Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


174. Ocean (M)

27. srpna 2010 v 18:37 | Marley |  Themes Challenge
Eto... ak sa dobre pamätám (no dobre, ja sa nepamätám, ja čítam komenty), túto tému si niekto requestol.... a síce Fungi, teda, netuším či sem ešte vôbec chodí alebo ako, ale bol to request, takže to je venované :D
.... Ange.
***
Ten kôň bol vysilený a ja som to dobre vedel, no nemohol som si dovoliť prestávku. Chris Stone a jeho banda boli blízko. Musel som ich dohoniť skôr, ako nasadnú na loď a odídu preč. Všetci boli vrahovia a všetkým hrozila slučka. Mali voľnú cestu, ale to sa čoskoro zmení. Bol som tu predsa ja - a mojou úlohou bolo zabrániť im v tom, aby ušli...


Volám sa Cass Callahan a som pištoľník v službách zákona. Pôvodne som mal byť námorník. Aj môj otec, starý otec, prastarý otec...všetci boli námorníci. Vyrastal som na mori, ktoré patrilo k nekonečnému oceánu.
Plávať som sa naučil už v štyroch rokoch a v desiatich som bol pripravený stať sa námorníkom. Lenže potom moja mama chcela, aby som sa naučil aj niečo iné, ako viazať uzly a ťahať laná - a po otcovej smrti ma poslala do Texasu. Keď som sa vrátil, bola už mŕtva. Niesol som jej stratu veľmi ťažko.
Potom začala občianska vojna a ja som vedel, že ako učiteľ prírodných vied sa v nej veľmi neuplatním. Preto som si zaobstaral zbraň a učil som sa s ňou zachádzať. Postupom času som sa vypracoval na dôstojníka na dobu vojny - a keď sa vojna skončila, začal som pracovať ako ranger.
Stále ma to však vábilo na more, tam, kde voda nemala hraníc. Tam, v oceáne, tam bol môj domov. Vydal som sa teda na juh, na pobrežie, aby som mohol každý deň cítiť oceán.
...a tu sa stalo niečo, čo by som nerád hlbšie rozoberal, poviem to len takto: našiel som si milenku, urobili sme si dieťa a ona umrela pri pôrode.
Ostal som sám so svojou malou Laurou. Nevedel by som sa o ňu postarať, keby som nestretol Betty - stala sa Laure druhou mamou a ja som ju miloval, rovnako, ako ona mňa. Plánovali sme svadbu, keď zrazu prišiel Chris so svojou bandou - a ja som dostal úlohu, ktorú som už vyššie spomínal.

...ale vyzeralo to so mnou biedne, keď ma dostihli. Prišli zozadu - a to bolo jediné, na čo som nebol pripravený.
S Chrisom sme sa poznali už dávnejšie, z vojny. A aj tam sme boli nepriateľmi. Preto bol teraz veľmi rád, že si
ma môže podať.
Už som pochopil, že v tomto smere zlyhám. Nemohol som tú úlohu splniť.
Prvou ranou ma poslal k zemi, ale to mu celkom isto nestačilo. Bol odo mňa minimálne o dve hlavy vyšší a asi o dvadsať kilo ťažší - čo sa týkalo súboja, nemal som proti nemu šancu. V prestrelke by som ho určite porazil, ale to ten mizerák vedel a nedovolil mi vytiahnuť kolt.
"Si blázon, Callahan," smial sa, "a teraz si na to doplatil. Zdochneš tu, ty idiot!"
Nato kývol na svojich mužov a ukázal rukou na more: "Nech ho nikto nenájde!"
Potom ma praštil do hlavy s takou silou, že som s okamžitou platnosťou omdlel.

