Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


16. Pobaľte si veci, ide sa na chatu!

20. srpna 2010 v 0:07 | Ange
"Povedz," Narutov hlas bol opatrný, uhol pohľadom. "Zahrávaš sa so mnou?"

"...kto vie..." zaznela odpoveď, tichá a neurčitá. A vietor ju uniesol do diaľky, kde sa pomaly stratila.


**** jé, kapitoly sa nám predlžujú :D 


"Mám ďalšie!" hlásil Neji ukazujúc na lietadielko zabodnuté do zeme a celé od blata.

"Aj ja!" ozval sa Kiba z nejakého stromu.

"Prečo ich vlastne hľadáme?" obzrel sa Lee. "Všetky sú špinavé, pokrčené a potrhané."

"Len tak!" zahlásil zvesela Naruto. "Teba nezaujíma kde pristáli?"

"Nejdeme na obed?"

"To už je obed?"

"Juchú!"

Všetci sa radostne rozbehli znova do budovy. Vlastne, bežali iba štyria.

Naruto sedel v blate na zemi a v rukách držal niečo, čo vzdialene pripomínalo poskladaný kus papieru. Sasuke stál o kúsok ďalej a pozoroval ho.

"Hey, Sasuke?"


"..."

Naruto pomaly vstal a pustil lietadielko zase na zem. Ak sa cítil pred tým ako tento kus papiera, dopadne to s ním rovnako?

"Sasuke!" zakričal naňho. Len nech niečo povie.

"..."

"Kruci, mohol by si niečo povedať?!" vyštekol po ňom. Sám nevedel, čo od neho chcel, čo očakával. Ale keď mlčal, mal pocit, že tam ani nie je, a že mu na ňom nezáleží.

Sasukemu sa zase zdalo, že Naruto sa bojí byť sám. A takisto vedel, že ho niečo trápi, na blondiačikovi to bolo jasne vidieť. Chcel vedieť, o čo ide, ale nechcel sa ho pýtať. Myslel si, že pred chvíľou, ten jeho smiech, to bola len nejaká maska, a teraz ukazuje ako sa v skutočnosti cíti. A on ho nedokázal pochopiť. Napokon však predsa len prehovoril.

"Hn. Idem na obed," oznámil, zvrtol sa a odišiel za ostatnými.

Naruto ho nasledoval až keď mu Uchiha zmizol z dohľadu.



Na obede vládla všeobecne veselá nálada, ktorá po chvíli nakazila i nezvyčajne mlčanlivého Naruta. Keď sa všetci najedli, povedali si, že spolu si užili času až-až a teraz sa budú každý venovať svojmu. Tak sa na chodbe rozišli.

Uzumaki najskôr nevedel, čo má teraz robiť, no rozhodol sa ísť na všeobecný prieskum budovy školy, keďže sa v nej ešte stále tak celkom nevyznal. Cez okno sa zadíval na budovu plavárne. Predtým mu Sasuke povedal, že je zakázané plávať tam mimo hodín plávania, ibaže oni zatiaľ nijaké nemali.

Pôvodne chcel vyjsť von a prezrieť si ten rozsiahly areál, ale slnko nesvietilo a ten chladný vietor ho od toho odhovoril. A tak iba postával pri okne a hľadel von.

Ucítil na sebe niečí pohľad, ale neobrátil sa.

"Je to tak chladné," povedal ticho a priložil ruku na sklo.

Osoba za ním prešla bližšie, ale nedotkla sa ho, jednoducho sa zahľadela cez okno.

"Neviem čo sa so mnou deje."

Narutova ruka sprevádzaná nepekným zvukom sa po skle zošuchla nižšie.

"Stále myslím len naňho. Keď zavriem oči, vidím ho tak dokonale a jasne. Môžem počuť jeho hlas. Vybaviť si i ľahký dotyk, pretože... pretože aj niečo také letmé vo mne zanechá veľa. Chcem viac. Aby si ma všímal, aby som ho cítil. Vždy keď je blízko... idem sa zblázniť," Naruto sklonil hlavu čím prerušil na chvíľu svoju spoveď.

Osoba za ním zostávala ticho.

"A pritom to tak moc bolí..." stiahol ruku z okna. "Chlad."

Obrátil pohľad na osobu za sebou.

"Čo mám robiť, Shikamaru?"

"Ber život taký, aký je," poradil mu a potom sa ho spýtal: "Bol si už niekedy zamilovaný, Naruto?"

Blondiačik nechápal, prečo sa ho to pýta.

"Éé, nie."

"To je otrava," povzdychol si Shikamaru.

