Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Cold Embrance

17. srpna 2010 v 20:01 | Ange |  Fanfiction Jednorázovky
Mne sa tááák prieči zaradiť to do Themes Challenge, že to tam nezaradím :D So just to let you know, je to 29ta TC téma :D
****

...Kde človek nájde teplo v krajine ľadu?
A odkedy sa stáva nenávisť tak žiadaným pocitom? Je to vôbec nenávisť...?

Heiwajima Shizuo a Orihara Izaya... dvaja nepriatelia, v náručí chladnej Aljašky...
Shizaya
____
Celá poviedka je venovaná Akimari za to, že na ňu musela tak dlho čakať xD

Varovanie: YAOI!!



   Z pier mu uniklo zastonanie. Obklopovala ho tma, ktorá pomaly ustupovala. Celou jeho bytosťou prechádzal pocit, že niečo nie je v poriadku. Pod sebou mal chladnú zem a na zápästí niečo kovové.
   Pohľadom si privykol na pološero a posadil sa. "... Shizu-chan?" očami zastavil na blonďatom mužovi, ktorý sedel opretý o stenu so zatvorenými očami. Avšak ako vyslovil jeho meno, Shizuovi na čele zapulzovala žilka a ich pohľady sa stretli.
   "Nevolaj ma tak," zavrčal. Aj on bol pravdepodobne predtým spútaný, ale pút sa poľahky zbavil dávno pred tým, než sa Izaya prebral. Kto bol vôbec schopný dostať ho sem? Predsalen, bol to Shizuo. Divné na tejto situácii bolo aj to, že ešte neprebúral stenu a neodišiel.
   "Ale Shizu-chan..." nebol pre neho problém provokovať ho, už len to, že bol, že existoval, dýchal rovnaký vzduch a Shizuo sa naňho musel dívať bolo postačujúce na to vzbudiť v ňom chuť Izayu zabiť. A čiernovlások, uvedomelý o svojich i blondiakovych schopnostiach, akosi zabúdal na fakt, že on je tu ten pripútaný. On má ruku spútanú reťazami.
   "Izaya!!" Shizuo sa vzpriamil v celej svojej výške. Nespočetne veľa ľudí ho označilo za najsilnejšiu osobu v Ikebukure, a keby ho poznali i ostatní, a viac ľudí, všetci... možno by dostal titul najsilnejší muž sveta. A navyše, s veľkým temperamentom.
   Najviac ho vytáčala tá ľahostajná nezaujatosť a pokoj s akým sa naňho Izaya díval. Vtedy sa mu od končekov prstov do celého tela dostávala nekontrolovateľná potreba ublížiť mu. Ublížiť viac, než komukoľvek inému na tomto svete. Ublížiť tak moc, že sa už nepreberie.
   Izaya sa pomaly postavil a ruky si ležérne zaboril do vreciek svojej bundy. Bolo mu chladno. Kamenné steny, podlaha, strop, mreže, okovy, reťaze. Napriek tomu všetkému mu na perách zostával ten typický arogantný úsmev. Jemný, ale výrazný, nakoľko sa odrážal i v jeho očiach. Sebaistota... bolo to kvôli tomu, že bol rýchlejší než Shizuo a čomukoľvek sa mohol včas vyhnúť? Že bol schopný ujsť od neho? Alebo len nedostatok pudu sebazáchovy...
   Shizuova päsť mu tesne minula hlavu. Vzduch, prebudený týmto pohybom, ucítil na tvári. Skočil na bok ako keby sa nič nedialo. Ak by tá rana trafila, nedokázal by už viac vnímať realitu. Nikdy. Proste by ho Shizuo zabil, a to by sa ani nemusel snažiť. Lenže on je snáď jediná osoba, ktorá nemá problém uhnúť sa. Uhnúť Shizuovým pästiam či letiacim kontajnerom. Boli to veci, ktoré prinášali do jeho života čosi zaujímavé. Vážne si jeho prítomnosť užíval, a ten adrenalín s tým spojený.
   Ako tak odskočil, reťaz pripútaná k jeho zápästiu zaštrngala a upútala jeho aj Shizuov pohľad. Chlap oblečený ako barman s povolaním butlera nebol blbý. Nedokázal sa síce ovládať, ale to neznamenalo, že je idiot. Jeho ruka chopila reťaz rýchlejšie, než by Izaya čakal, a trhla, takže sa ocitol hneď pri ňom. Zoči-voči nebezpečenstve, cítil ako Shizuova druhá ruka uchopila jeho tričko. Nebolo úniku, a on si stále veril. Pri pohľade do divokých dravých očí...
   Voľnou rukou siahol do vrecka. Vec, ktorú nosil vždy so sebou. Kovová čepeľ vreckového nožíka... ktorý tam nebol.
   V tmavých očiach sa mihol strach.
   Shizuo strhol Izayu na bok, tak, že stratil pevnú zem pod nohami, a vzápätí ho prudko odhodil na opačnú stranu do steny. Jej štruktúra sa porušila a Izaya po nej pomaly skĺzol k zemi. Neschopný nadýchnuť sa či otvoriť oči hodnú chvíľu len ležal s tvárou k podlahe, kým k nemu prenikali Shizuove hlasné nádychy a výdychy, ako sám seba ukľudňoval.
   Podoprel sa na ruke a pozrel naňho. Necítil nič zlomené, nič vážne, a aj tak to skurvene bolelo. A tá pravá bolesť mohla ešte len prísť, ak bol v šoku. "Prečo si poľavil?" Má prehľad v ľuďoch. Sú veci, ktoré dokáže predvídať, pozoruje, odhaduje, skúma. Ale teraz...
   Shizuo neodpovedal. Nevedel čo povedať, tak skrátka mlčal. Izaya... i keď len na jediný moment kratší než nádych... vyzeral vyľakane a zraniteľne. Nikdy ho nepokladal za zraniteľného. A predsa nebol problém odtrhnúť mu ruky a nohy od tela ako bábke. Bolo tak jednoduché zlomiť mu každú jednu kosť v tele. Bol len kúsok od neho a neschopný brániť sa. Mohol urobiť čokoľvek, mohol sa ho raz a navždy zbaviť...
   Tak prečo jeho telo v tú chvíľu stratilo krvilačnosť a kam zmizlo to nutkanie zabiť ho? Kam... kam, prečo...
Izaya sa s podporou steny posadil a sledoval, ako Shizuo ničí mreže. Ako keby trhal papier, bože, ako bolo pre neho všetko jednoduché. Chytať, hádzať, zráňať, ničiť. A pri tom vôbec nemal rád násilie.
   "Shizu-chan..." prečo, zakaždým, keď ho oslovil, znelo to práve takto. Vypustené "o" z mena a prípona "-chan", ako keby boli veľkí kamaráti. Ako keby chcel niekoho oklamať, presvedčiť... zatiaľ čo oslovený si to nevykladá inak než provokáciu.
   Rozostrilo sa mu videnie. Nebol osoba ochotná podľahnúť, pripustiť si, že niečo nevychádza ako by malo. Ale vlastne, vždy mal rád prekvapenia. Tie, ktoré dokázali prekvapiť. Robili veci zaujímavými.
   Jedna mreža, vytrhnutá od zvyšku surovou silou, skončila v stene kúsok od tmavovláskovej hlavy. Neodrazila sa, neohla, nespadla na zem. Bolo to ako kúzlo, proste sa zaryla do hrubého kameňa a zostala tam trčať.
   "Vravel som ti už toľkokrát - NEVOLAJ MA TAK!" Izaya bol profesionál v tom vyvolávať v ňom hnev. Vždy, znova a znova, a to ani nemusel použiť iné techniky, než to, čo robil stále. Vlastne, väčšinou nemusel robiť vôbec nič.
   "Ideš preč...?" hľadel naňho zastretým pohľadom. Jednoduchá otázka, v ktorej sa neodrážali žiadne pocity. Nechá ho tam a odíde? On sám by to urobil. Obrátil by sa mu chrbtom a skrátka odišiel preč.
   Shizuo si len čosi zašomral a pozrel na Izayu. Tmavovláska začala znova obklopovať čierna tma a to posledné, čo videl a vnímal, bolo ako človek, ktorý bol bližšie k tomu zabiť ho než kedykoľvek ktokoľvek iný, kráča k nemu. Cítil sa zraniteľný... zranený a zraniteľný... snáď prvý krát v živote... krehká ľudská bytosť...
   Možno až sa prebudí zistí, že to celé bol len zlý sen.

