Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Náplasť na Realitu 1/2

6. září 2010 v 0:02 | Ange |  Originál jednorázovky
Prednastavená poviedka. Ja som v Chorvátsku, pamätáte? xD
Hmm.... pôvodne mala byť úplne iná a o dve tretiny kratšia :D potom sa mi do toho priplietli né postavy a potom.... no, to je jedno :D len dúfam, že to nie je príliš veľká blbosť :D
Ah, viete, čo by som chcela nájsť keď sa vrátim na Slovensko? Komenty! :D Hai...
Snáď prvá poviedka, pri ktorej som nemala problém s vymýšľaním mien :D proste som k tomu prišla a hodila tam nejaké :D dokonca sa mi páčia xDDD
A aj keď nemám nemocničné prostredie rada... here you go~
Oh, aha, a ešte, je to dlhé ;D takže to delím na dve časti a ďalšia bude pozajtra .. *silno premýšľa kde to predeliť* ... ale je to jednorázovka, áno ? :D len moc dlhá na blog..




   Nepamätal si, že by prebúdzanie bolo vždy také bolestivé. Čosi vzadu v hlave mu varovne drnčalo a viečka boli ťažké a protestovali. Akonáhle sa pohol, od zápästia mu vystrelila bolesť a on na moment zatajil dych. Keď bledomodré oči uvideli svet, nič veľkolepé na nich nečakalo. Miestnosť bola malá a sterilne biela, slnečné lúče sa márne predierali cez zatiahnuté žalúzie. Sklonil pohľad o čosi nižšie a objavil biely obväz na vlastnom zápästí.
   "Čo sa kurva stalo..." druhou, zdanlivo nepoškodenou rukou, si siahol na hlavu. Mal zlú predtuchu a tá mu zrážala jeho sebaisté ja kamsi do úzadia. Áno, spomínal si. Spomínal si na svetlo z auta, ktoré mu svietilo do očí. Spomínal si na hluk, trúbenie, škrípanie pneumatík, výkriky... hysterický krik...
Zavrel oči. Všetko to prichádzalo naraz a tak chaoticky, že si to nedokázal usporiadať.
   Keď sa otvorili dvere, prudko sa strhol. Ako keby mu niekto stál za chrbtom a pošepkal mu, že osoba, ktorá otvorila tie dvere, chce spáchať pomstu. Hneď teraz. Ten šteklivý neexistujúci hlas na jeho zátylku vytváral zimomriavky pozdĺž celej jeho chrbtice.
   Jeho pohľad sa stretol s pohľadom hnedých očí. Mierne zmätená osoba z jeho reakcie uhla pohľadom a popravila si svoj biely plášť. Ešte raz musel skontrolovať zariadenie v miestnosti aby si overil, že je v nemocnici, a tá osoba je doktor a nie psychiater.
   "Ako sa cítiš?" Dokonca mal celkom príjemný hlas. Vošiel do miestnosti a zavrel za sebou dvere. ".. Saki?"
   "Nepoznáme sa..." cítil nespravodlivosť nad tým, ako sa s ním rozpráva a ako ho oslovuje, keď ho vidí prvý krát. "A vôbec... čo sa stalo?" Načo by sa mal snažiť usporiadať si to? Personál tejto nemocnice by mu predsa len mal byť nápomocný.
   "Nepamätáš sa?"
   Saki od neho odvrátil tvár. Mal by byť menej priateľský. Poznal vôbec niečo ako profesionálny odstup a rešpekt k inej, od základov cudzej osoby? "Prečo sa so mnou tak rozprávate?"
   "Koľko máš rokov?"
   Trochu sa povytiahol, aby sa poriadne posadil. Prečo bolo to okno zatiahnuté? On chcel vidieť to, čo bolo za ním. Cítil sa tu zavretý, a pripútaný. "Mám občiansky. Ak ste sa mi hrabali vo veciach, nešlo ho minúť."
   "Čo ťa doviedlo k názoru, že sme sa ti hrabali vo veciach?" doktor prekvapene nadvihol obočie.
