Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


15. Medzi nebom a zemou

13. srpna 2010 v 0:03 | Ange |  ReBeli
"Bude to nenápadnejšie ak ich odomknem už teraz," uvažoval Deidara, ktorý sa len v pyžamu a župane zakrádal po chodbe. "Ani nebudú vedieť kedy sa to stalo." Zastal pri dverách číslo 16 a z vrecka vytiahol kľúčik. Čo najtichšie ho strčil do zámky a pomaly ním otočil. Ozvalo sa cvaknutie. Opatrne odsunul dvere a vhupol dnu.

V mesačnom svite na vlastné potešenie celkom jasne rozoznal postavy. Hlavou mu prebehla myšlienka, že so sebou mohol vziať istých perverznejších senseiov, tí by sa určite potešili. Takto to budú mať iba na fotke.

Áno, na fotke.


Deidara vytiahol z vrecka foťák, pomerne maličký, no zato veľmi dobrý. S tichým zabzučaním ho zapol a stúpol si trochu na bok, aby mal v zábere jasne všetkých. Stlačil tlačítko, aby si ich zvečnil.

A ako to vyzeralo?

Kiba sa k Shikamaruovi túlil tak moc, akoby ho nemal už nikdy pustiť. Shikamaru sa oňho takisto oprel, hoci o tom sám asi nevedel. Neji a Lee boli spolu prepletení tak moc, že by ich nikto nedokázal rozpliesť, a napriek ich zvláštnej polohe vyzerali byť maximálne spokojný. Naruto mal na tvári nekľudný výraz a Sasuke jemný úsmev, keď ho v spánku objímal, napriek blondiačikovej minimálnej spolupráci.

"Kawaii," zatiahol Deidara pri pohľade na tých dvoch a odfotil si ich zvlášť, na to sa zvrtol a po špičkách odtiaľ odišiel, zavrel dvere a držiac foťák v rúčkach ako najväčší poklad sa pobral do vlastnej postieľky.



"Mmmm," Naruto sa zavrtel. Otvoril očká a zistil, že už je deň, jasný a žiarivý. Trochu sa nadvihol a ucítil Sasukeho, stále v ríši snov. Jemne zo seba zložil jeho ruku, aby mohol vstať, potreboval sa trochu natiahnuť po tom spánku na tvrdej zemi. Ale pri pohľade do jeho tváre zamrzol.

Ihneď ucítil červeň v tvári a v žalúdku mal motýle, na chvíľu zabudol dýchať. Nechcel sa pozerať inam, a i tak bol z toho všetkého neustále zmätený, ešte stále nechápal. Potriasol hlavou aby sa toho zbavil. Pocitu, že existuje len on a Sasuke, a okolo nich je žiarivý biely priestor, a napriek tej prázdnote je to niečo ako raj. Myšlienky, že sa ho môže beztrestne dotknúť, bez svedkov, pretože oni dvaja zdieľajú jeden spoločný vesmír, do ktorého majú všetci ostatní vstup zakázaný. Túžby nakloniť sa k nemu a ochutnať tie pery...

Rýchlo sa odvrátil a nešikovne vstal, skoro sa potkol
o Leeho nohu, ale na šťastie udržal rovnováhu, divoko mávajúc rukami. Zamieril do kúpeľne, ale jeho pohľad upútalo čosi iné. Dvere do Shikamaruovej izby, ktoré boli poodchýlené, i keď len na nepatrnú škáročku.

Ihneď k nim priskočil a roztvoril ich dokorán. Na chodbe bol tlmený šum, predsa len, bol pondelok, a tiež pomerne dosť hodín, všetci boli na nohách. A Naruto tam stál, napol v izbe, napol na chodbe, v Shikamaruovom pyžame, navyše vo dverách, v ktorých by byť nemal, a všetci naňho pozerali.

Obzrel sa ponad plece. Bolo podozrivé, že Neji ani Lee ešte nevstali, typoval by, že budú hore medzi prvými. Rýchlo dvere zavrel, aby nikto nespozoroval v akej polohe ostatní spia a vbehol do kúpeľne.

"BANDA VSTÁÁÁÁVAŤ!" zahučal o malú chvíľku. Ozvalo sa nespokojné mrmlanie a všetci nejakým zázrakom rozlepili oči, zmätene naňho hľadiac.

"Čo sa deje?"