"Čo? Čo je?"

Shikamaru mu položil ruku na plece. "Ty na to prídeš... snáď," záhadne sa usmial a s rukami vo vreckách sa pobral preč. Naruto za ním iba nechápavo hľadel.



"Ako to myslel?! Ako to, krucinál, myslel?!" Naruto stál v strede izby, ruky bojovne založené v bok a rozprával si sám pre seba.

"Kto?" ozval sa za ním známy chladný hlas.

"Sasu-" Naruto mal pocit, že jeho srdce sa nadobro zastavilo, len preto, aby ho o chvíľu presvedčilo, že dokáže tĺcť rýchlejšie ako pri bungee jumpingu. "...ke," dokončil a vyľakane naňho pozrel. Dosť ho to prekvapilo.

"Kto čo ako myslel?" dožadoval sa tmavovlasý chlapec odpovedi.

"Eh... Shikamaru... to je jedno..." habkal zo seba.

"Nepovedal by som, že je to jedno, keď ťa to tak moc rozčúlilo," poznamenal Sasuke a priblížil sa k nemu, takže ich delilo pár centimetrov a Naruto mohol jasne cítiť jeho vôňu. Úplne mu vygumovala myseľ. Nebyť toho, možno by prišiel na to, čo sa mu snažil naznačiť Shikamaru.

"Naozaj... nič to nie je...." Naruto cúvol a narazil do skrine.

"Určite?" zašepkal Sasuke.

"U...u...u...." blondiačik zo seba nedokázal dostať viac. Jeho srdce šlo vyskočiť z hrude, nemohol sa poriadne nadýchnuť, horel a v hlave mal prázdno. Mohol byť rád, že stojí.

"Deje sa niečo?" Znova mal ten nemenný pohľad a výraz, ktorý nič nevyjadroval. Rukou mu odstrčil zlatisté vlásky z očí.

"Nn... Sasuke..." bol rád, že vyslovil jeho meno súvisle.

"Nemáš horúčku?"

"Nie... nechaj..." prial si, aby bol od neho ďalej, aby mohol poriadne dýchať, myslieť. Stáť. Aby sa prestal chvieť. Aby ho vnútro tak nepálilo. A jeho žalúdok by tiež konečne mohol prestal robiť voloviny. Chcel ho odstrčiť, ale nešlo to.

"Hn," Sasuke ho prebodol skúmavým pohľadom a napokon, po nekonečnej chvíli, odstúpil. Tváril sa, akoby sa nič nestalo, a toto bol úplne normálny večer v úplne normálny deň. "Ideš už spať?" spýtal sa ho a vyzliekol si košeľu.

"...idem..." hlesol Naruto, stále neschopný odlepiť sa od skrine.

Dokelu.. čo sa to deje.. čo sa deje... čo vravel Shikamaru...

Snažil sa spomenúť si, pričom hľadel do zeme, len aby pozbieral tých pár myšlienok i v jeho prítomnosti.

"Ber život taký, aký je"... a potom... "Bol si už niekedy zamilovaný, Naruto?"

A zrazu bola tma. Po menšej chvíli zmäteného žmurkania Narutovi došlo, že to Sasuke zhasol svetlo. Ubehlo niekoľko minút, kým sa konečne pohol, vzal z postele svoje pyžamo a zaliezol do kúpeľne. Keď odtiaľ vyšiel, Uchiha už spokojne spal.

Naruto nechápal, ako to robí. On nedokázal zaspať ešte dosť dlhú dobu, ktorú sa snažil stráviť premýšľaním v márnej snahe prísť na to, čo sa to deje. Lenže mu to nejako nešlo, kvôli Sasukemu pokojnému dýchaniu miesenému s tichým tikaním hodín, ktoré ho neustále vyrušovali a odvádzali jeho myšlienky inde. A napokon nejakým zázrakom prišiel na to, že mu veľmi chýba ramen, a s myšlienkami naň práve zaspával...



"Vstávaj!" už druhý krát za jeho pobyt tu mu na tvári pristál Sasukeho vankúš, a on iba dúfal, že tentokrát má viac času než tých desať minút, čo mu dal minule.

"SASUKE!" vyštekol rozčúlene a hodil mu tú otravnú mäkkú vec späť.

"Vstávaj," zopakoval Sasuke a pokojne položil vankúš na miesto. "Prešvihneš raňajky," dodal.

Naruto zastonal a celkom proti svojej vôli vstal, brblajúc čosi o tom, že v tejto bohom zabudnutej škole ani nevedia, čo je ramen, tak načo sa snažiť.