   Znova k nemu obrátil tvár. Mal taký priamy a ostrý pohľad, ktorý súdil a skúmal. Tmavé hnedé vlasy padajúce do o čosi bledších hnedých očí, a podstata bytosti ako z čokolády. Nevyzeral zle. Nebol starý, ani škaredý. Nebol tučný, nesmrdel, a hlavne nepôsobil ako jeden z tých rádových nudných doktorov prepchatých poučkami. "Doteraz som nestretol doktora s takýmto prístupom. Ste vy vôbec doktor?"
   Po perách letmo prebehol úsmev. Ako halucinácia, bol tam, ale stačilo žmurknúť a už tam nebol. Len tá navonok vážna, seriózna tvár, ktorá chcela pomôcť a pochopiť. Saki už zase raz prebehol miestnosť, či sa stále nachádza v rovnakej budove.
   "A vôbec, toto je nemocnica, však?"
   "Zrazilo ťa auto."
   "Ďakujem, to som chcel vedieť," v jeho hlase zaznela horkosť. Očami zablúdil na menovku na bielom plášti. "Rukijou-sensei..."
    Keiji ukázal na kraj postele. "Môžem?"
   "Iste," odvetil Saki ľahostajne. Nikam to neviedlo a on nevedel, prečo ten muž skrátka neodíde, ale kým tu bol s ním, bolo to zvláštne v poriadku. Prečo by mal chcieť byť sám? Tu, zo všetkých miest prečo by mal práve v nemocnici chcieť byť sám? Hrá sa na niekoho, kto vie, čo robí, a vie, čo chce. Správa sa, ako keby chcel doktora odradiť zo svojej prítomnosti. Ale možno len hľadá niečo viac.
   "Niekto ti priniesol kvety," Keiji si sadol na posteľ a ukázal na vázu na nočnom stolíku. Modré oči nasledovali dráhu jeho prstu. Len mlčky prikývol. "Nechceš vedieť kto?"
   "Ani nie," Saki sa zošuchol na posteli znova nižšie a presunul sa tak naspäť do ľahu. Obrátil sa doktorovi chrbtom a schúlil sa, nakoľko mu to jeho podiel postele dovoľoval. Mal pocit, že jeho myšlienky sa uvoľňujú z jeho hlavy a napĺňajú priestor. Stále kolovali okolo neho, otázky bez odpovedí a vety bez významu. Prečo tu je... prečo on... prečo teraz... prečo s ním... Zavrel oči v tichom dúfaní, že to celé prestane. Možno sa prebudí doma, a jeho hlava bude v poriadku. A bude sám, so svojou mačkou schúlenou pri jeho nohách, a východe slnka za oknom. Slnko bude vstupovať do miestnosti a prebúdzať ho do každodenného stereotypu, a on si pôjde svojou cestou. A žiadny Keiji Rukijou v jeho živote existovať nebude.
   Ucítil ľahký dotyk na svojom ramene. "Si v poriadku?" ten starostlivý hlas, ktorý nepoznal. Prebral ho a vrátil do tej miestnosti, v ktorej si prial nebyť. Mohol si hovoriť, ako by to všetko zmenil. Ako by si dal pozor, šiel inou cestou alebo vstúpil na cestu o dve minúty neskôr. Nepotreboval by veľa na to, aby tomu zabránil. To jediné, čo mu chýbalo, bol stroj na cestovanie časom.
   "Kto ma zrazil?" Nevedel, prečo by sa mal zaujímať. Tá osoba, nech to bol ktokoľvek... jej meno mu nič nepovie. To, či je za to vo väzení, ho netrápilo. Či prežíva nočné mory alebo má výčitky svedomia, nezáležalo mu na ničom z toho. Ale potreboval si ventilovať všetky tie otázky, aspoň jedinú, vypustiť von, nahlas a reálne. Nechať ju zhmotniť a odoznieť, a čakať že príde nejaká odpoveď. Možno raz, sa jej dočká.