Keď som sa prebral a chcel som otvoriť oči, nemohol som. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že ich mám zaviazané. Aj ústa som mal zalepené, aby som nemohol kričať a moje ruky väznili moje vlastné želiezka.
Bol som blázon, keď som si myslel, že ich dostanem sám. Zajali ma a teraz som bol ich hračkou. Mohli si so mnou robiť, čo len chceli.
A aj to robili! Kopali do mňa a sácali ma raz sem, raz tam. Škodoradostne sa pritom smiali. Bol som pre nich hračkou.
Nebránil som sa, predstieral som bezvedomie. A o chvíľu som už nemusel ani predstierať.
"Sme na mieste, Craig," počul som zrazu povedať Chrisa, "zastav."
Hojdal som sa a každým nadvihnutím som cítil bolesť. No moje zmysly už neboli také oslabené ako predtým. A cítil som.
Cítil som oceán. Musel to byť oceán, pretože jeho vôňu a šum som od detstva dôverne poznal - až príliš dôverne na to, aby som si ju mohol s niečím pomýliť.
Pripravil som sa na najhoršie. Dvaja muži, čo so mnou išli na člne - Chris a ten druhý, podišli ku mne.
"Vezmi ho," zaznel opäť banditov hlas a ja som sa zachvel, keď ma zdrapil za nohy. Vytiahol ma do vzduchu, takže som sa hlavou udrel o korbu člna. Na chvíľu som omdlel.
Prebral som sa až po dopade do vody.
V panike som sa snažil dostať sa nad hladinu, aby som sa mohol nadýchnuť, ale ústa som mal zalepené a cez nos som nemohol nabrať až toľko vzduchu naraz. Dva ťažké kolty, ktoré mi zámerne nechali v puzdrách, ma nemilosrdne ťahali nadol. Nad sebou som počul Chrisov škodoradostný smiech: "Bolo ti to treba, Callahan?!"
Bol som vyriadený. Slaná voda ma štípala v očiach, ktoré som si nemohol ani pretrieť, a ešte viac v ranách, ktoré mi Chris pri súboji spôsobil. Bolo mi jasné, že pokiaľ sa neutopím, moja krv čoskoro priláka žraloky. Smrť utopením mi bola v tomto smere milšia.
Vzdal som to. Klesal som pod hladinu a v ušiach mi ešte stále zneli Chrisove posledné slová: "Bolo ti to treba, Callahan?!"
Dochádzal mi dych. Modlil som sa, aby sa mal o moju malú Lauru kto postarať.
Bolo to hrozné - umierať na nedostatok kyslíka, v tme, v náručí oceánu, ktorý som mal v minulosti tak rád...
To bola posledná myšlienka, s ktorou som sa lúčil s týmto svetom.
Bolo po všetkom.

...pýtate sa, ako to, že ešte žijem?
Sám neviem, ale myslím, že to bol zázrak. Cítil som jej kožu pod sebou - drsnú a vlhkú. Drcla do mňa, akoby sa chcela presvedčiť, či ešte žijem.
Poznal som tú rybu - ako malý chlapec som s takými plával, keď sa priblížili k pobrežiu. Bola to jedna z nich...?
Ani neviem, ako sa jej podarilo dostať ma nad hladinu, ale - mohol som sa nadýchnuť! Išlo to len slabo, ale opäť mi do pľúc prúdil kyslík. Mal som ešte nejakú šancu? Zrazu som pocítil slabú nádej, že ešte niekedy uvidím Betty a moju Lauru.
A potom som počul hlasy, síce len niektoré, lebo som stratil príliš veľa krvi a opäť som omdlieval. Ale bol som blízko ľudí! Prekrikovali sa, zjavne si ma všimli: "Pozrite...ten delfín...muž...zviazaný...vytiahnite...pozor na to zviera!...pozor, chlapci...tak...dobre..."
...už som o sebe nevedel. Len poznatok, že žijem, som si vzal so sebou do spánku.

