcem zahrať s ním, a ja na to také "Hm.... možno...." Priama odpoveď značiaca jednoznačné áno. Áno, to bol môj plán, už od samého začiatku.

Iby mi vravel čosi o tom, že mu musím "s niečím pomôcť". Vraj, musím dohliadnuť na to, aby nebol s Jodikom sám (dej príbehu sa nám komplikuje). Jodik, to je jeden z ľudí obývajúcich našu chatku. Tak si hovorím, že fajn. Hlavne, že keď sa spýtam prečo, tak "to by ťa nezaujímalo". Bola som schopná dozvedieť sa, že sa jedná o nejaký papier pokrytý písmenkami. Ale, na tom teraz nezáleží, len, aby ste vedeli.

Idioti sa dobavkali, ja som sa dostala k Marleyinmu majetku, ktorý v ten deň vážne koloval z ruky do ruky, a začala som hrať s Ibym. To viete, že je to pekné, keď sa vám plány daria, však? Ale veci proste nie sú stvorené na to podliehať nejakému plánu (alebo Marley zase niekomu niečo povedala...), a tak za nami prišla Iňa so Šišou, že im máme dať rakety, lebo Marley povedala.

Tak som sa na Marley naštvala, keďže bola niekde pri ohnisku, čo som na ňu odtiaľ kde som bola ani nevidela, ale to je v poriadku že mi kazí každú hru, hlavne, že o tom nevie a má čisté svedomie. Prišlo to, že som sa rozhodla s ňou nerozprávať. Lenže, keďže som už dopredu vedela, že to mi len tak neprejde, nakoľko toho nie som schopná, Ibyho som poverila kontrolou časového limitu - 20 minút od akéhokoľvek náznaku konverzácie.

Prišli sme do chatky, kde sa zjavil vyššie zmienený Jodik. Podľa náhodnej rady som ho pozdravila a on odišiel - čo je výsledok ktorý som chcela dokázať (ale myslím, že to viac bolo kvôli tomu, že bol na odchode keď sme prišli, a nie kvôli môjmu "čau"). Neskôr sa stavila aj Marley. Prehodila dve slová a zase odišla, takže by to bolo stratených 20 minút mlčania so stenou. Preto sa limit odpočítavať nezačal. Ja som si však znova našla niečo zaujímavé, čo upútalo moju pozornosť, keďže už predtým som na to bola upozornená (ležím si na posteli a pristane to na mne - už neviem, koho vinou). Ibyho mikina, len tak prevesená cez skriňu - tú skriňu, ktorá by mala slúžiť ako predeľovacia hranica v obytných priestoroch našej chatky. Viete, vonku sa začalo ochladzovať (čo mňa vôbec netrápilo, ale na tom teraz nezáleží, neskôr sa ukázala ako viac než potrebná) a navyše, bola to Ibyho mikina a ten fakt som proste nemohla ignorovať. Nosil ju síce tak raz do roka, ako mi prezradil, ale to na tom stále nič nemenilo. Siahla som po nej a požičala som si ju (je pravda, že som sa nepýtala, ale urobila som to priamo pred ním a keďže sa neozval protest, brala som to kladne - takéto uvažovanie má niečo do seba), s vidinou toho mať na sebe niečo jeho a niečo, čo si uchováva jeho vôňu. Cudzí majetok, dočasne privlastnený.

Prešli sme von, Marley sedela pri ohnisku, ktoré sa tu už spomínalo. Nepamätám sa, či sa chcela ísť prejsť, alebo som proste kráčala a ona sa pridala, ale akosi som jej niečo povedala. Prišla som ku plotu (drevenému), oprela sa oň a zanadávala, keď mi to došlo. Zanechávajúc Marley za sebou som sa vrátila k ohnisku, kde sa v tú chvíľu nachádzal aj Iby, a informovala som ho o tom, že môj time-limit je v pi...., na čo on navrhol, že dobre, môžeme odštartovať potom znovu.

