Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Only Human

30. srpna 2010 v 12:21 | Ange |  Originál jednorázovky
Hai, ďalšia poviedka s venovaním :D "It's a story called Only Human about a Vampire..." neznie to zaujímavo? xD No, v každom prípade, dúfam že sa bude páčiť ;)
Ah, by the way, je to ďalšia poviedka z TC, tém... tuším 40 *nechce sa jej to hľadať* :D

vamp

For: KaThea


   Zamyslene sledoval rudú hladinu tekutiny v pohári. Pás slnka, ktorý prenikal do miestnosti cez medzeru v závese, sa pomaly vytrácal. Prstom prešiel po skle vo svojich rukách. Bolo také krehké a obsah, ktorý v sebe udržiavalo, bol preňho taký vzácny... Priložil si ho ku perám a napil sa. Tá chuť ktorá bola zakaždým iná ho privádzala do šialenstva. Bol viac než ochotný pre ňu zabíjať. Jazykom si prešiel po ostrom očnom zube.
   Vstal. Slnko zašlo za kopce a deň sa začal meniť na noc. Čas vyraziť do mesta a zistiť, či tam nie je niečo preňho.
   "Ahoj braček," vo dverách sa zjavil vysoký mladík s dlhými blond vlasmi.
   "Renny," zaznela mrzutá odpoveď. Pohár položil na stôl a keď sa dva sklenené povrchy dotkli, ozval sa tichý typický zvuk. Rukou si prehrabol tmavé vlasy a pritom nespúšťal pohľad z prišelca. "Nečakal som ťa tu..."
   "Samozrejme že nie, braček..." blondiak urobil niekoľko krokov vpred.
   "Tch," tmavovlások od neho odvrátil pohľad. Nemôže ho volať normálne? Stále len to jeho večné sladké braček sem, braček tam... "Aby si vedel, mám aj meno," zavrčal.
   "Myslíš Reonnardo?" spýtal sa blondiak s výsmechom a dotkol sa jeho ruky. Ladne prstami skĺzol z jeho obnaženého predlaktia až k zápästiu a keď na to jeho brat nijako nereagoval, zdvihol jeho ruku ku svojim ústam. Tmavovlások ucítil na svojej pokožke jeho horúci dych a zamračil sa.
   "Prečo si prišiel?" zašomral.
   "Vždy tak neprívetivý," Renny sa usmial a pustil ho. Zvrtol sa a vydal sa smerom ku oknu. Bolo ďaleko. Každá jedna miestnosť v tejto majestátnej budove bola veľká a rozľahlá, dosť na to aby ju v žiadnu dennú hodinu nedokázalo celú zaplniť slnko. Bol to dobre premyslený systém ich starého otca, ktorý žil... no, naozaj dávno. "Všimol som si, že ešte stále máš ten prsteň."
   Tmavovlások stiahol z operadla stoličky kabát. "Nemal by som?"
   Renny zovrel v dlani záves a prudko ho odhrnul. Aj keď slnko už zašlo, úplná noc ešte nenastala a krajina bola zahalená do akejsi zvláštnej sivej. "Odvrhol si rodinu..."
   "Vyzeralo to tak?" použil nezaujatý tón. Žiadna z týchto záležitostí sa ho už dávno netýkala. Ten prsteň mal na sebe znak ich rodiny, to áno, ale občas mu pripomínal, že nie je tak úplne sám.
   "Veľké miestnosti môžu vyvolať aj veľké prázdno," Renny sa naňho obzrel ponad plece. "Určite si osamelý. Otec ma poslal s týmto," vytiahol z nejakého vrecka obálku. Bola na nej karmínovo červená pečať s tým istým znakom, ktorý mali obaja bratia na prsteni.
   "Idem von..." Reonnardo si obliekol kabát a nenáhlivo sa vybral ku dverám. Dával mu tak čas, aby mohol niečo povedať.
   "Chce aby si sa vrátil."
   "Mne je ukradnuté čo chce," ruky zaboril do vreciek. Moc dlho mu to nevydržalo, keďže staré drevené dvere s ručne vyrezaným vzorom sa pred ním samé neotvorili.
   "Prečo tu zostávaš?" jeho brat si povzdychol a obálku zase schoval. Bola to len formálnosť na ktorej vôbec nezáležalo. Načo úhľadne písať dopis vlastnému synovi, keď si to ani neprečíta? V tej obálke bol len čistý zdrap papiera. Oni vedeli, že sa nebude namáhať s tým zisťovať čo je vo vnútri. "Čo ťa tu drží?" dodal o kúsok tichšie.
   Tmavovlások sa naňho obrátil vo dverách. "Mám tu všetko, čo potrebujem. Nemusím sa s nikým deliť a nie je tu nikto, kto by sa mi postavil." To je ono. Tam vonku pobehovali len naivní a slabí ľudia. Nezmohli nič. Mohol si vyberať. Prečo by mal chcieť odtiaľto odísť?
   "Ale až sa ti niekto postaví, nebude ti mať kto pomôcť..." v Rennyho hlase sa mihol temný podtón.
   "Kto by to robil?" odvetil pobavene jeho brat a nechal dvere nech sa za ním zavrú.
   ".... nepodceňuj ľudí, braček," šepol blondiak už len sám pre seba do ticha miestnosti.