"Sme voľný!" Naruto sa vyškieral, bol vo svojom, teraz už suchom oblečení, ruky mal za hlavou. "A je celkom dosť hodín, ak chcete raňajky, treba si švihnúť!"

Ako na povel, všetci vstávali, ako prvému sa to podarilo Sasukemu, Kiba so Shikamaruom ho nasledovali a Leemu s Nejim to síce robilo menší problém, ale napokon to i oni zvládli. Všetci začali pobehovať po miestnosti, hľadajúc svoje veci. Naruto iba stál, až kým sa k nemu spýtavo nedošuchtal Shikamaru.

"Ty na niečo čakáš? Čo sa nejdeš najesť alebo niečo?"

Kiba sa popri nich prešuchol, kývol im a zmizol na chodbe. Lee ho energicky nasledoval, ešte skôr, než Naruto stihol čo i len otvoriť ústa.

"Idem sa najesť," odvetil mu na to a pohliadol ponad jeho plece na Sasukeho. Zachytil jeho pohľad a zamrazilo ho.

Shikamaru sa obzrel. "Ahá," zatiahol tónom, že pochopil, a sklonil sa ku svojej taške, aby si do nej nahádzal pár vecí, keďže vracať sa už nestihne. To už odišiel aj Neji, a Sasuke podišiel k Narutovi.

"Ideš?" vyzval ho typickým tónom a nečakajúc na odpoveď sa pobral preč, Naruto ho nasledoval.



Vonku fúkal vietor a Naruto ho cez hodinu pozoroval, listy, ktoré padali a on ich vynášal znova a znova hore a príliš nevnímal okolie. Teda, až kým mu to Kibov xicht, ktorý sa znova nakláňal nad ich lavicou, nezatrhol.

"Čo robíš, Naruto?" spýtal sa sladko.

"Čumím z okna," odvrkol Naruto.

"Ale, ale. Máš zlú náladu?"

"Nie nemám," blondiačik mu už len tak zo zvyku odsunul lakeť z lavice.

"To vidím," Kiba sa škeril. "Ako si sa vyspal?"

Naruto sčervenel pri tej spomienke. Nevšimol si Sasukeho skúmavého pohľadu, bol príliš zabratý do svojho pravého rukáva.

"Ale, fajn," odvetil, snažiac sa o ľahostajný tón.

"A čo dneska podnikneme?" ozval sa dychtivo. Naruto zdvihol hlavu a spýtavo naňho pozrel.

"Čo by si chcel podniknúť?"

"Ja neviem. Lee stále otravuje, že čo podnikneme, tak sa ťa pýtam," rukou ukázal na lavicu pred sebou, kde si Lee čosi usilovne zapisoval do zošita.

"Ah," Naruto nadvihol obočie a znova sa zamyslene obrátil ku oknu.

"Héj, ja sa s tebou rozprávam," poznamenal Kiba a on sa to snažil ignorovať. A vtom sa v jeho hlavičke rozsvietilo.

"Máš papier?"

"Nó. Nejaký mám," odvetil Kiba. "Prečo?"

"Máš ho veľa?" dožadoval sa Naruto.

"Koľko je veľa?"

"Hm. Asi tak šesť krát päť," zaznela odpoveď. "čo je..." Naruto vytasil svoje prstíky odhodlaný spočítať to. Kiba sa zasmial.

"Tridsať. Neviem, či tu mám tridsať papierov. Načo to chceš?"

"Pozri sa či ich máš," odpovedal Naruto vyhýbavo.

"Fajn, počkaj," Kiba sa sklonil po svoju tašku a začal ticho rátať. "Osemnásť," ohlásil po chvíli. Naruto obrátil pozornosť vedľa.

"Shikamaru," sykol.

"Čo je?" menovaný naňho znudene pozrel.

"Nemáš, en, no, tridsať mínus osemnásť papierov?"

"Myslíš dvanásť?"

"No, asi," Naruto prikyvoval. "Tak máš?"

Shikamaru sa musel pozrieť.

"Vyzerá to tak. Prečo?"

"Dobre, päť si zober a desať mi daj."

"Naruto! To je pätnásť, pýtal si sa na dvanásť!"

"Eh, no tak si päť nechaj a zvyšok mi daj!" snažil sa to rýchlo zahovoriť Naruto. A Shikamaru (s neznesiteľne podozrievavým výrazom) urobil čo chcel.