Keďže mám rada presuny, prešli sme k iným lavičkám, ktoré boli zhodou náhod na úplne inej strane chatky (priznávam, začalo to tak, že som si s ním chcela znova a poriadne zahrať bedminton, tak sme pozerali ako sa s ním bavká niekto iný a nakoniec sme si sadli tak, aby sme videli, až tá hra skončí). Marley po chvíli prišla za nami, a s iniciatívnym "spýtaj sa jej niečo" od Ibyho sa zrodil náznak konverzácie ktorý spôsobil štart časového limitu. Aj keď otázka "koľko je hodín" smerovaná na mňa bol naozaj zlý výber, keďže jediný, kto mal hodinky, bol Iby, a Marley to moc dobre vedela (na čo asi vtedy myslela, by ma zaujímalo, keď zabila takouto otázkou). Postupne sa tí dvaja dostali k "spomienkam z detstva" a tak podobne. Ja som sa zamestnala čímsi iným, ťažiac z informácie o tom, že Jodik sa šiel osprchovať, a z vizualizácie Adamovej správy "videl som ho na schodoch s uterákom". Pre nezainteresovaných alebo tých s rovnakou vizualizáciou ako zvyšok aspoň trochu perverzne zmýšľajúcich osôb, vyššie zmienený Adam tým chcel povedať, že videl plne oblečenú osobu s prezývkou Jodik ako schádza po schodoch a v ruke drží uterák... čo ale nie je podstatné, keďže my sme ťažili z prvej vizualizácie. Takže odtiaľto ďalej sa slová "Jodik", "uterák", "schody", "sprcha", "Adam" (dôvod nejdem konkretizovať xD) a "hnedá" (farba závesu ktorý bolo vidieť zvonka na mieste, kde sa nachádzalo okno kúpeľne) sa stali istým tabu. Pridal sa k tomu "kríž", Marleyinou zásluhou, a už len pohľad na našu chatku z tej strany, z ktorej sme ju vtedy videli, ponúkal mnoho možností na to pripomínať si tieto slovíčka a hromadiť ich do slovných spojení či viet.

Podstatné však je, že Marley odišla práve vtedy, keď vypršal môj 20 minútový limit, tak som jej poriadne nestihla povedať, nech si vezme svoje rakety a dá mi ich, lebo aj ja sa chcem hrať, takže sme sa k bedmintonu vtedy (a po zvyšok toho dňa) nedostali. V tých 20 minútach by sa toho dalo nájsť viac, ako napríklad Dadina otázka, ktorú nejdem rozoberať, pretože "by vás to nezaujímalo" (argument č.2 xDDD), a vlastne na tom vôbec nezáleží. Nakoľko Jodik mal byť v kúpeľni a Adam bol s Ibym, ja som sa vybrala nakŕmiť psa, ktorý sa tam zjavil, svojimi špekačkami. Presnejšie, išla som ich zobrať a odovzdať do rúk Marley nech sa bavká, a pritom som stretla Staňu ponevierajúcu sa po okolí ktorá sa rozhodla že sa my dve pôjdeme prejsť. Nemať nič lepšieho na práci, kládla som nulový odpor.

Náš prvý smer bol "dohora", takže neprebádané územie so záplavou lopúchov, stromov, rieky a stále tej istej zanedbanej cesty. Slnko pomaly zapadalo a okolie sa stmievalo, tak som si konečne tú mikinu poriadne obliekla, namiesto toho aby som ju mala len prehodenú cez plecia.

Z nášho rozhovoru si pamätám tak to, ako mi Staňa hovorila o tom, ako skrýva pred všetkými ľuďmi obývajúcimi jej dom vzťah s osobou, s ktorou chodí (pretože odkedy to začalo, nie je schopná prísť so spôsobom ako im to povedať). Mala to celkom zaujímavo vymyslené, to, čo mi hovorila bola len jedna konkrétna príhoda, ale malo to niečo do seba ;D Nejdem tu vysvetľovať detaily, pretože to by boli len zbytočné informácie navyše. Ďalej si pamätám, že keď sme sa obrátili, povedala mi o tom, že má takto vždy zvláštny pocit... keď slnko už takmer nesvieti a okolie potemnie, a za nami bola prázdna neznáma cesta... a jej slová mali nákazlivý účinok takže som aj ja mala dojem, že niekde niekto alebo niečo je.