   So zatvorenými očami vnímal pravidelné natriasanie, ktoré znamenalo, že sa pohybuje. V ušiach mu hučalo a ticho sa miesilo so škrípaním snehu. Pomaly otvoril oči aby si pomohol upresniť svoju polohu.
   Shizuo ho bez problémov držal na rukách - Izaya bol pre neho ako malé mača, ľahké a stratené. Nikdy mu nevenoval príliš myšlienok, vlastne mu bol viac než voľný - na osobu, pri ktorej vždy pociťoval nutkanie ju zabiť. A predsa sa ocitol v situácii ako je táto.
   "Kde to sme?" ozval sa Izaya. V jeho zornom poli sa nachádzali len tri veci - sneh, sneh a Shizuo.
   "Na skurvenej Aljaške," odvetil blondiak nie práve nadšený z toho, že sa Izaya prebral. Dúfal v ešte aspoň chvíľu kľudu. Ale bol to v každom prípade zaujímavý pocit, keď mu Izaya kládol otázky bez toho, aby sám vedel odpovede.
   "Hmmm," zatiahol tmavovlások. Takže mu odpovedal. A čo je podstatnejšie - nenechal ho tam. Málinko sa pohol, nakoľko si vždy robil, čo chcel. "Je mi zima," oznámil Shizuovi so snahou dať niečo do poriadku. Skrátka mu nesedelo, že bol pri ňom tak blízko a necítil hnev či nebezpečenstvo.
   "Ešte jedna sťažnosť a pôjdeš k zemi," varoval ho Shizuo s hlasom, v ktorom bol akýsi výstražný temný podtón.
   "Nh," Izaya sa uškrnul. To je ono. "Som hladný," naklonil sa bližšie k jeho tvári a zahral sa na to mača, ku ktorému si ho vtedy Shizuo v duchu prirovnal - olízol ho.
   V blondiakovi sa znova zdvihol hnev, spolu so zmätením, ktoré ale prevýšil. Proste dostal svoje ruky spod neho, takže Izaya stratil jedinú oporu a ako bolo sľubované, vážne zletel k zemi. Rukami inštinktívne tlmiac pád sa zaboril do ľadového snehu. Zdvihol hlavu, čeliac nekľudnému Shizuovmu pohľadu. Vážne bol znova naštvaný. Izayu zaujímalo, koľkokrát sa mu ho podarí tento deň naštvať bez toho, aby pri tom umrel. Ale Shizuo bol predsa len pešiak pohybujúci sa podľa jeho predpokladov. Takmer dokonale. Začali sa totiž objavovať medzery v tejto dokonalosti.
   Shizuo vykročil smerom preč. Nebude stáť na mieste a čakať na to, čo Izaya urobí. Trpezlivosť nepatrí k jeho silným stránkam a s touto osobou je na bode nula. Navyše... čo sakra malo byť to olíznutie?! Ak si to spojí s tým "som hladný", dá sa dedukovať, že ho Izaya chcel zožrať ako jedlo. To sa nazýva kanibalizmus. Ale nemyslel si, že Izaya by bol až tak zvrátený človek.
   V hlave sa mu znova objavilo čierne mačiatko.
   Obrátil sa a pozrel na Izayu, ktorý sedel na zemi obrátený jemu chrbtom, tak, ako ho tam nechal. "Ideš?" on ho pri sebe nechce. Nechce aby išiel. Tak prečo sa to kurva spýtal?
Ten biely sneh bol na pohľad všade rovnaký a nepríjemne jednotvárny. Dostavila sa potreba mať pri sebe čosi živé aby si mohol nahovárať, že nie je sám, že ide dopredu, že má nejaký cieľ. Nenávidel pocit byť sám.
   Izaya si nabral do ruky sneh. Chladil a štípal na jeho pokožke. Celá krajina, ktorá ho teraz obklopovala, vyzerala pre neho ako cesta do pekla. Do plameňov démona cez ľadové objatie. "Ne, Shizu-chan," prehovoril zamyslene, ignorujúc jeho otázku, ak si ju vôbec všimol. "Myslíš, že dôjdeme do pekla?" obzrel sa.
   Ich pohľady sa streli a Shizuo sa odvrátil. Ten malý parchant... ako sa dostal tak mimo reality a prítomnosti? Ako keby žil v úplne inom svete. Bože, ako ho neznášal, každý jeho kúsok a celú jeho osobnosť. "Určite..." On na to neveril. Na nejaké nebo či peklo, a Izayu považoval tiež za realistu, ale ak sa majú obaja z nich po smrti niekam dostať, kamkoľvek, skončia na jedinom mieste, ktoré si môžu pomenovať peklom.
   Nejako ich nezaujímalo prečo tam sú a kto ich tam dostal. Izaya to bral proste tak, že sa to deje preto, lebo sa to má diať. Vždy tak bral všetko a nepodstatné náhody v jeho zložitom a prepracovanom svete skrátka neexistovali. Ak aj niekedy boli, už vyhynuli.
   "Vstaň," prikázal mu Shizuo. Ak ho neposlúchne, tak ho donúti. Alebo ho tam nechá... nie, skrátka ho donúti.
   Izaya vstal. "Poďme domov..." Ikebukuro. Miesto, kde ho Shizuo nechcel. Nechcel ho tam, aby mohol ďalej žiť svoj nudný priemerný život. I keď spojiť Shizua s niečím priemerným je absurdné. Tmavovlások sa rozhliadol. Kade? Ktorý smer? Vyzeralo to rovnako, nech sa pozrel kamkoľvek. "Ako si sa sem dostal?" začínali v budove, teraz sú uprostred ničoho. A ten, kto ich sem doviedol, bol Shizuo.
   "Normálne," zašomral. Ako keby sa z tej starej budovy zdalo niečo inak než odtiaľto. Žiadni ľudia, žiadna cesta, žiadny dopravný prostriedok.
   Izaya vytiahol mobil. Žiadny signál.
   Byť vážne trochu viac blázniví či optimistickí, mohli by si proste povedať "tak poďme tade~" a ísť rovno za nosom. To sa im ale priečilo, bez cieľa... teda, cieľ mali, a nezdalo sa, že by im dával príliš na výber. Vlastne by stačilo zistiť, kde je západ, a ísť tam. Ak sú na Aljaške, západ je cesta k moru a najkratšia trasa k Japonsku.
   "Tak sa normálne dostaň naspäť," odvetil Izaya. Vážne mu začínala byť zima. Shizuo sa nenamáhal snažiť sa kontrolovať. Podišiel k Izayovi, schmatol ho za tričko a so slovami "niekoľko hodín tým smerom," ho chcel odhodiť preč. Ale Izaya sa mu tvrdohlavo zachytil rukávu.
   "Niekoľko hodín?" zopakoval prekvapene a znova sa uňho objavil úsmev. "To som bol tak dlho mimo? Dobrá práca, Shizu-chan..."
   Shizuo ho dostal od svojej ruky s pomocou druhej a hodil ho aspoň dva metre od seba. Nebolo to síce moc, ale sám nevedel, čo robiť. Mohol by kráčať celé dni a nič by sa nezmenilo. Ale Izaya... ak by prišiel do Japonska neskôr ako Izaya po tom, ako ho od seba násilne oddelil... tak by ho tentokrát vážne zabil. To radšej na to pôjde spôsobom "nepriateľa si drž blízko pri sebe" a až si bude istý, že si nespletie cestu, tak sa ho nejako
zbaví.
   To si vtedy povedal. Naozaj si myslel, že to tak bude.
   Izaya ukázal prstom na oblohu. "A kde bolo slnko pred tými niekoľkými hodinami?"
   "Hm?" Shizuovi v prvej chvíli nedošlo, čo mu tým chce povedať. Ale orientovať sa podľa slnka nebol vôbec zlý nápad. "Niekde... tam..." pre neho nebol problém nasledovať, sám o sebe. Predsalen, mal to v náplni práce. Ale že to bol práve Izaya, to už prekážka bola. A dosť veľká.
   Tmavovlások sa uškrnul a pobral sa smerom na západ. Nasledovať slnko za prísľubom úniku z ľadového objatia. A Shizuo sa vybral za ním, sústrediac sa viac na škrípanie snehu pod svojimi nohami než na vlastné myšlienky. Nechcel sa sám seba pýtať ako ďaleko sú od pobrežia, ako dlho to vydržia, ako dlho potrvá, kým dôjdu do aspoň trochu civilizovanej oblasti... boli to otravné otázky, na ktoré by mu nikto v tej chvíli nedokázal odpovedať, tak sa snažil odpútať od nich pozornosť.
   V chladnom snehu za nimi zostávali len stopy.