Napokon sa však dotrepal na raňajky včas, teda, o vlások. Rýchlo do seba nahádzal jedlo a už ho nebolo. Kráčal po plnej chodbe, predieral si cestu pomedzi ostatných študentov, z ktorých nikoho nepoznal po mene. Teraz ich tam bolo najviac, tesne pred začiatkom vyučovania. Bol rád, že to stihol do triedy, práve v tej chvíli sa ponad hlavy všetkých roznieslo zvonenie a chodba sa prekvapivo rýchlo vyprázdnila.

Blondiačik sa usadil vedľa Sasukeho do svojej lavice. Ihneď nato vošiel Iruka spolu s Kakashim a postavili sa pred tabuľu s výrazom, že chcú povedať niečo podstatné.

"S Kakashim by sme vám chceli niečo povedať," začal Iruka.

Narutovi mimovoľne zašklbalo kútikom úst. To by ma inak nenapadlo.

"Pobaľte si veci, ide sa na chatu!" zhrnul to Kakashi bez ďalších zbytočných rečí.

"Čóó?" ponad všetko mumlanie a šepot a otázky, čo nastali, sa niesol práve Narutov hlas.

"Idete na chatu! V piatok sa vraciate spať!"

"Čo čo čo čo čo čo čo?!" nedal sa tak ľahko odbiť Uzumaki.

"O hodinu sa stretneme pred školou, príde autobus! Buďte pobalení," Kakashi im zamával a spokojne odtiaľ odpochodoval.

"Eh, no, počuli ste ho," vysúkal zo seba Iruka, ktorý nevedel, čo viac by k tomu mal dodať. "O hodinu pred školou. Teraz sa už učiť nebudete."

"A tam sa budeme učiť?" vyletelo zo Sakury.

"Eh, nie."

"FAJN!" zahúkal na celú triedu Naruto a skoro zletel zo stoličky, doširoka sa uškŕňal.

Lee bol nadšený jeho energiou tak moc, že všetkých oslňoval svojím vlastným starostlivo nablýskaným chrupom.



"Nájdite si miesto, je ho tu dosť. Cesta nám bude trvať skoro päť hodín, ale vy to zvládnete. Oi, a dúfam, že ste si priniesli teplé oblečenie, asi sme vám zabudli povedať, že je to vysoko, a bude tam dosť zima," zahlásil Kakashi nevinne a dvere autobusu sa so zasyčaním zavreli, keďže všetci už boli dnu a prepaľovali ho pohľadom.

I keď, v niektorých prípadoch sa venovali i hysterčeniu, ktoré bolo starostlivo ignorované.

Naruto bol medzi poslednými, rozhliadal sa, ku komu by si sadol. Všimol si Sasukeho, ku ktorému sa tlačila Ino a Sakura, div že sa nepobili, a zamieril práve tam.

"Sa-su-kéé!" zatiahol a sadol si vedľa neho, vďaka čomu schytal ranu od Sakury.

"To je moje miesto!" zajačala.

"Nikto tu nesedel!" bránil sa Naruto.

"Ale šla som si tam sadnúť!"

Naruto si ju nevšímal a rozhliadal sa po ostatných rebeloch. Ako na povel si sadli okolo nich.

"Sasuke-kúún!" zakňučala Sakura, "povedz mu niečo!"

Sasuke odtrhol pohľad od okna, za ktorým zatiaľ mohol vidieť iba ak budovu školy, a prebodol ju ľadovým pohľadom, vyhradeným špeciálne pre otravné fanúšičky. "Daj. Pokoj!"

"Sasuke-kun," Sakura skoro zachrapťala a bola nútená nájsť si iné voľné miesto, keď ju k tomu Iruka vyzval, aby sa mohli pohnúť. "Toto ti nedarujem, Naruto!" zavrčala ešte.

"Znela desivo," díval sa Naruto na jej chrbát a keď si sadla rýchlo sa obrátil dopredu, aby o tom nevedela.

"Hn."

"Ale tebe nevadí, že tu sedím, však?" pozrel na Sasukeho.

"Nie."

Naruto bol rád, že mu odpovedal nejako inak než "hn," a tak sa iba pohodlnejšie usadil.

"A čo budeme robiť?" vyzvedal okamžite. Autobus naštartoval a pohol sa. Keď blondiačik nedostal odpoveď, skúsil to znovu, pre istotu viac krát: "čobudemerobiť čobudemerobiť čobudemerobi čobudemerobíííť?"

"Asi som si to práve rozmyslel," povzdychol si iba Uchiha.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•