Prešli sme okolo našich ubikácií a pokračovali "dolnou" trasou, teda tou, odkiaľ sme prišli. Téma sa málinko obrátila, opatrný začiatok mi už napovedal, kam to bude smerovať (toto je také očividné na ľuďoch, keď sa chcú spýtať niečo týmto smerom). Dostala som otázku na môj vzťah, a vlastne, nie len jednu, lebo sme sa o tom rozprávali dlhšie. Vysvetľovala som jej, že to nie je jeden z tých vzťahov, aký má ona. To, že sme sa nedostali napríklad k bozkávaniu (čo ju dosť vzalo, vzhľadom na to, že ako poznamenala, ona so svojím chalanom sú spolu šesť krát kratšie a boli už kúsok inde................ *quiet*............ do týchto vzťahov vás nič xD), sa mi nezdá ako prekážka. Zato tu sú veci, ktoré Staňa nemá. Ako napríklad spomienka na sneh a tmavú oblohu s miliónmi hviezd. Pretože, keď dvaja ľudia ležia v snehu a hľadia spolu na rovnaké nebo, je to spomienka ktorá donúti i niekoho ako som ja mať rada zimu.

Sme sa otočili a šli naspäť. Nie presne v tomto bode debaty, ale keď sme došli dosť ďaleko, obrátili sme sa a spomenuli sme si na ten pocit, ktorý sme mali pred tým. Čosi ako "niekto sa na teba pozerá", keď človek vie presne, kam mieri, ale nie je si istý tým, čo má za chrbtom, pretože je tma a nepozná okolie. Ja som si nasadila kapucňu s tým, že sa tak cítim akosi chránená, Staňa bola odkázaná na moju ruku. Ako sme sa vracali ku chatkám, objavil sa Matúš s Neviemkým (nie že by som ho nepoznala, len si nespomínam... možno, Pasťo?) s tvrdením, že on je FBI a musí vyšetrovať, čo som robila od 15-tej do 18-tej hodiny... Tak Staňa zahlásila, že sa ešte prejdeme (to sme sa im obrátili chrbtom). A sme sa teda rozprávali a rozprávali, a ja som si vypočula dva Stanine návrhy, ktoré si nechám pre seba, pretože viem, že tá osoba, ktorej sa to týka, toto bude čítať... (že?) Čoho sa to týka, koho sa to týka a konkretizmus, povedzme, že tieto veci boli skrátka stratené v preklade.

Náš opätovný návrat prebehol hladko a ja som sa dostala do bezpečia chatky, chatky plnej úchylákov, "slušných dievčat" (ktoré aj tak boli furt vonku, takže zábavu aj tak nekazili), ľudí, ktorých mám rada... a hlavne žiadnej akože FBI či dozoru (tie poznámky a rýpania rátať nebudem, a to, že na prízemí si urobili tábor profáci, tiež nejako opomeniem). Nebolo zložité pochopiť, že vonku bolo už príliš tma na to, aby som si zahrala bedminton, s Ibym, s Marley, so Staňou či s kýmkoľvek iným. A stále príliš svetlo na to, aby prišli hviezdy.

Šla som sa pozrieť na izbu, keďže v dobe, kým som bola so Staňou, som nebola schopná kontrolovať Jodikov pohyb okolo Ibyho. Skrátka, musela som si to skontrolovať. Všetci štyria (Filipa medzi štvoricu nerátam, mimo to ani neviem kde vtedy bol) boli pokope - aspoň vo chvíli keď som prišla. Následne sa stalo asi toľko, že ja (asi so zvláštnym dovolením) som sa odišla mrknúť na Marley vonku a Adam s Bungim sa takisto pobrali "na čerstvý vzduch". Malo to tak byť a bolo to v poriadku. Tak som bola s Marley, Staňa sa prišla spýtať, či sa náhodou nechystám na ten bedminton (potme)... Skončila som s Marley pri ohni, kde ma to ale príliš nebavilo. Teeeda, historky o orientačnom behu či o čom to (nie som si istá či odzneli vtedy alebo inokedy) boli pomerne zaujímavé. Vlastne to bol skôr rádiový beh, pretože šlo o signál z vysielačky - či vlastne, nie len jeden. Počas tohto výletu som prišla mimo iného na to, že naša nová triedna má vždy čo povedať.