   "... Nie si unavený? Nechceš, aby som odišiel?" Keiji sa nadvihol, že vstane, ale Saki sa na posteli obrátil k nemu. Nebol si ani istý tým, či je deň alebo noc. Miestnosť bola tmavá, ale nie dosť na to, aby nevidel, čo kde je. To málo svetla mohli byť slnečné lúče, alebo pouličná lampa.
   Jeho ruka konala mimovoľne, bez nejakého príkazu z hora. Chytil ho za jeho dlhý biely plášť a pritiahol si tú látku k sebe. Obklopovala ho nemocničná vôňa a on mal pocit že prestal existovať ako človek. Potreboval niekoho, potreboval pocity a slová, a pachy a dotyky, a blízkosť. Potreboval ticho a hluk, svetlo a tmu, potreboval paradoxné protiklady a dôkaz jeho žitia a bytia na tejto planéte.
   "Nemám odísť?" dovtípil sa Keiji, čeliac jeho priamemu pohľadu. Modré oči ho uväznili a sťahovali do seba, pod hladinu oceána a on prestával byť schopný sa nadýchnuť. Cítil sa ako v okovách a vnútorný hlas mu našepkával, že má povinnosť zostať tu. Saki si ukradol celú jeho pozornosť, a zvyšok nemocnice a pacienti, ktorí čakali na jeho návštevu, mali skrátka v túto chvíľu smolu. "Bolí ťa niečo?"
   "Bolí ma všetko," zašomral ublížene. Nevedel, čo to bolo, ale keď sa Keiji rozhodol odísť, bolo to ako keby mu niekto, na kom mu naozaj záležalo, povedal "nenávidím ťa", alebo "zbohom, už sa viac nestretneme". Do žíl sa mu spolu s krvou dostal aj bezdôvodný strach a jeho svalmi prešlo nutkanie zastaviť ho. Prudký nádych, chňapnutie ruky, všetko sa to udialo podvedome a bez jeho plného vedomia, ako keby jeho telo ovládal niekto iný a on sa len nečinne díval. Ako divák, ktorý čaká, ako sa vyvinie film.
   "Eh, všetko?" Keiji mu pravou rukou siahol na čelo. Dostal prsty pod jeho tmavé vlásky a dotkol sa jeho pokožky, ktorá bola naozaj príliš horúca na zdravú osobu. "Nechceš vodu? Donesiem i paralen."
   "Paralen že má byť liek na všetko?" Saki sa zamračil a modrými kukadlami sa snažil zamerať ruku, ktorá neopúšťala polohu z jeho vyhriateho čela. "A doniesť znamená odísť..."
   "A znova prísť," poučil ho Keiji a konečne spustil ruku.
   "Ale ja poznám lepší liek na všetko," Saki sa pritiahol bližšie k nemu. Spojitosť medzi rozumom a konaním už zjavne nefungovala, a tak jeho konanie bolo čisto intuitívne a popudové. Keiji stuhol, ale nejavil iné známky sebaobrany.
   "... Aký?" vyslovil neisto a jeho hlas hovoril o tom, že to vlastne nechce vedieť. Pretože bolo jasné, že predvedenie bude názorné. Ten zvrátený úsmev, ktorý sa objavil na Sakiho perách po jeho otázke, bol ako doznanie.
   "Som chorý človek, tak mi to nevyčítaj..." viacej sa zaprel do postele a akonáhle sa ozvalo jeho zranené zápästie, danú ruku presunul hore a pridržal sa ňou o doktorský plášť. To, čo tu sedí pred ním, je skutočný doktor, s vysokoškolským vzdelaním a právomocou dovoľujúcou mu pošťuchovať
skalpelom ľudské vnútornosti. Čo bolo ale dôležitejšie, bol sexi.
   "Nemôžem zaručiť," Keiji nepochyboval, o aký druh lieku ide. Ale nemohol sa vzpierať, nedokázal to. Proste sedel a čakal, čo s ním bude, úplne sa odovzdával do rúk osoby, ktorá nebola tak celkom pri zmysloch. A čokoľvek sa dneska stane, nezávisle od toho či to bol osud alebo len hra dvoch osôb nezávisle od zvyšku sveta, nejaké následky to mať bude. Akékoľvek. A on je ten, ktorý ich ponesie.
