Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Náplasť na Realitu 2/2

8. září 2010 v 0:02 | Ange |  Originál jednorázovky
Ako bolo sľúbené :D druhá časť...


   Prehliadol si telo, ktoré mal pred sebou. Ledabolo oblečené do spodnej časti pyžama a rozopnutej košeli, s prudko dvíhajúcou sa hruďou v tempe nádychov a výdychov. Blonďaté vlásky zlepené od potu a ruka v sádre voľne ležiaca vedľa hlavy na vankúši. Nemohol zmeniť to, čo robil a ako sa správal. Pretože niekto ho naučil, že to je niekedy jediné východisko a únik pred vlastnými myšlienkami. Šlo len o rozkoš a ukojenie, príliš vyčerpávajúce na to, aby po ňom bol mozog schopný komplexne premýšľať. Bolo to ako zákaz, alebo rozprávka na dobrú noc pred spaním.

   Všetci mali byť v poriadku. Skôr či neskôr odtiaľto odídu a spolu s nemocnicou opustia aj jeho život. Nikdy nepochyboval, že to bude inak. Poskytuje im len to, čo potrebujú. Stačilo by povedať "nerob, zmizni, vypadni," a nič z toho by sa nemuselo stať. Stačilo tak málo aby ho to zastavilo, ale odnikiaľ to neprichádzalo. Oberal osoby o dych a privádzal ich do stavu na pokraji šialenstva, pri spojení dvoch tiel, a pri tom to preňho znamenalo tak málo, ako ošetrovanie rany.
   Zdvihol sa z postele a tá, odľahčená o jeho váhu, sa zdala vzápätí o čosi vyššia. Prešiel miestnosťou zahalenou v tme ku dverám a keď odtiaľ vychádzal, na posteľ na moment dopadlo strohé svetlo ľudskej výroby z osvetlenia na chodbách.
   "..Sensei?" ozval sa krehký hlások zľava. Obzrel sa, hoci vedel, komu patrí.
   "Abbe," pousmial sa.
   "Nemôžem zaspať," chlapec si rukou pretrel oči, "tak som chcel ísť za vami."
   Doktor sa zatváril zhovievavo a chápavo. Pozdravil kolegu, ktorý práve prechádzal okolo, a pritiahol si k sebe Abbeho za ruku. Nemal rád chodbu, pretože dostával pocit že je sledovaný a pod nátlakom, a snažil sa tváriť ako správny doktor. "S niekým ťa zoznámim," prezradil Abbemu a vrátil sa naspäť do miestnosti.
   Rekki už dýchal pravidelne a plytko, a zaspával. Keiji si priložil prst ku perám aby bol Abbe ticho, a zaviedol ho ku posteli z druhej strany. Pri okne totiž bola stolička, ktorú posunul bližšie aby si Abbe mohol sadnúť.
   "Kto to je?" Abbe sa posadil na stoličku a lakťami sa oprel o posteľ, sledujúc spiacu tvár.
   "Rekki," doktor podišiel ku oknu a poodhrnul záves na malý pásik. "Môžeš tu byť s ním kým nezačne svitať. Aby ťa nevidela doktorka," žmurkol naňho a pobral sa preč. Abbe nijako neprotestoval proti jeho odchodu. Prečo? Veď odchádzal stále. Odchádzal, a potom znova pricházal.
   Trpezlivo čakal pri posteli, ale keď sa nič nedialo, vyliezol hore a schúlil sa na voľný kúsok postele, pričom si oprel hlavu o Rekkiho hruď. Tento jeho pohyb blondiaka prebudil. Zamrvil sa a odtlačil ho zo seba skôr, než vôbec rozlepil oči a zistil, kto to je. Ako sa ale jeho prsty zaplietli do kučeravých jemných hnedých vlasov, došlo mu, že niečo nesedí.
   Ich pohľady sa stretli a Abbe sa posadil. "Si hore," predniesol nadšene.
   "Čo si zač?" zašomral Rekki nevrlo a odvrátil sa od neho.
   "Abbe desu. Rukijou-sensei mi povedal, že tu môžem byť, pretože som nemohol zaspať," prehlásil Abbe bez náznaku neistoty či nejakých výčitiek z toho, že povedal až príliš vecí naraz, a viac než musel. Vďaka tým slovám si však znova vynútil pozornosť sivých očí.
   "Keiji?" vypadlo z neho automaticky a s pomocou nezranenej ruky sa posadil.
   "Hai," Abbe prikývol, "Rukijou-sensei. Často za mnou chodí, a robí mi dobre."