Ale, začalo sa mi cnieť (alebo žeby ma to skrátka prestalo baviť?) tak som oznámila Marley že sa možno ešte vrátim a že idem dnu... A v tomto úseku ďalej je to málinko nejasné. Viem len toľko, že som bola v "mrňavej miestnosti", teda Filipovej izbe, aby som sa pozrela z tej strany na hviezdy. Viem, že tam bol Iby a že záležitosť 'Jodik' bola vybavená. Viem, že sa ma pýtal, o čom som sa rozprávala so Staňou. Viem, že som ho dráždila, lebo som povedala, že to súviselo aj s ním. Viem, že keď mi vravel "poveeedz" a ja jemu "nepoviem", tak som ho objímala. A rovnako tak viem, že Adam prišiel zozadu a chcel niečo zlé urobiť (pravdepodobne niekoho nastrašiť, ako sám následne priznal), ale odhalila som ho (*evil laugh*). Viem, že som Ibymu protirečila tým, že ani on mi nechce povedať vždy všetko, a hlavne existujú dva silné argumenty (jeden bol menovaný - "nezaujímalo by ťa to"), ktoré sa dajú použiť ako na inú osobu, tak aj na ich vlastníka (ako som mu následne dokázala). Potom už viem s istotou len to, že som išla dole, pričom som mu povedala, že sa vrátim...

Nasledovala chvíľka posedenia s Marley, hľadenia do plameňov, a objavenia toho, že vonku začína byť fakt zima.

Nevadí, ja mám mikinu xD

Zdržala som sa dlhšie, pretože, no, proste preto. Túlila som sa k Marley ako k jedinému zdroju tepla vynímajúc oheň v ohnisku. Bola som príliš lenivá na to, aby som sa prezliekla do dlhých nohavíc, v ktorých som prišla. Namiesto toho som radšej mala tenké krátke trojštvrťáky, vďaka ktorým som so skonštatovaním, že je mi zima, vstala a odišla naspäť dovnútra.

Predsalen, povedala som, že sa vrátim.

Marley iniciatívne chcela ísť so mnou, ale vo dverách ešte poznamenala niečo v tom zmysle, že ak sa chystám byť s Ibym tak to odo mňa nie je pekné, pretože ona ide dnu len kvôli mne. Na čo som jej povedala, že chodiť nemusí, pretože Iby by rád ešte niečo doriešil. Skončili sme u toho, že mám potom prísť za ňou, takže, áno, vlastne som behala od ohniska do izby a zase naspäť, len preto, lebo dve osoby neboli schopné zdieľať jeden časopriestor. Čo je vlastne len dobré, pretože takto bolo všetko svojím spôsobom jednoduchšie.

Vrátila som sa ku Ibymu. Dalo sa mu prečítať na očiach že chce stále vedieť, o čom bola tá debata so Staňou. Chvíľu som sa len tak túlala po vrchnej časti chatky (rozumej obytných priestoroch) a napokon som sa ho spýtala, či by nešiel von. Predsalen, obytné priestory neboli súkromné priestory, a ja som nechcela, aby sa niekto ako Adam či Bungi staral. Kriticky pozerajúc na jeho krátke rukávy, ako osoba, ktorá si ukoristila jeho mikinu s čisto sobeckých dôvodov...

Dostali sme sa von. Neviem, či si Marley pri ohníku všimla, lebo som sa nepozerala. Proste som prešla okolo chatky k tým lavičkám, čo sú z druhej strany (raz som ich už spomínala). Tam som opísala témy nášho rozhovoru a nasledoval pokus vysvetliť asi hlavnú časť bez kľúčových slov a tou najabsurdnejšou obchádzkou, akú som našla. Pretože povedať veci na rovinu by mohlo znamenať povedať veci, ktoré by niekto mohol pochopiť nesprávne. Tak je lepšie tie veci zamlčať, nech si ich nevysvetľuje nijak, však? Ale ukázalo sa, že je zložité dostať sa takto k nejakej pointe. Tak som sa vybrala ku sieti, cez ktorú sa hral bedminton, pokiaľ nesvietilo slnko príliš ostro do očí, namiesto volejbalu, nakoľko sa volejbalka stratila (a potom možno znova našla ale už nebola zverená do našich grambľavých rúk spolupracujúcich s našimi zábudlivými hlavami). Povedala som to o čosi málo viac stručne, a znova, ale nebolo to dosť. Celú hatlaninu som zredukovala na dve prosté krátke vety (resp. slovné spojenie plus slovo?), čo ale aj tak nestačilo. On skrátka chcel, aby som to spojila do jedného.

Tak som sa pobrala krížom cez... areál, povedzme, naspäť dnu. Lebo mi bola zima, a on bez mikiny tvrdil, že mu zima nie je. Som sa naňho pozrela pohľadom skeptika a skrátka zamierila do chaty. Ešte mi povedal, že to chce počuť potom v jednej vete. Niekde pri schodíkoch do chatky sa odpojil a šiel ku ohnisku, aspoň tak sa mi zdalo, keďže som práve príliš nedávala pozor, a šla dnu.