   "Hej, pozri," Izaya si rukou zaclonil oči. Slnko odrážajúce sa od stáleho bieleho snehu ho unavovalo. Nekončiaca rovnaká scenéria - raz šli hore, raz dole, raz rovno.
   "Čo?" Shizuo sa postavil vedľa neho.
   "Nič sa nezmenilo," odvetil mu Izaya a svoje slová doplnil úsmevom á la to-je-strašne-zaujímavé-však? Na to sa rozbehol preč, až príliš dobre tušiac Shizuovu reakciu.
   Blondiak sa za ním pustil dolu kopcom. Má toho dosť. Má dosť snehu a dosť tej osoby, ktorá ho sprevádza. Slnko klesalo nižšie a svietilo im priamo do očí.
   Šmykol sa a jeho pád mal za následok vzostup bieleho snežného prachu spod neho k oblohe. Z neurčitého smeru začul Izayov smiech... no nie, on sa mu smeje. Smeje sa mu. V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. "IZAYA!!" Vstal a pomalým krokom sa vybral v ústrety tmavovláskovi. Izaya nejavil potrebu utiecť.
   Čosi zapraskalo.
   Pohľadom skĺzol ku svojim nohám.
   Ľad.
   Izaya s tým pohľadom, ktorý vedel všetko.
   Vietor, prinášajúci snehové vločky.
   "Ah-" jeden človek... Jeden jediný človek... Čo on komu spravil, že si toto zaslúžil? Áno, tak to je, má to za trest. Za trest, za to aký je, kým je. On si nemal nikdy dovoliť byť sám sebou, lebo byť sám sebou bolo príliš nebezpečné pre kohokoľvek, kto ním nebol.
   A vlastne aj pre neho samého. Pošúchal si zápästie. Koľkokrát ho mal zlomené? A ostatné kosti? Vytrhávať zo zeme dopravné značky, hádzať autami, pomýliť si kontajnery či billboardy so zbraňami... Bol len hlúpy, obyčajný hlúpy človek...
   Nie, on bol menej. Monštrum? Mohol sa sám diviť ako to, že ešte drží po kope, jeho telo.
Nohou urobil krok dopredu. Rozbehol sa ku miestu, kde stál Izaya. Orihara Izaya, jeho životný nepriateľ. Paradoxné je, že v dobe, keď si ho označil za svojho nepriateľa, mu Izaya vlastne ešte nič neurobil. Ale nedalo sa tomu zabrániť, oni dvaja na to boli skrátka stvorení. Aby jediný vzťah, ktorý medzi nimi mohol existovať, bol nepriateľstvo. Čisté nepriateľstvo. Nenávisť.
   Všetky veci, ktoré sa medzi nimi odohrali... Izaya mal vždy záujem o Shizua. O to akým je, vždy vyťahoval na povrch jeho zlé ja. Vždy mu robil napriek, vždy sa pred ním zjavil keď to najmenej očakával. Vždy bol tam, kde ho ani kúskom svojho ja nechcel... Obšmietal sa okolo neho, sledoval ho, zabával sa na ňom, komplikoval mu život. Pripomínal mu kým je, ukazoval mu, že to nemôže zmeniť. Osoba, ktorá mu zakázala snívať. Bolo to tak, Hewajima Shizuo nemohol viesť 'pokojný' či 'obyčajný' život. A Izaya sa staral o to, aby na to nezabudol.
   Ale napriek tomu všetkému... všetkému, čo nešlo odpustiť, na čo sa nedalo zabudnúť... bola to z Izayovej strany nenávisť?
   Spolu s každým Shizuovým krokom zem pod ním praskala. Potom ho to predbehlo a on už len ucítil, ako ho kryha, na ktorej stojí, chce zhodiť do vody. Priezračne čistej a ľadovo chladnej vody Aljašky. Priamo pred Izayom, ktorý nečinne stál, bez čo i len minimálnej pohnútky niečo urobiť.
Shizuo skočil. Pristál na okraji ešte zdanlivo nenarušenej plochy, ktorá sa po jeho prudkom náraze odlomila a dostala ho pod vodu. Hladko, rýchlo, bezbolestne.
   Skôr, než si uvedomil, čo sa stalo, nebol schopný dýchať. Neviditeľné ihličky molekúl H2O na bode mrazu bombardovali jeho pokožku, z tela mu unikalo teplo a každý jeden centimeter oblečenia, ktorý mal na sebe, ho ťahal dole.
   Zaprel sa. Dokázal sa vzoprieť ľadovej náruči vody. Bolo to jednoduchšie, než vzoprieť sa sám sebe. Vynoril sa.
   "Zima?" začul Izayov posmešný hlas. Ten pošuk si nedá pokoj. Chňapol po ňom s cieľom použiť ho ako oporu a súčasne ho dostať pod vodu a utopiť. Alebo nech umrzne, to by mu tiež stačilo.
   Izaya pohotovo odskočil, takže ho nechytil. S pohľadom ktorý vraždil sa dostal z vody na takpovediac pevnú zem. Mal obrovskú chuť niečo vyhodiť do vzduchu... ale nič nebolo na dosah. Teraz začne hádzať kryhy. Ostro pozrel na Izayu. Stekala z neho voda, zapieral sa doňho vietor, lepili sa naňho vločky... zo všetkých strán naňho doliehal chlad. Obrovský, monštruózny, nekončiaci.
   Tmavovlások kráčal dozadu, so skúmavým pohľadom upretým na Shizua. "Vieš, ak sa nepoponáhľaš..."
   Vietor zosilnel, vločky zhustli. Izaya sa mu strácal z dohľadu.
   Prichádzala búrka.