   Ozvalo sa zapraskanie dreva keď stúpil na trosky čohosi, čo kedysi slúžilo ako oplotenie. Budova pred ním, zahalená v závoji noci, sa pomaly silou prírody rozpadala. Stála tu už dlho a keďže si ľudia postavili novú, do ktorej to mali bližšie, zostala opustená a zanedbaná. Toľko o ľudskej vernosti voči vlastným výtvorom.
   Popod veľký kamenný oblúk vošiel dovnútra a kráčal rovno pomedzi radmi prázdnych lavičiek k oltáru. Časť strechy chýbala, rovnako ako početné farebné sklá na oknách, a tak bolo vnútro osvetlené nočnou oblohou posiatou hviezdami. Zem bola zaprášená a zaprataná drobnými úlomkami, ktoré popadali prevažne zo stropu vplyvom počasia.
   Zastal a vydýchol si. Dnes z toho zase nič nebude. Kedysi to také nebývalo. Ľudia chodili v noci von, chodili piť, navštevovali bary, opití sa potácali po ulici... "Žeby sa ma báli?" rukou si zašiel do vlasov. Možno by nebolo tak úplne zlé skúsiť šťastie na inom mieste. Mal rád pevné zázemie, ale cestovanie ho svojím spôsobom taktiež vždy lákalo. A tak či tak sa sem bude môcť vrátiť.
   Jeho citlivé uši zachytili tlmené kroky. Na tejto zdevastovanej podlahe sa nehlučne pohybovať ani nedalo. Nosom nasal vzduch. Aj tak si najskôr všíma vôňu.
   Niečo zasvišťalo vzduchom a vrazilo mu to do pleca. Znelo to ako čosi ľahké, ale náraz bol prudký. Po celej lopatke sa mu rozliezala tá otravná pálivá bolesť, ktorú nevedel tak celkom identifikovať. Podstatnejšie bolo ale to, že sa naštval.
   "Kto to kurva hádže do mňa teh-" zarazil sa, ako sa otočil a uvidel cibuľu, bez pohybu ležiacu na zemi priamo pred ním. "-ly..." dopovedal a pre istotu o krok cúvol. Až potom zdvihol zrak aby zistil, kto to bol.
   Nikto tam nestál.
   "Netušil som, že je možné natrafiť na upíra v kostole," ozval sa odniekiaľ hlas. Mimovoľne ho nasledoval a zdvihol hlavu. Na jednej zo sôch sedel chlapec so strapatými hnedými vlasmi a výrazným ryšavým pásom cez ofinu. Upieral naňho svoje zelené oči bez najmenšieho kúska strachu.
   "Toto bol kostol pred jedným storočím," informoval ho Reonnardo a vystrel sa. "Výstižnejšie by bolo povedať v bývalom kostole."
   "Ahh, mne je to jedno..."
   Nevedel, čo je zač. Nevedel, či patrí k upírom, ľuďom alebo má niečo spoločné s  exorcistami či mágiou. V jeho pachu sa všetko miesilo a pohľad mal odhodlaný a nebojácny, čo nebolo pre obyčajného ľudského chlapca typické. Ale keď málinko zavrátil hlavu, tmavovlások zachytil na jeho krku tepnu, ktorou prúdila krv. Čerstvá horúca krv, ktorá sa mu sama ponúkala. Aj vo vzduchu bol jej zápach. Zápach zrazenej krvi, ktorá unikala z tela. Musel byť niekde zranený.
   Prestal premýšľať nad tým, čo je zač. Aj keby bol nebezpečný, bol sám, tak si s ním poradí. Chcel jeho krv. Chcel ju, skrátka chcel.
   Skočil po ňom, ale chlapec sa zviezol zo sochy a bez problémov pristál za ňou na zemi. Rozbehol sa do boku a bol rýchlejší, než sa dalo čakať. Dokonca sa zasmial, keď zahol za jeden stĺp. Ako keby to považoval za zábavu.
   Na moment nastalo ticho, keď sa obaja pohybovali tak opatrne, ako vedeli, a snažili sa zachytiť zvuk pohybu toho druhého. V tomto mal ale upír na vrch. Dokázal rozoznať i to drobné chvenie ktoré spôsobovali nádychy a výdychy. Hlavou mu prebehla myšlienka, ktorá hladovala po krvi. Mne neutečieš.
   Drevené stĺpy, ktoré sem niekto dal kedysi dávno aby držali časť steny pohromade, sa podlomili. S veľkým rachotom ďalšia stará časť budovy spadla. Myslel si, že to je tá najlepšia chvíľa na útok. Videl jeho bundu trčať spoza jednej lavičky, a tak ju schmatol a šklbol.