Ak zatemníme hrubým odhadom 5 minút, dostaneme sa do bodu, kde som vo Filipovej izbe, sedím na posteli s rukami zloženými na podokenici otvoreného okna prepúšťajúceho chladný vzduch, a hlavou opierajúcou sa o ruky. Bola tma, bolo ticho, bola som sama. Bola to jednoduchá realita, a aj keď som počula kroky a z toho tichého zvuku som identifikovala, komu patria, nezdvihla som hlavu ani som sa neobzrela. Vlastne som nijako nedala najavo, že som vedela, že tam je, že tam stojí. Ani to, že si sadol. Bol úplne ticho, takže som si prestávala byť istá tým, či tam naozaj je. A po pár ďalších minútach sa pritrepala Marley, vraj sa pridá k našej tichej komunite (ok, takto to nepovedala, ale podstata bola zachytená) a sadla si na posteľ ku mne (donútila ma o kúsok sa posunúť, a ten fakt že sa mi vôbec nechcelo hýbať, nechcelo počúvať niečí hlas a nechcelo i zopár iných vecí, to bolo predsa len jedno). Keďže toho povedala málinko viacej, nehľadiac na moje krátke zhrnutie, zašomrala som jej nech je teda ticho. Prekvapilo ma, keď naozaj bola ticho, a bola ticho celú tú dobu čo som tam bola.

Keď som asi prvý krát zdvihla hlavu, všimla som si niečo, čo tam predtým nebolo - nad stromami bol veľký okrúhly mesiac. Bol to proste úžasný pohľad, aj keď tá vec žiarila a ja som chcela tmu. Dôvod mojej nálady nie je podstatný, rovnako ako celé množstvo iných vecí zamlčaných v príbehu. Postupom minút mi tam začala byť zima, ale namiesto toho, aby som zavrela okno (to bola tá posledná vec ktorú som sa chystala urobiť) som využila Marley ktorá sa oprela o parapetu. Ľudské teplo je predsa len to najlepšie.

Ale po ďalších minútach, s jednoduchým skonštatovaním, že nestačilo ani to (alebo možno to bola len nesprávna osoba), som sa odhodlala na to vyhrabať sa odtiaľ bez toho, aby som vyrušila Marley, ktorá zaspala - ale aj tak ju môj pokus zobudil; bez toho, aby som niečo zhodila - čo sa mi aj tak podarilo.... takže je vlastne úplne jedno o čo som sa pokúšala. Podarilo sa mi dostať sa na vlastné nohy, stratiť rovnováhu, podoprieť sa dverami a po tme vyjsť z Filipovej izby a po strmých schodoch dolu, okolo spiaceho profesora... vonku stále horel oheň. Stále tam bola triedna a tri dievčatá z našej izby, plus mínus ktosi iný.

Na veci, ktoré robím, mám dôvody. Čo mi ale dáva možnosť zamlčať ich pred ostatnými. Takže zase sa môžeme tváriť, že tých pár minút neexistovalo (alebo len mám dilemu čo sa týka mojej pamäte, pretože mám pocit, že som s Marley znova skončila vonku, hoci na veľmi krátku chvíľu). Znova som prešla okolo spiaceho profesora a po schodoch hore, znova som všetko absolvovala po tme. Ale napriek zhasnutým svetlám (neviem odkedy presne nešla elektrina, keďže som ju vtedy ani neskúšala) som až príliš jasne rozoznala jeho postavu. Tak to skončilo tým, že som nasledovala svoje nutkania, dostala sa až k nemu a objala ho. Možno prvý krát ten deň, pretože to už sme asi prekročili hranicu polnoci.

Zase sa udialo niekoľko vecí, na ktoré si presne nespomínam. Marley si sadla na zem, Kaťa (jedno z tých 3 dievčat) kvôli niečomu prišla hore ale po tme asi poriadne nevidela (ja som jej bola obrátená chrbtom, takže podrobnosti neviem), zase odišla, prišiel Bungi, prišiel Adam, spolu s nimi prišlo otravné svetlo (zdrojom sa stal napríklad mobil). Moja pamäť mi hovorí, že sme sa zložili na zem ku Marley za tou skriňou oddeľujúcou nás momentálne od tých dvoch psycho (ale čo sú oni v porovnaní s nami...). Viem, že sme sa potichu rozprávali, viem, že Marley chcela spať. Viem, že som si tresla hlavu, viem, že som do Marley hodila jej vankúš. Viem, že tá si ho následne dala na zem a ľahla si (pár centimetrov od svojej postele). Viem, že som sa cielene zdržiavala v Ibyho blízkosti. Viem, že sme Bungiho rozčuľovali. Viem, že začal pozerať nejaký film (mal ho strašne potichu). Viem, že som si ľahla k Marley na kúsok jej vankúša. Ďalej viem, že tá začala chrápať, z čoho nikto z nás nebol nadšený.