   Ťažko sa dalo uveriť tomu, že na Zemi existuje tak chladné miesto. Bolo to ako koniec sveta. To, kam sa dostali... Aljaška... aké by len bolo skončiť na Antarktíde... Lenže, on vedel - či prinajmenšom veril -, že sa z toho dostanú. Stačí nájsť dvere s označením 'Núdzový východ'. Aj keď nájsť tu vôbec nejaké dvere bol zázrak.
   A predsa boli obaja v takmer prázdnej štvorcovej miestnosti.
   "Ne, Shizu-chan," ozval sa Izaya stojaci pri okne pokrytom snehom. Nemohol dlhšie mlčať, mal v hlave príliš veľa myšlienok a potreboval sa s niekým porozprávať. "Čo myslíš, že chcel dosiahnuť ten, kto nás sem dostal?"
   "Ako keby ma to zaujímalo..." zaznela nevrlá odpoveď.
   "... na čo posledné si spomínaš?..." čierne oči spočinuli na blonďavom mladíkovi, ktorý sedel na zemi opretý o čosi, čo možno kedysi malo účel postele. Shizuo hľadel do prázdna a potláčal triašku.
   Pocit, že z jeho tela uniká teplo, bol desivý.
   Izaya urobil niekoľko krokov a zboku sa k nemu predklonil. "Mal by si si to dať dole..." rukou zašiel pod okraj rozopnutej bundy. Stále bola vlhká a na povrchu jemne zamrznutá. Shizuo nebol schopný zohriať ju na znesiteľnú teplotu. "... Pozri..." rukou pátrajúcou po jeho tele nadvihol tričko a dotkol sa jeho ľadovej pokožky na bruchu. Shizuo sa trhane nadýchol a inštinktívne mu chytil ruku, čím ju zastavil od ďalšej akcie.
   Len popudovo, či možno zo zvyku, vstal, obrátil sa a prudko pritlačil Izayu ku stene. Čierne oči na neho hľadeli s čistou vypočítavosťou. Keď blondiak pritlačil, Izayove ruky si ho pritiahli za driek bližšie k sebe.
   "Presne tak..." zašepkal Izaya a znova sa dotkol jeho pokožky.
   Shizuo pocítil jeho rozpálené prsty. Teplo... Priľnul k tomu pocitu, ako keby to bola tá jediná vec, ktorá ho dokázala zachrániť. Geniálny informátor a zároveň jeho úhlavný nepriateľ, v srdci chladnej náruče Aljašky. Cesta ku spáse.
   Izaya sa uškrnul. "Tak to dáme dole, nie?" Potiahol Shizuovu bundu z jeho pliec a on sa nebránil, takže sama skĺzla až na zem. Tmavovlások pokračoval tričkom a potom ruky presunul k jeho rozkroku.
   Shizuo sa strhol. Celá situácia bola príliš absurdná na to, aby si ju plne uvedomoval. Ako zlý sen. Len že sa cítil príjemne... Takže čo bolo na tom sne tak zlé?
Blondiak chytil Izayovi ruky a pritlačil ich ku stene nad tmavovláskovou hlavou. Následne ich pustil, aby z neho mohol strhnúť bundu. Jeho cieľom bolo Izayovo telo. To teplé telo vyhriate pulzujúcim srdcom, s prúdiacou krvou v žilách a pravidelnými výdychmi a nádychmi, ktoré ho udržiavali pri živote.
   Hoci Izayovi naskočili zimomriavky pri jeho chladnom dotyku, intuitívne si vyzliekol tričko a Shizuo sa naňho pritlačil.
   "Noták... Shizu-chan..." Izaya stiesnený medzi stenou a podchladenou osobou sa snažil skoordinovať svoje ruky a zbaviť ho nohavíc. "Bude ti lepšie..." Aj napriek Shizuovej fyzickej prevahe sa Izayovi podarilo ho v tomto stave donútiť cúvnuť a dotlačil ho na posteľ. Shizuo, ktorý ju nečakal, pretože usporiadanie akéhokoľvek nábytku v miestnosti mu už dávno vyletelo z hlavy, sa o ňu potkol. Ležiac na chrbte nespúšťal zrak z osoby, ktorá sa kolenami zaprela do postele obkročmo nad ním a konečne vyhrala boj so Shizuovým oblečením.
   Chcel to. Chcel všetko to teplo, ktoré mu Izayova existencia mohla poskytnúť. Všetko, do posledného kúska, len a len pre seba. Pre ten pocit, že ho jedine to dokáže udržať pri živote. Ako závislák pichajúci si drogu. Naprosto oddaný voči svojmu najväčšiemu nepriateľovi.
   Shizuo sa odpútal od toho kúska postele, ktorý chránil jeho pokožku pred chladom v miestnosti. Jeho ruky zablúdili k Izayovým pleciam a strhol ho pod seba. Tak prudko a náhle, že čiernovláskovi to na moment vyrazilo dych. Všetka tá dravosť, ktorá sa kopila v Shizuovom tele a prúdila ním rovnako ako životodarná krv.
   "Hah..." vydýchol Izaya prekvapený intenzitou jeho správania a sotva si stihol rozopnúť zips na nohaviciach, už putovali dolu. Len s tlmeným žuchnutím dopadli na zem.
   Niečo ako nežnosť či predohra sa nedalo očakávať. Izaya, ktorý sa ocitol na chrbte, sa nohou obtrel o Shizuov vzrušený úd. Prinajmenšom blondiak nešiel hneď na to ale do tej osoby, ktorá sa len nejakým nedopatrením ocitla pod ním, prenikol najskôr prstami.