"Dobre! Kiba!" obrátil sa znova na psieho chlapca. "Daj mi, um... tri papiere, a potom päť Nejimu a pät Leemu."

"Čo chceš, preboha, robiť?!" spýtal sa ho nechápavo Kiba keď už všetci mali päť papierov.

"Ideme stavať lietadielka!" vyhlásil Naruto s veselými iskričkami v očiach a hneď sa do toho príkladne pustil.

"Naruto," ozval sa potichu Sasuke po menšej chvíli, keď už boli všetci zabratý do vlastných lietadielok.

"Hm?" spýtal sa ho nesústredene Naruto ktorého papier pripomínal hocičo, len nie lietadlo.

"Robíš to zle."

Naruto zdvihol pohľad a cez zlatisté vlásky sa zahľadel na Uchihu, ktorý sa v tú chvíľu naklonil k nemu, takže sa dotýkal jeho pleca, a jednou rukou jemne chytil tú jeho a zobral mu papier.

"Musíš to robiť takto," takmer šepkal, z tváre sa mu však nič nedalo vyčítať, zdalo sa, že ho zaujíma len jeho aktuálna činnosť, začal stavať lietadielko.

Ibaže Naruto to vôbec nesledoval. Hľadel na jeho tvár neschopný pohybu a želal si, aby sa naňho pozrel a znova sa ho dotkol.

"Pozeráš sa vôbec?" Sasuke naňho naozaj pozrel a Naruto bol hneď v rozpakoch.

"Uch, prepáč," vyhabkal zo seba.

"Ukáž, zložím aj tvoje," vzal aj zvyšné štyri papiere a už mu nevenoval ani pohľad. Blondiačik to po chvíli sklamane vzdal a obrátil sa znova k oknu, so zmätenými myšlienkami, a znova sledoval listy, s ktorými sa vietor pohrával.

Dostal bláznivý pocit, že on je ako ten list, začal padať ale niekto ho zachytil. Vyšvihol znova hore k oblohe a nechal znova spustiť, aby sa to celé mohlo zopakovať. Zahrával sa s ním. On. Sasuke.



S náručou plnou lietadielok sa všetci hrnuli po chodbe.

"Ja som nevedel, že sa dá vyjsť na strechu!" ozval sa Kiba.

"Dá," odvetil Naruto.

"Ale ako to? Ja som na tejto škole predsa dlhšie než ty!"

"Čo keď nestihneme ďalšiu hodinu?" obával sa Lee.

Všetci sa ho rozhodli ignorovať.

"Tu to je!" Naruto zahol za roh a zastal pred dverami, ktoré vyzerali, že vedú do nejakej malej komory s upratovacími potrebami.

"Eh, tu?"

"Hai," blondiačik sa zaškeril a otvoril dvere, za ktorými sa ukázalo schodisko. "Tu!"

"Ah..."

Vybehli hore po schodoch až na strechu, kde ucítili nápor vetra. Naruto ako prvý podišiel k okraju strechy a postavil sa na vyvýšený okraj, rozpažil ruky a začal sa smiať, bláznivo i radostne zároveň. Z náruče mu spadli papierové lietadielka a nechali sa unášať vetrom.

Ostatní sa tam postavili tiež a pustili svoje papiere do vzduchu.

Sasuke po vykonaní tohto činu položil svoju ruku zľahka na Narutov driek a pritiahol si ho k sebe.

"Už sa výšok nebojíš?" ozval sa mu jeho tichý hlas priamo do ucha.

"To by som sa bál každú jednu sekundu čo som s tebou," vyletelo z blondiačika skôr, než to stihol zastaviť.

"Hn?"

"Sasuke," pohliadol naňho. "Vidíš tie lietadielka?"

"Vidím," odvetil tmavovlasý chlapec bez toho, aby z Uzumakiho spustil oči.

"Ja sa cítim tak nejak."

"Tak nejak?" zopakoval tíško Sasuke.

"Medzi nebom a zemou. Zakaždým, keď ťa vidím. Počujem. Cítim."

"Hn," pravdou bolo, že Uchiha nevedel, čo na to má povedať.

"Povedz," Narutov hlas bol opatrný, uhol pohľadom. "Zahrávaš sa so mnou?"

"...kto vie..." zaznela odpoveď, tichá a neurčitá. A vietor ju uniesol do diaľky, kde sa pomaly stratila.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•