Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Ani názov to nemá :D

13. července 2010 v 11:35 | Ange |  Originál jednorázovky
Včera som spomínala, že som strepala nejakú hovadinu, že? :D aha, presne takto, idem sa citovať :D
"Mám chuť písať a nič z toho. Teda, niečo áno, ale totálna hovadina. Akože, nejako začnem, dej tam naskočí sám, ok, jedna strana bez pointy, to stačí, môžeme povedať, že je to záver..."

Tak tu to je :D Nepremýšľala som nad ničím, netušila som, čo z toho bude, keď som otvárala word, písala prvé slovo alebo posledný odstavec :D celé to prišlo samé....

a možno preto je to taká veľká hovadina :D
no ale, kto to predsa len chce vidieť... pod perex :D



   Boli to tvoje sny. Tvoje naivné sny a túžby, ktoré ma priviedli na toto miesto. Nebudem hovoriť, že som chcel, aby si bol šťastný. Pretože to bolo to jediné, čo som nikdy nechcel. Nech si si myslel o mne, že som ktokoľvek, mýlil si sa. Vždy som bol niekým iným. Až doteraz si nemal šancu vidieť ma a nezáležalo na tom ako dlho a ako uprene si sa díval. Aj keď som bol pri tebe tak blízko, nevedel si vôbec nič a mne si poskytol všetko. Každú jednu informáciu ktorú som od teba chcel. Bola to neopatrnosť, ktorá viedla k zániku. Povedz mi, prečo si mi toho povedal tak veľa? Viac, než som chcel vedieť. Viac, než som sa spýtal. Dal si mi odpovede i na všetky otázky, ktoré som nevyslovil, a začal si si namýšľať, že sa o teba zaujímam. Len preto, lebo som ťa nezastavil. Ako je možné, že ma tá záplava slov doviedla sem? Nikdy som nechcel byť niekým, kto plní sny iných ľudí. Hoci i jediného. Nechcel som, pretože by som prišiel o všetku sebeckosť, ktorá fungovala ako štít. Ale ty si bol neodbytný. So svojou nevedomosťou a neustálymi rečami o tom, ako budeme už navždy spolu. A ja som nebol schopný vysvetliť ti, že žiadne 'navždy' neexistuje. Ľudia odídu, je jedno, či umrú alebo si proste povedia, že ich to ťahá inam. Je jedno, či mali na výber alebo nie. No skôr či neskôr... všetci odídu. Do posledného, a nahradia ich noví. A keď si na nich zvykneš, odídu aj tí. Takže prečo som ja odišiel? Lebo si si na mňa príliš zvykol.
   Vravel som ti. Nespoliehaj sa na moju prítomnosť. Nebudem tu večne, odídem. A ty? Nepočúval si. Len si ďalej rozprával o tom aká bude naša spoločná večnosť krásna. Vieš.... nikdy som ťa nemal rád, tvoju osobu, tvoju doternosť ako si druhým vnucoval názory bez potreby zistiť, čo si myslia. Viazal si sa na ľudí a držal pri nich ako magnet, ale nikdy si im nevenoval dostatok pozornosti na to, aby ťa plne akceptovali. Ukáž mi jedinú osobu na tomto svete, ktorá by za teba položila život... nepozeraj sa na mňa, pretože ja to nie som. Nevieš? Si stratený... malá stratená dušička. Bezvýznamné. Len ďalší z nich. Každú sekundu sa niekto na tomto svete stratí. Len tebe trvalo tak dlho uvedomiť si to.
   A tvoj sen? Tvoj sen o tom, ako raz prídeš do opusteného mesta a nájdeš tam jedinú osobu? Vravel si, že som to ja. Keď všetci odídu a zostane pusto, ja tam zostanem stáť a dívať sa na šarlátovú oblohu. Tak si to hovoril. I keď som sa tváril, že spím, že čítam noviny, že počúvam človeka, s ktorým telefonujem... dával som pozor na každé jedno tvoje slovo a ukladal si ho do pamäte... aby si nemohol povedať, že si to tak nechcel.
   Kei... až prídeš do mesta a ovanie ťa zápach mŕtvol, až budeš kráčať po uliciach, kde sa zaschnutá krv márne snažila dostať ku kanálu, až tvoje telo odmietne kráčať vpred a dýchať vzduch, až budeš natoľko sám a zúfalý z toho, čo ťa obklopuje... pochopíš, aký bol tvoj sen detinský.
   A keď budeš schopný odvrátiť pohľad od toho všetkého a pozrieť hore, uvidíš osobu, ktorou by som mohol byť i ja. Osobu, ktorá ti stojí chrbtom a v ruke drží nôž sfarbený do tmavej červenej, z ktorého stekajú kvapky...
   Možno ti konečne dôjde, že mne naozaj nikdy nezáležalo na tvojom šťastí... a predsa som ti splnil sen, o ktorom si toľko rozprával. Bolo tam všetko - mesto, v ktorom nikto nežil, a ja, ako jediná skutočná osoba. Tak nekrič, neplač a neobviňuj ma za to, čo som urobil. Pretože to celé... si si vysníval ty.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Eňa | 13. července 2010 v 18:01 | Reagovat

Najviac sa mi páčila veta: Nespoliehaj sa na moju prítomnosť. Nebudem tu večne, odídem.
Hmm... musím uznať veľmi poetické, ak vieš ako to myslím. Som zvedavá kedy napíšeš aj niečo trochu.. hm, menej poetické xDDD

2 akouš | Web | 14. července 2010 v 10:46 | Reagovat

[1]: ona bude vždy písať poeticky....to už inak ani nejde :D :D :D

ange...hm neviem čo povedať...proste sugoi!

3 Eňa | 15. července 2010 v 11:39 | Reagovat

[2]: No veď ááno a poeticky píše fakt skvelo ale niekedy by bolo zaujímavé prečitať si niečo bez poetickosti! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•