   Izaya zaťal zuby a prstami sa zaboril do plachty. Vedel, že to príde. Ale bolo to po prvý krát a na to ho nemohlo nič pripraviť. Jeho svaly sa protestne stiahli proti vlne bolesti, keď sa Shizuove prsty nekompromisne pohli. Žiadne uistenie, že to bude lepšie, neprichádzalo. Blondiak sa chtivo nahol dopredu a Izayove ruky sa uvoľnili z bledej látky a obmotali sa okolo Shizuovho krku.
   "Shizu...cha-n..." pritiahol sa k nemu pričom z neho cudzie prsty vykĺzli. Nezvykol si na ne a nebol pripravený na to, čo malo nasledovať, ale nezáležalo mu na tom. Oboch viedla len živočíšna túžba a potreba kontaktu s rozhorúčenou pokožkou. Izayova ruka skĺzla po Shizovom penise. Netrpezlivo sa pohol a s pomocou Shizuových rúk na svojich bokoch dosadol na jeho úd.
   "Ah..." Izayove telo sa prehlo v kŕči a Shizuo ho znova dostal do vodorovnej polohy. Prinajmenšom chvíľu počkal, malá zhovievavosť voči trpiteľovi.
   "Bolí?" ozval sa Shizuo zastretým hlasom keď sa prvý krát pohol proti Izayovi. Tmavovlások si skusol spodnú peru aby mu niečo neodvrkol. Aj keď jeho myslenie zlyhávalo, ten malý varovný hlások v jeho hlave si stále odvádzal svoju prácu. Ten pocit spojenia, keď bol Shizuo v ňom, bol... iný. Iný než čokoľvek, čo zažil, odlišný od všetkého čo si dokázal predstaviť. Výnimočný, cudzý a žiadaný. Pomaly sa za Shizuovej spolupráci dostal z prvej fázy a jeho telo prekonalo prvotný šok. Dvaja muži, divokí a so všetkou sebeckosťou, spoznávali neprebádané územie a ľudské hranice. Nestačilo im to. Nemali dosť. Ich telom sa rozlievala zvrátená túžba.
   Izaya si drsne Shizua pritiahol bližšie. Prstami sa zamotal do jeho vlasov a vnímajúc každý centimeter jeho bytosti sa perami dostal na tie jeho. Do činnosti zapojil aj jazyk a keďže Shizuo sa k tomu nemal, jeho druhá ruka zablúdila do vlastných slabín.
   Shizuov jazyk mu vykĺzol z úst a presunul sa z kútika pier cez líce po krku až na kľúčnu kosť. Ochutnával ho ako potenciálnu potravu a pritom pre neho Izaya v tej chvíli nebol viac než nástroj na uspokojenie.
   Akonáhle pritvrdil, Izaya sa neovládol a z pier mu unikol ston. Ston, ktorý lahodil blondiakovým ušiam. Obaja dýchali zrýchlene a stihli kompletne zabudnúť na prostredie, ktoré ich obklopovalo, ako aj na situáciu, v ktorej sa ocitli. Obaja zabudli na to, kým sú. Pretože v porovnaní s intenzívnou a dráždivou prítomnosťou, ktorá ovládala celé ich bytosti a vlievala im vzrušenie do žíl, niečo ako minulosť či budúcnosť strácalo svoj zmysel. Celá slnečná sústava bola zanedbateľná v porovnaní so silou ich práve nadobudnutej skúsenosti. Boli celkom pri zmysloch a zároveň úplne mimo.
   "Ahhhh....." tmavovlások cítil napätie, ktoré prešlo jeho svalmi. Rovnako dobre cítil Shizuovu maličkosť v sebe, jeho vlhké pery i ruky, ktoré sa konečne začali činiť. Cítil všetko, vzrušenie, chtivosť, nenásytnosť. A svoju vlastnú bezmocnosť v tomto celom. Nebol schopný ničoho, nemohol nič zmeniť či ovplyvniť a nad ním zostávala otázka... Má to tak byť? Je to tak v poriadku? Jeho osoba si na ten moment spojenia prestala byť čímkoľvek istá. Pôda, na ktorej stál, sa prepadla a on cítil prázdny priestor pod sebou. Pod náporom pocitov z neschopnosti ovládať udalosti okolo neho. Všetko sa to dialo bez jeho vedomia či pričinenia a on sa len díval, ako mu to uniká pomedzi prsty. Len pár sekúnd nerozhodnej odpovede na otázku "Chcel by si vôbec niečo zmeniť? Teraz, v tejto chvíli..." Vedel, že to celé čoskoro bude za ním a že toto ľadové objatie nemá moc vyviesť jeho život zo zabehaných koľají. Vedel, že sa nič nezmení. V Shizuových očiach si vyčítal, že toto celé.... nič neznamená.
   A veci bez významu nie sú veci, ktoré by niečo zmenili.
   Stotina sekundy a jeden zastretý pohľad. Toľko stačilo, aby mu toto celé prešlo mysľou bez toho, aby sa čímkoľvek z toho hlbšie zaoberal. Len to prišlo a odišlo, rovnako ako táto udalosť, niečo bezvýznamné. Jeho myšlienky neboli schopné držať viac pokope.
   "Ah-h..." vydýchol a zaklonil hlavu. Vrcholil.