Keď som otvoril oči, už neboli zaviazané. Aj putá z rúk zmizli a mohol som dýchať aj ústami.
Prvé, čo som začul, bol detský hlas: "Mami, mami!" Hneď som vedel, že ten hlas patrí mojej dcére. A potom som ju aj uvidel - stála pri mojej posteli a nadšene volala: "Mami! On to naozaj dokázal!" Nato sa obrátila ku mne: "Ocko," objala ma okolo krku, "som tak šťastná!"
"Aj ja som šťastný, Laura," povedal som.
O chvíľu nato sa objavila aj Betty. Usmiala sa, keď ma zbadala. "Ahoj, Cassi," podišla bližšie a sadla si na kraj mojej postele, "vitaj späť." Končekmi prstov ma jemne pohladila po rozbitej tvári.
"Čo sa so mnou stalo?" pýtal som sa.
"Mal si v pľúcach vodu, oci," vysvetľovala mi Laura, "museli ti ju dať preč..."
"Okrem toho si stratil toľko krvi, že ti už doktor nedával veľké šance," pridala sa Betty, "ale my dve sme vedeli, že by si nás len tak neopustil, Cassi."
Usmial som sa. "A Chris?"
"Ten?" ozval sa môj priateľ Tom, ktorý akurát nazrel do mojej kajuty, "nemusíš sa báť, prebral zaňho zodpovednosť shreveportský šerif. Zvládol si to, ranger." Tom sa na pozdrav dotkol svojho klobúka a vyšiel von. O chvíľu na to odbehla aj Laura. Ostal som sám s Betty.
"Kam ideme, Betty?" spýtal som sa jej. Usmiala sa a dala svoju ruku do mojej. Zovrel som ju.
"Sme na ceste na sever, do Vermontu. Nemohla som čakať, kým sa preberieš, aby som to s tebou prediskutovala. Odpusť mi to, Cassi."
"To je v poriadku," odvetil som, "musíme ísť čo najďalej, aby ma nedobehol môj starý divoký životný štýl. Už chcem len tri veci - pokoj, Lauru a teba."
Betty ma pobozkala na čelo. "Milujem ťa, Cassi," zašepkala.
"Ja viem..."
"Rýchlo sa uzdrav."
"Posnažím sa."
Do kajuty vošla Laura a vyzerala šťastne. "Vo Vermonte bude svadba, však, ocko?"
Pozrel som na Betty a ona prikývla.
"To je fajn," poznamenala Laura, "teta Caroline mi sľúbila, že mi ušije šaty."

O niekoľko dní som sa už mohol pohybovať po lodi a sledovať oceán.
"Celkom to ide, Cassi," poznamenal Tom, keď ma videl.
Prikývol som. "Áno, už som skoro fit."

...a vtedy som ju uvidel. Bola blízko, úplne blízko našej lode, špliechala chvostom o hladinu mora a - pískala.
"Ahoj..." prihovoril som sa jej.
Ešte chvíľu tam bola, potom sa obrátila a odplávala preč. Párkrát sa ešte otočila, kým nezmizla z dohľadu.
Dlho - dlho som za ňou pozeral, očami prechádzajúc po vode a vlnách.

Oceán, ktorý som tak miloval, mi opäť raz daroval život.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 akimari | Web | 7. září 2010 v 20:23 | Reagovat

ach...toto ma nikdy neznudí čítať *nepísala som to už* ... páčilo sa mi to, veľmi sa mi to páčilo ... použité slová, formulované vety a celkovo obsah. Okrem toho ako zatvrdzelá yaoiistka priznávam, že hetero mi urobilo radosť :) Síce by som si to vedela predstaviť aj v yaoi forme, ale takto mi to sedelo viac :)

2 Marley | 9. září 2010 v 15:17 | Reagovat

[1]:Ja by som si to v yaoi forme predstaviť nevedela :D
Ale teší ma, že sa ti to páči...teraz sa mi sem podarilo pridať aj ďaľšiu vec, tak ak chceš, pozri...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•