   Slová, ktoré v podaní naivného tónu zabudli na podtón hriešnosti, sa len ťažko chápali. Pred chvíľou, len pred tak malou chvíľou bol doktor, jeho doktor tu, s ním. A zrazu sa tu zjaví tento chalan, ako keby spadol z neba, a dočista bez ostychu mu oznámi, že...
   "Robí ti dobre?" zopakoval pomaly, snažiac sa dať slovám ich pravý význam.
   "Vždy ma pomiluje pred tým, než odíde," pritakal Abbe s tým ľahkovážnym úsmevom a očami upretými na škáru v závese. Až uvidí prvý slnečný lúč, musí preč.
   "... Spí s tebou...?" tiché slová vyslovené pod nátlakom reality a ruka zaťatá v päsť a zvierajúca plachtu. Jeho hlas sa na konci zatriasol a vyslovil túžobný otáznik, nakoľko by chcel počuť "nie, bol to len vtip". Ale samo o sebe to bolo len skonštatovanie. Skonštatovanie toho, čo sa deje a čo doteraz existovalo niekde mimo, kde o tom nevedel. Bol uzatvorený v nemocničnej izbe sám so sebou, a ten muž mal naprostú slobodu pohybu. Nikdy sa ho nič nepýtal, nepýtal sa ho čo robí, keď odíde, nepýtal sa ho akí sú jeho ostatní pacienti. Nepýtal sa, či je preňho ten jediný, nemal naňho žiadne otázky a teraz, teraz mu ich chcel vmiesť do tváre tak veľa... Cítil nespravodlivosť a veľké závažie, ktoré doteraz prehliadal, ale bolo tam a sťahovalo jeho telo dole, do hlbín ľadového oceánu až na samé hranice pekla.
   "Presne tak," potvrdil Abbe a prikývol. Pozrel na Rekkiho skúmavým pohľadom. "Je ti niečo?"
   Mlčal. Nebolo nič, čo by mohlo preťať to ticho v miestnosti, a napätie v Rekkiho tele rástlo. Ruka zvierala plachtu tak pevne, že viac to už ani nešlo, a stisk začínal byť bolestivý pre jeho svaly. Chvel sa pod náporom predstavy, čo asi Keiji robí práve teraz. S kým to robí. On vlastne vôbec nevedel, komu sa to zakaždým oddáva a podvoľuje. Skrátka ho potreboval, potreboval ten jeho zázračný spôsob ako v sebe prebudiť pocity.
   Ale teraz... bolo to ako vitaj v realite. V realite, ktorú doteraz nebol schopný vidieť, pretože bola niečím prekrytá. Ako rana pod obväzom, či jazvy pod oblečením. Sklonil hlavu.
   "Kurva!" vykríkol z ničoho nič a pustil plachtu, len aby mohol rukou do niečoho vraziť. A znova, a znova. Chcel kričať, chcel ničiť, potreboval zo seba dostať všetky tie pocity ktoré sa v ňom nahromadili a chaoticky jačali v jeho vnútri že chcú von.
   "Rekki?" vyriekol Abbe tichučky jeho meno a zľahka sa mu dotkol pleca. Na posteli sa posunul bližšie k nemu a aj keď nechápal, čo je zle, poskytol mu objatie a teplo svojho tela. A Rekki neodmietol. Ovinul sa rukami okolo neho, pod váhou sveta sa potreboval niekoho zachytiť, aby prestal padať či aspoň stlmil pád, keď sa mu už nedokázal vyhnúť.
   Jeho dôvera a všetko to, čo sa v ňom prebúdzalo pod Keijiho dotykmi, bolo pošliapané, zneuctené, rozsekané a odhodené niekam mimo jeho dosah. Bola to zrada, od osoby, o ktorej si myslel, že sa stará o jeho dobro. Myslel si, že ho zachráni pred tou veľkou prázdnotou, že je jediný ktorý mu môže poskytnúť útočisko. Považoval ho za svoju spásu a vložil sa do jeho rúk... do tých špinavých klamlivých rúk ktoré ho mučivo zvierali v snahe zničiť jeho bytosť... Bolo to ako úder do hlavy, tak nečakane...
   Konečne pochopil, s kým mal celú tu dobu dočinenia. Pochopil, že on preňho nebol ničím a že to celé bola len veľká lož. Pochopil tak veľa vecí naraz, to, ako moc sa naňho stihol naviazať i to, ako bezvýhradne mu veril... a všetko... všetko bolo zrazu zničené...
   Nebránil slzám, aby vyšli na povrch. Nebránil plaču, ktorý sa dral z neho. Pretože už nedokázal zabrániť ničomu, bolo toho naňho skrátka priveľa. Od rozpadu ho zdržiaval jedine ten chlapec, ktorý svojimi slovami to celé spôsobil.