Presunula som sa z jej tesnej blízkosti naspäť ku Ibymu, ktorý už takisto ležal na zemi (toho ani nenapadlo odpratať sa do vlastnej postele, keďže vyfasoval tú jednu akože-manželskú na chalanskej strane) a využila ho ako svoj vankúš. A potom... no, z istých zdrojov mám to, že som zaspala.

Keď som sa zobudila, respektíve keď ma zobudilo svetlo Adamovho mobilu, ktorý sa strašne tešil z toho, čo vidí (dvaja blázni ležia na zemi keď prakticky všade okolo sú postele), zistila som, že Marley sa stihla niekedy medzitým, kým som nevnímala, odpratať do postele. Tam, samozrejme, pokračovala vo svojom diskrétnom chrápaní. Bola som rozospatá a chcela som znova spať, rovnako ako som odmietala to, že sa mi chce spať, takže vznikla celkom zaujímavá dilema pre moju osobu. Adam zobudil Marley, keďže pokladal za adekvátne informovať ju o jej chrápaní, nech s tým niečo robí... Marley sa rozhodla, že keď nespíme my, nejde spať ani ona. O tretej ráno vonku veselo pukotal ohník a triedna s pár ďalšími zostávala tam, i keď večierka... tá mala byť možno o desiatej. To bolo okej.

Teraz, pre nás troch bolo potrebné vymyslieť, čo ideme robiť. Marley vyhlásila, že zostáva hore kvôli nám, tak že nech sa niečo deje, lebo zaspí. Adam zapálil dve sviečky, ktoré sme zo zeme cez skriňu nevideli, ale to nám bolo šumafuk. Keď sme chceli, postavili sme sa a pozreli sa na ne (ale nechceli sme, to len ja som si znova vyliezla na skriňu a dívala sa). Oheň sme videli aj von oknom, takže nám to nechýbalo. V izbe bolo chladno tak či tak.

Zrazu sa prišlo s nápadom, že si zahráme karty. Jasné, je tma (no dobre, v podstate už boli náznaky rána), nejde elektrina... ale, určite je chytré hrať karty keď ani nevidíme, či je to guľa, zeleň, červeň alebo žaluď, nieto ešte či to čosi je VII alebo VIII, ak nie náhodou niečo úplne iné. Navzájom sme sa kontrolovali a škúlili na karty, snažiac sa identifikovať ich. A úprimne, Marley bola jediná, čo počas prvej hry sedela - Iby ležal na zemi a ja cez neho. Plus, rozprávala celkom nahlas. Filip vykukol zo svojej privátnej izby a požiadal o stíšenie, aj keď niekoľko minút na to som mala pocit, že je to presne naopak toho, čo chcel.

Kým sme dohrali (aj keď sme vlastne nedohrali), miera viditeľnosti v blízkosti okna stúpla, tak sme sa presunuli tam. Ibymu sa počas hry zacnelo po spánku, a Marley sa príkladovo zložila na posteľ - potom bola nútená presunúť sa na vlastnú. Ja som sa zahrala na deku, alebo možno živý radiátor, náhrada periny alebo čojaviemčovlastne. Bola som pri Ibym, lebo mu bola zima.

Každý z nás sa nakoniec aspoň trochu vyspal. Najviac si myslím užila Marley, a naša triedna, tá nespala vôbec. Baby, ktoré sedeli pri ohnisku, si prišli aspoň na chvíľu zdriemnuť. Okolo šiestej bol ideálny čas na to vstávať, dala som si "raňajky", alebo nadlho jediné jedlo môjho dňa, túlala sa hore-dolu a nakoniec skončila vonku.

Dostala som sa k tomu hrať bedminton s Marley, ktorú vystriedala Staňa. Nebyť istých dvoch chalanov, patriacich do jej chatky, mohla by to byť naozaj dobrá hra. Ale, v každom prípade, aspoň sme hrali dlho. Potom som šla zase po Marley, a niekde zhruba tu som vrátila Ibymu jeho mikinu s poďakovaním a malou informáciou, že som s ňou už stihla jebnúť do trávy. Znova som hrala s Marley. Mala som hrozne veľa energie a potrebu niečo robiť.