   Popravil si kabát a rukáv mu skĺzol na dlaň. Siahol po zipse aby sa zapol. Zdvihol pohľad ku stropu zahalenému v tme. Keď zvuk zipsu utíchol a Izayove prsty dorazili do svojej destinácie, natiahol si na hlavu kapucňu. Nemohol očakávať, že po tomto bude ešte niečo nasledovať... Čokoľvek...
   Obrátil sa a podišiel ku posteli, na ktorú si vzápätí sadol. Zahľadel sa na spiacu Shizuovu tvár. Prstami mu zľahka odhrnul blonďaté vlásky z jeho tváre a na perách sa mu mihlo čosi ako úsmev. Ten pohľad... nebude mať naňho už ďalšiu šancu. Neuvidí ten mierumilovný výraz kľudu a Shizua ako niekoho nevinného bez privilégia brániť sa. Nemá nárok.
   ", Shizu-chan..." jeho hlas sa premiešal s tichom v miestnosti. Jediného úkrytu uprostred ničoho. Tmavovlások vstal, pripravený opustiť tú spiacu osobu či teplo a útulie, ktoré mu pobyt tu poskytoval. Bol pripravený vzdať sa toho mála, ktoré s pohybom ručičky na hodinách strácalo dôležitosť, len pre návrat do toho sveta, ktorý si vybudoval. Podišiel ku dverám a s rukou na kľučke sa k nemu ešte raz obrátil. "...prečo proste neumrieš?"
   Otvorenými dverami dnu prenikol chladný vietor i zopár snehových vločiek. Tmavovlások vykĺzol von. Blondiak sa s príchodom chladného vzduchu zamrvil na posteli. Izayov odchod ho zo spánku nevytrhol.