   Zo Sakiho iniciatívy sa ich telá obtreli a pery spojili v bozku. Malá ochutnávka pred tým, čo malo nasledovať. Tmavovlások si jazykom prešiel po perách, ako keby z nich chcel vytiahnuť všetku tu chuť, ktorá na nich po bozku uviazla. Páčilo sa mu to. Podvedome očakával, že Keiji bude chutiť ako čokoláda. Pretože keď sa pozrel do jeho očí, začínal si myslieť že sa dajú zjesť. Mali farbu mliečnej čokolády. Ale mýlil sa. Jeho príchuť bola úplne autentická a neporovnateľná s ničím, čo poznal.
   A chcel viac.

   Osoba stála pri okne a sledovala cestu slnka po oblohe. Ako keby skákalo po strechách, stále vyššie a vyššie. V posledných dňoch keď bolo najvyššie, vyzeralo ako keby ich chcelo spáliť a roztopiť. Aby z nich nič nezostalo, len nehybná krajina zaliata v zlatistom svetle. Bola to celkom pekná predstava, pre neho. Videl ju pred očami tak živo... ľudia proste zmizli z ulíc a zostalo absolútne ticho. Ticho a kľud, nič čo by zraňovalo, nikto kto by mohol byť zranený. Dokonalý svet bez života. Do jeho predstáv mali ľudia zakázané.
   Nemal rád ľudí. Klamali a vytvárali si spôsoby a zámienky, ako veci robiť inak. Nezáležalo na tom, ako to vyzeralo, vždy šlo o sebecký zámer a vlastné uspokojenie. Len pre ukojenie vlastnej zvedavosti sa podvoľovali druhým a skúšali nové veci. Iste, boli tu aj tí, ktorí nemali na výber. Kvôli vybudovanej spoločnosti a systému, ktorý všetko riadil.
   Cúvol a klesol na posteľ. "Vedel som, že prídeš," povedal nevýrazným hlasom osobe stojacej vo dverách. Dlhý biely plášť oznamoval, že nepatrí medzi bežné návštevy.
   "Rekki," Keiji si povzdychol. Vždy vyzeral rovnako, bez ohľadu na to v ktorú dennú dobu za ním prišiel. Ako keby mu niekto ukradol emócie a odišiel s nimi až na druhý koniec sveta. A možno ich zanechal roztrúsené niekde vo vesmíre. Možno preto tak rád hľadí na oblohu, možno len v nej hľadá niečo, čo stratil.
   "Nemusíš chodiť," oznámil mu svetlovlasý chlapec už asi po stý krát. No zdalo sa, že jeho doktor tú krátku vetu zloženú z dvoch slov asi nikdy nepochopí. Stále sa vracal, nezávisle od toho, ako často ho odmietal. Pretože aj keď sa ho snažil zastaviť, nikdy mu nepovedal "odíď" alebo "nevracaj sa". Iba mu opakoval, že to nemusí robiť.
   "Máš zlý deň?" Keiji podišiel ku oknu a potiahol závesy. Slnečné svetlo sa stratilo za nimi a ponorilo miestnosť do pološera. Ktorý deň tu, v nemocnici, vlastne nie je zlý? Je sám a bez návštev, a jediná osoba, ktorá za ním chodí, je tento doktor. Rekki si o ňom sám pre seba tvrdil, že je viac chorý než on sám. Mali by si vymeniť úlohy. ".. Už to nepotrvá dlho."
   Sivé oči upreli prázdny pohľad na sadru. Chránila jeho pokožku a krehkú kosť v nej ukrytú, pomáhala mu dať veci znova do poriadku. Ale on sa cez to nemohol preniesť. Pravá ruka... prečo práve pravá. Nezmohol nič proti túžbe chytiť štetec a postaviť sa pred plátno. Nemohol. Nedokázal nič. Ľudia sú slabí. "Čo ty o tom vieš," zaznel jeho tichý hlas do priestoru. Vážne postrádal akékoľvek emócie, bola tam len akási prázdnota ktorá nešla vyplniť.