Najabsurdnejší mi v to ráno prišiel fakt, že profesor, ktorý šiel spať skôr než ktokoľvek z nás, vstal oveľa neskôr než ktokoľvek z nás (česť výnimkám, napríklad Filip, alebo Iby ktorého bolela hlava).

Potom sme už všetko balili, dávali postele do pôvodných stavov, ešte hodinku si veselo pokecali na izbe... a nakoniec, s jednou spoločnou fotkou (neznášam fotenie keď je priamo oproti mne slnko) sme sa pobrali zdolať tých 8 kilometrov naspäť.

Myslela som, že bude fajn, keď pôjdeme vzadu. Myslela som, pretože sa mi vlastne nechcelo kráčať. Myslela som, a myslela som zle. Nakoniec som s Marley skončila ďaleko pred ostatnými, udržiavajúc rovnaké relatívne rýchle nemenné tempo. Aj keď moje nohy protestovali, mne to bolo jedno, ja som chcela mať tých 8 kilákov za sebou, a ten pocit, že sme niekde inde, než máme byť, bol dôkladne ignorovaný. Predsalen, ako sa dá stratiť na ceste, kde sa nedá odbočiť...



**
Boli sme odrezaní od technológie - od internetu, od mobilu, od signálu, od ľudstva.... a bolo nám to jedno. Aby bolo jasné, bedminton nebol jediná vec, ktorá sa hrala. Futbal a nohejbal sa objavili tiež, ale nakoľko som nesledovala, čo robia ostatní, neviem informovať o ďalších aktivitách. Varil sa guláš a opekalo sa - ako inak. Prišla som na to, že mi stačí krátky spánok na to, aby som mala veľa energie - aj keď potom musím niečo robiť. Cesta naspäť bola rutinná, cesta autobusom bola rutinná, písanie tohto článku je rutinné... jedno písmenko za druhým, jeden kilometer za druhým, jeden krok za druhým... nič nové, a nič nové, to je niečo, čo privádza môj mozog do spánkového režimu. Aha, a bedminton s Ibym som si nakoniec nezahrala, taký ten poriadny, tak sa to odkladá na neurčito. Ale, myslím že toho na mňa bolo dosť. Kým sme kráčali cestou naspäť, dokonca som závidela žabe ktorá bola v blatovej kaluži, tej muselo byť fajn xD Tiež, moje stravovanie je divné. To, že mi o tretej ráno škvŕkalo brucho, to by bolo pochopiteľné. Ale že ku všetkej tej aktivite, ktorá zo mňa dneska vyšla... že som nezjedla skoro nič a hladná som aj tak nebola, tak sa mi to zdá fakt divné :D

A prosté zhrnutie? Bolo super, v podstate sa tam stále niečo dialo, a keď sa náhodou nič nedialo, aj to bolo fajn, pretože chvíľa pauzy ešte nikoho nezabila.... či?

Tiež, mená, ktoré sa tu spomínajú najviac... dve mená, to sú osoby, bez ktorých by to nikdy nemohlo byť ono (bez nich a bez možnosti objať ich, hehe ^^), takže.. arigatō ;D
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aki | Web | 29. června 2010 v 20:49 | Reagovat

hm to bolo peknééééé a dlhééé :D :D  úprimne povedané, som strašne zvedavá na verziu od Marley a podľa toho čo som čítala a čo si myslím to bude poriadne zaujímavé :D

2 Marley | 6. srpna 2010 v 10:37 | Reagovat

Prišlo to, že som sa rozhodla s ňou nerozprávať. Lenže, keďže som už dopredu vedela, že to mi len tak neprejde, nakoľko toho nie som schopná, Ibyho som poverila kontrolou časového limitu - 20 minút od akéhokoľvek náznaku konverzácie.

Záhada vyriešená :D
...a to som sa čudovala, keď furt pozerali na hodinky a Iby sa rehotal...

ale Jenny, ja som Šiši a Ini, povedala, že nech im to dáte, keď dohráte, to nie je moja chyba...

(cítim krivé obvinenie)

3 Marley | 6. srpna 2010 v 10:53 | Reagovat

a inak, nemáš za čo...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•