   Ale v tom hluku, ktorý nastal, si nevšimol, že chlapec sa presunul inam. To, čo teraz držal vo svojich rukách, bola len hnedá bunda, ktorá mu bola úplne zbytočná.
   Niečo naňho skočilo a zrazilo ho k zemi. Práve vo chvíli, keď padanie múru utíchlo, a každý kameň či kúsok drievka si našiel na zemi svoje miesto. Nečakal to, preto stratil rovnováhu. Nikdy by si nepomyslel že ten krehký chlapec bude mať dosť sily na to, aby ho s pomocou gravitácie strhol k podlahe.
   Teraz na ňom obkročmo sedel, pričom jednou rukou mu držal pravé predlaktie, zatiaľ čo ľavé istilo koleno. Spopod košele mu pri prudkom náraze a zmene polohy vykĺzol prívesok, strieborný kríž. Len sa tak lenivo hompáľal na obyčajnej koženej šnúrke nad upírovým krkom.
   Chlapec voľnou rukou siahol za opasok. V Reonnardových očiach sa mihlo zdesenie. Drevený kôl bol dokonale ostrý a šikovné prsty ho namierili na jeho hruď. Teraz si všimol obväz, ktorý mal okolo dlane. To bolo to zranenie. Nevedel, čo ho spôsobilo, ale keď ho mal priamo pod nosom ho neuveriteľne dráždilo.
   Šklbol sebou. Chlapec, ktorý sa ho inštinktívne snažil udržať, sa sklonil nižšie a strieborný kríž sa takmer obtrel o upírovu pokožku. Bolo to dokonalé. Ako keby mu hovoril "Vidíš? Už sa z toho nedostaneš."
   Len horko si spomenul na to, čo mu len pred pár hodinami vravel jeho brat. Mal pravdu. Nebol nikto, na koho pomoc by sa tu mohol spoľahnúť.
   Chlapec chlácholivo odhrnul kabát z jeho hrude. Ostrým hrotom kolu sa obtrel o bielu látku košele, a skúseným odhadom zameral to správne miesto.
   "Čo si zač?!" vyštekol po ňom Reonnardo, ktorý už pochopil, že moc na výber nemá. Skončí to. Všetko je pominuteľné a musí mať svoj koniec. A teraz prišiel ten jeho.
   Na perách jeho protivníka sa zjavil ľahký úsmev. Na tú jedinú otázku čakal. Zdvihol ruku s kolom, pripravený bodnúť dosť prudko a dosť hlboko na to, aby dosiahol srdce. "... len človek..." Slová, ktoré neposkytovali nič. Žiadnu spásu, žiadnu útechu. A drevo, ktoré sa takmer okamžite po nich zarylo hlboko do jeho tela...
   Na bielej košeli sa rozpíjal červený fľak.
   Aj upíri žili a cítili. Aj im tĺklo srdce a v žilách kolovala krv. Len všetko fungovalo trochu inak, ako u ľudí. A práve to trochu tvorilo medzi nimi ten najväčší rozdiel.
   Prvé slnečné lúče sa dotkli ledva stojacej budovy bývalého kostola. Chlapec s hnedými vlasmi a ryšavým pásom na ofine si obliekol svoju zaprášenú bundu a posledný krát skontroloval svoje vybavenie. Bez jediného pohľadu späť, so zelenými očami upretými na cestu pred seba, sa vybral preč. Na miesto, odkiaľ prišiel. Splnil svoju úlohu, obyčajný človek zoči-voči upírovi.
   Fungovalo to jednoducho: nalákať na vlastnú krv a potom vyhrať. Prehru si nemohol dovoliť...




----------
Eto, čo sa týka toho mena, Reonnardo.. mňa len napadlo nazvať ho Leonardo. Potom si hovorím, čo tam robí to o, však je to Leonard. Len, že to znelo viac japonsky. A následne ma napadlo, prečo nie? Ale japonci nemajú L xD.... ehm >.<"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 KaThea | Web | 30. srpna 2010 v 14:28 | Reagovat

Jéééé, pro mě? :)) Jééé...! :D
Jé to dobré, líbí se mi to... A tak jsem se do toho začetla, že jsem dokonce při čtení zapomněla na svou alergii na upíry. XD (Nemám upíry ráda... V Kopii jsou jenom proto, že je potřebuju k té scéně s Damianem. Ale já je tam nechci! Jestli budu někdy Kopii přepisovat, asi to napíšu jinak...) Skoro mi bylo toho upíra líto. XDD Ale jen skoro.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•