   Keiji pristúpil k nemu a kolenom sa zaprel do postele vedľa neho. Sklonil tvár k tej jeho a prstom mu nadvihol bradu. "Sú ľudia, ktorí sú na tom horšie než ty sám..."
   Rekki ucítil jeho horúci dych. Tá jeho vôňa, vôňa človeka... tak odlišná od vône nemocnice, ako keby sem vôbec nepatril. Nemá tu čo robiť, len tu zavadzá, a prieči sa to všetkému, čo si on o svete myslel. Všetky tie obrazy, ktoré namaľoval, sa teraz v jeho hlave roztekali a splývali do jednej veľkej machule. A on mal pocit, že už nemá nič. Potreboval tvoriť, ukladať farbu jednu cez druhú, potreboval to tak veľmi... ale nemohol. "Mám zlomenú ruku, ale nie som blbý," bruškami prstov prešiel po jeho tvári. Ľudia by nemali byť dokonalí. Tak prečo?
   Vtisol mu na pery bozk, a keď Keiji pootvoril ústa, vkĺzol mu do nich jazykom. Zároveň sa doktor naklonil ešte viac dopredu a pomohol Rekkimu do vodorovnej polohy. Dostal sa na posteľ nad neho bez toho, aby sa od seba odtrhli, a jeho ruky skúsene zamierili práve k tomu jednému miestu...
   Rekkiho myšlienky na svet sa zastavili a nechal sa unášať tými dotykmi a vzrušením, ktoré v ňom prebúdzali. Dostali sa od seba len na krátky moment, ktorý sotva stačil na nadýchnutie. To, čo kolovalo Rekkiho telom a zaplavovalo jeho hlavu, boli pocity. Skutočné, reálne a intenzívne pocity. Bolo to ako liek. Ako prekrytie neviditeľnej rany, niečo čo zabraňovalo jeho ja unikať mimo realitu.
   Ako náplasť.

   "Doktor," na Abbeho perách sa zjavil široký úsmev a preskočil posteľ aby sa dostal bližšie ku osobe, ktorá vošla do jeho izby. Zaboril sa do jeho náruče a pod dotykom tých hrejivých rúk na svojej hrudi zapriadol ako mačka. S každým pohybom sekundovej ručičky na hodinách, ktoré mal oproti postele, čakal len na jeho návštevu.
   "Abbe," Keiji sa zasmial, napriek tomu že mu tá prudkosť v prvý moment vyrazila dych.
   "Som rád že ste tu," pomerne mladý chlapec zdvihol hlavu a zadíval sa do hnedých očí muža o hlavu vyššieho od neho. "Začínal som sa cítiť osamelý," odtrhol sa z objatia a prešiel ku posteli, na ktorú si sadol. "Sestrička mi priniesla ružu," vybral krvavo červený kvet z vázy a prešiel si ním po tvári. S nestálym vážnym výrazom nasal nosom jej vôňu a už znova sa veselo usmial. "Pripomína mi vás."
   Keiji mu úsmev slabo oplatil a sadol si na posteľ vedľa neho. "Ako to?" Táto miestnosť žila úplne iným nádychom než všetky ostatné v tomto inštitúte. Abbe sa v jeho prítomnosti nikdy netrápil tým, čo bolo a čo ho tu priviedlo. Pôsobil tak veselo, ako keby mali spolu ísť do zábavného parku, za odmenu že tu je. Mal detské a jednoduché zmýšľanie, a jeho naivnosť Keijiho dostávala do kolien. Vyzeral mladší, než v skutočnosti bol, a jeho zelenohnedé očká ho lákali k činu. Jemu stačilo povedať "myslím to dobre", a odpustil by vám aj vraždu. Obyčajné "nechcel som", "neboj sa". Bol ako bábka ktorá sa dostala do nesprávnych rúk.
   "Viete, ,má tŕne, a bolí keď sa pichnete... ale ten zvyšok stojí za to," pozrel na doktora tým svojim pohľadom ktorý hovoril o tom, aký je svet jednoduchý. "Milujem ruže," naklonil kvet ku Keijimu. "Vedeli ste to, Rukijou-sensei?"