   Zdvihol ruku aby zaclonil slnečné svetlo ostro sa zabodávajúce do jeho očí. Obklopený vysokými budovami a záplavou ľudí. Ikebukuro. On už odtiaľto nikdy neodíde. Ako súčasť davu a predsa ten, ktorého všetci poznajú. Obávaný pre svoju labilnú úroveň sebakontroly. Toľkokrát ho napadlo proste odtiaľto vypadnúť a začať odznova. A teraz... už nikam ísť nechce. Na žiadne zasrané miesto bez ľudí, nie, on zostane tu, v Tokyu. Stálo ho toľko námahy vrátiť sa..
   "Oi~" ozvalo sa mu za chrbtom. Bez toho, aby premýšľal, siahol po najbližšej lampe a vytrhol ju zo zeme.
   "...Ty!!" Shizuovi sa nebezpečne zalesklo v očiach. Do krvi mu stúpol adrenalín. Začul cvaknutie vreckového nožíka.
   "Ten 'ty' má aj meno," tmavovlások potešene vyplazil jazyk.
   "Izaya," zavrčal Shizuo a zahnal sa lampou. Menovaný sa zohol a tak len presvišťala tesne nad ním. Ľudia v ich blízkosti s rešpektom a strachom vypratávali okolie. Do tohto sa nechcel zapliesť nikto. Zdalo sa, že nikto medzi nimi nebol dosť veľký blázon na to postaviť sa Hewajima Shizuovi. Ale ten jeden tam predsa len bol. Zasmial sa.
   "Takže sa ti podarilo vrátiť sa?" znova predvídavo uhol pred blondiakovým prejavom agresivity. "Ale čakal som ťa skôr..."
   Shizuo prudko dýchal. Nemal najmenší dôvod ovládať sa. Prečo? Kvôli osobe, ktorá stojí pred ním s výsmechom na tvári? Kvôli niekomu, kto mu zničil celý život a stále nebol ochotný z neho vypadnúť? Pre niekoho, kto priam prosí o to, aby ho udrel? Aby ho umlčal, zmazal ten jeho posmešný úškrn, zbavil ho arogancie i života ako takého.. Tie čierne oči ho na to nahovárali zakaždým, keď sa do nich pozrel. Nenávidel ho ako osobu, nenávidel jeho pohľad, jeho gestá, jeho hlas, jeho vystupovanie. Nenávidel otvorenú provokáciu a svoju neschopnosť zabiť ho.
Vzduchom presvišťala lampa ako meč.
   Čo po tom, že boli spolu v krajine snehu? Všetko, čo sa udialo, spomienky, ktoré pretrvali... Záležalo na niečom z toho?
   Izaya sa zvrtol, skočil na obrubník a rozbehol sa preč. Blondiak sa poslušne rozbehol za ním, rozháňajúc sa lampou v prirodzenom rytme pohybu. Jedného dňa... jedného dňa to zvládne. Dobehne ho, zastaví a donúti ho ľutovať každú sekundu v jeho prítomnosti. Donúti ho báť sa, donúti ho krvácať, donúti ho cítiť bolesť a kričať. Donúti ho trpieť. A nedovolí mu uniknúť. Už nikdy viac.
   Keby sa budovy mohli hýbať, určite by im odskočili z cesty. Pôsobili desivo, dve osoby schopné zabiť, s osobným sporom, ktorý začal prakticky bez dôvodu a tak nebola možnosť ako ho ukončiť.    Mali to v génoch, či to bol osud, alebo za to mohol Boh... nech bola príčina ich stretnutia a nenávisti akákoľvek... nezáležalo na tom.
   V ich rozbitom svete... už nezáležalo na ničom...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 akouš | Web | 17. srpna 2010 v 20:43 | Reagovat