   Keiji si od neho vzal ružu a vrátil ju do vázy. "Keď ružu odtrhneš, tak umrie." Nikdy si nebol istý, či to, čo hovorí, je správne. Či je správne povedať to nahlas a práve pred ním.
   "Prečo ruže umierajú?" Abbe sledoval červený kvet. Napohľad to nebolo vidieť, ale naplňoval ho pocitom že je každú chvíľu o čosi málo starší a bližšie k smrti. Obrátil sa na doktora, len aby zistil, či má z neho ten istý pocit.
   "Pretože tak to Boh chcel," povzdychol si Keiji. Napriek tomu, že tu na tomto mieste nie je cítiť žiadne depresívum, bolo tak nejako ťažké sem chodiť. Iste, vždy dostal, čo chcel, ale tie rozhovory, ktoré chcel Abbe viesť, ho znervózňovali. Zachytil sa akejkoľvek patetickej témy, ako keby sám naozaj nič nevedel.
   "Aj ruže idú do neba?" Abbe sa dal do rozopínania vrchného gombíku na svojej vrchnej časti pyžama.
   Keijiho pohľad bol zabodnutý do steny oproti. Tam, kde boli aj dvere. Normálny človek, ktorý je takmer dospelý, by sa také veci pýtať nemal. Nechápe iróniu a so všetkými chce byť kamarát. "Neviem..."
   "Ale bolo by pekné, ak by bolo nebo vystlané ružami," Abbe sa usmial nad tou predstavou a potiahol doktora za rukáv, aby si vynútil jeho pozornosť. "Nemyslíte, Rukijou-sensei?" a málinko naklonil hlavu, takže mu hnedé kučeravé vlásky zaclonili výhľad.
   Keiji sa zahľadel na jeho tvár. Bola v nej spísaná nevinnosť, a pohrával na nej ľahký úsmev. Nevedel prísť na spôsob, ako ho zmazať. Videl len jeden jediný. "... Ako sa cítiš, Abbe?"
   Chlapec sklonil hlavu a spustil ruky od svojich gombíkov. "Sestrička vravela, že čoskoro budem môcť odísť." Závesmi sa oddeľoval od sveta za oknom. Nechcel ho vidieť, pretože sa ho bál. Bál sa ľudí, ktorí dennodenne prechádzali po ulici míňajúc sa navzájom, bál sa tej ľahostajnosti, ktorá pokrývala mesto. Bál sa domov, ktoré vyzerali, že naňho chcú spadnúť, že vzbĺknu a vtiahnu ho do seba. Bál sa priezračne čistej vody, v ktorej mohol vidieť svoj obraz, rovnako ako zrkadiel, a bál sa hluku, ktorý vonku číhal. "... nechcem tam ísť..."
   "Abbe," Keijiho ruka rozopla ďalší gombík a vkĺzla na jeho hruď. Preskúmavala pokožku a hlbokú jazvu, ktorú na jeho tele zanechal požiar. "Svet vonku je lepší, ako si myslíš..."
   Abbe si ľahol na chrbát a poslušne roztiahol nohy. Keiji sa zaprel rukou do postele pri jeho boku a dostal sa medzi jeho kolená.
   "Svet je príjemné miesto na život..."
   "Rukijou-sensei," hlesol Abbe a ruky inštinktívne stiahol ku vlastnému rozkroku, aj keď sa mu vlastne sám ponúkol. Žiadal si reakciu. Keijiho ruka chytila tie jeho a uväznila ich nad jeho hlavou. Bezbrannosť a neschopnosť brániť sa, a človek, ktorému dôveroval, prebúdzali v ňom druh pocitov, ktoré vyhľadával a potreboval. A pri všetkej tej dravosti a násilnosti, ktorá mala nasledovať, sa mu do krvi dostával i natoľko žiadaný adrenalín. Jeho detinská duša sa stiahla za neviditeľnú bariéru a všetok strach z reality odoznel.
   "Čas na tvoj liek..." hlavou prebehla zvrátená myšlienka a končiaci sa deň sa prevrhol do začínajúcej noci.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•