ange ti to teda trvalo dopísať!!!! že sa nehanbíš, nechať ma tak dlho čakať!!! Pche!

Ale rozhodne to stálo za prečítanie. Dokonale si vystihla ich charaktery a to yaoi...to mňam!!!!

Som nad mieru spokojná, no predsa sa musím posťažovať!!!! Aby to bolo úplne úžasné, potrebujem ešte aspoň dve poviedky, takže čo s tým urobíš? :D :D :D

2 Pajčas | Web | 18. srpna 2010 v 21:05 | Reagovat

Jo to, že přecházím z osob na osobu, někde v mozku vím, ale dělám to nějak tak podvědomě. Úvahy měly vždy to největší kouzlo - to, že ti dovolovaly absolutně cokoli. Povídky jsem nikdy nepsala ráda, všechny ty poučky, jak to dělat taky tak nějak vím, ale při představě, že bych ten text měla po už možná podesáté opravovat, nedej Bože přepisovat, mi není dvakrát lépe.

Pokud je to udělané ne příliš výrazně tak mi to nevadí, za další, jakmile všechna slovesa končí na l, tak chytám osypky - nemluvě o tom, že povídku průběžně dopisuju, třeba i měsíc. (nemluvě o tom, že ve svých textech prostě chyby nevidím)Za dlalší pokud už účelově skáču do ich, tak jen proto, aby to pak mělo zvuk - je to víc autentičtější. Víc to vtáhne.

Celkově možná už jsem to někde psala, Ale převlékárna je jen experiment, šlo mi čistě o yaoi a dát tomu hlavu a patu. To jestli se to zvrhne v PWP, hold - můžu to pak leda tak stáhnout.
Už se v tom zase máchám, hol dá jsem takový malý pitval. sorry - já dlouhé obhajoby ráda.

3 Pajčas | 19. srpna 2010 v 12:46 | Reagovat

Však čitaj, já vždycky ráda o tomhle pokecám.

4 MickeyMouse | 20. září 2010 v 17:14 | Reagovat

Páčia sa mi takéto poviedky,aj im podobné, a Marley kázala to sem napísať.
Že ti to možno niečo pripomenie.
Len toľko.

5 Nana | E-mail | Web | 5. ledna 2011 v 15:58 | Reagovat

Prišlo mi to úplne ako keby som pozerala DRRR ale úplne také celé také chladné to bolo žiadne city také úplne :D ale myslím že to sedel aj en koniec že bol taký nemilý :D Na to že som to čítala o štvrtej ráno to mám ešte v čerstvej pamäti :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•