   Ruky skĺzli po hrudi a po brušku až za lem pyžamových nohavíc, kde sa presunuli na boky a pokračovali nižšie, sťahujúc látku so sebou. Pohrával sa s čokoládovou osobou a vlastnej definície lieku. Liek na všetko... Náplasť na realitu...
   "Saki," Keiji sa dostal ešte bližšie k nemu a vnímal jeho dych na svojom krku. Vnímal krátky bozk a dotyky na vlastnom tele. Bytostne si uvedomoval, ako Sakimu skĺzla rozopnutá vrchná časť pyžama z pleca a zanechala odhalenú jeho pokožku. Neodolal mu.
   Tmavovlások cúvol a ucítil za sebou posteľ. Presne tam sa chcel dostať. Nemyslel. To bola jeho zásada pri sexu, dráždiť, ľahko a zmyselne, ale nemyslieť pri tom. Riadil sa inštinktmi a vlastnými zmyslami, ktoré ho odmietali sklamať. Ten pach roztúžených tiel bol presne to, čo chcel cítiť namiesto neznesiteľnej nemocničnej vône.
   Osoba stojaca na chodbe a hľadiaca do miestnosti cez pootvorené dvere, načisto ponorená v tme, si nebola istá či to má prijať ako skutočnosť alebo sa tváriť, že je to zlý sen. Sivé oči hľadeli ponad jej plece na scénu s odporom a zaprením. Bol pripravený na to, čo uvidí, ale bolo to viac reálne, než si myslel. Vášnivejšie a žiadostivejšie, než to kedykoľvek predtým zažil on. Elektrizujúce a intenzívne. Nepáčilo sa mu, že on mal menej, že medzi Keijim a tou osobou, s ktorou práve bol, bolo niečo viac. Niečo, čo on nedostal...
   Zarazil svoje myšlienky. Nedokázal od nich odtrhnúť pohľad.
   Abbeho ruka vyhľadala tú jeho a pevne ju stisla. Hnedovlasý chlapec cúvol. Rekki mu povedal, že mu ukáže, prečo mu je tak mizerne. A on vedel, že ak by nič nepovedal, všetko by pokračovalo tak ako doteraz. Všetko mohlo byť v poriadku.
   To je ten svet, ktorý je príjemnejší než si myslí? To je tá skutočnosť, ktorej sa nemá báť?
   Pustil dvere a nechal ich, nech sa samé zabuchnú.
   "Prepáč," vyslovil blondiak nehlučne. V duchu chcel, aby Abbe trpel rovnako ako on. Ale zároveň vedel, že to nebolo správne. Lenže podstata dobra a zla a toho, čo je správne a čo nie, z jeho života už vyprchala. Tak prečo sa tým zaoberať?
  
   Modrý pohľad sa stretol s tým hnedým. Saki pristúpil bližšie ku Keijimu, bez úsmevu len s vlastnou typickosťou. "Pustili ma domov."
   Muž v bielom plášti zaboril ruky do vreciek a prehliadol si ho. Snáď prvý krát ho videl bez toho nemocničného pyžama. Vraj, aby neboli fádne biele, urobili cez ne sivé pásiky. Niekedy si pripadal ako vo väznici, dozorca ktorý kontroluje svojich väzňov. A zneužíva ich. Vidieť ten zlomený Rekkiho pohľad mu vyrazilo dych. Pretože on bežne neprejavoval emócie. Bol taký chladný a bezcitný, s absolútnym odstupom od sveta, ako vždy stál pri okne a túžil určovať smer štetca po prázdnom, smotanovo bielom plátne. Keď ho vtedy uvidel, nebol si istý, či hľadí na rovnakú osobu. To obvinenie v sivých očiach... stále si dokáže vybaviť jeho tvár, v ten moment keď sa odvrátil od okna, za ktorým zapadalo slnko, a pozrel naňho...
   "Vidím," odvetil sucho a Saki sa spokojne oprel o stenu len kúsok od neho.
   Liek na všetko... Taký liek neexistuje. Fungovalo to ako náplasť. To mu povedal Abbe. "Vieš, že keď strhneš náplasť, bolí to?" Neusmial sa naňho. Keiji nemohol prísť na to, kde sa stala chyba. Proste sa uzavrel do seba, a snažil sa bojovať so všetkým, čo mu povedal. Hľadal argumenty, a vzpieral sa. Odmietal ho. A potom tie slová, naplnené nespravodlivosťou a niečím, proti čomu sa nešlo brániť.. "Všetko viem." Čo mu mal na to povedať? Nedokázal vydržať ten priamy pohľad, ktorý mu vravel zničil si ma.
   "Máš dnes čas? Nechceš si vyjsť?" navrhol Saki.
   "Doprosuješ sa mojej spoločnosti?" zahľadel sa mu do očí. Bledomodrá zavádzala hriechom a vyrovnanosťou.
   "Myslel som, že ti tvoja hračka bude chýbať," Saki sa zahľadel na opačný koniec chodby.
   "Poskytoval som ti to, čo si chcel... tvoj liek na všetko..." povedal Keiji ticho v sebaobrane.
   Tmavovlások sa uchechtol. "Naozaj si tomu veril?"
   "... Nemocnica má depresívny zápach," Keiji sa oprel o stenu vedľa Sakiho.
   "Dostáva sa do tvojej bytosti," štuchol doňho Saki prstom. Tváril sa nezaujato, ako keby sa ho tento rozhovor nijako netýkal. Kam sa vytratil ten sexi doktor, na ktorého sa stačilo pozrieť aby na jazyku cítil chuť čokolády? Ten muž, ktorý stál vedľa neho opretý o stenu to teda rozhodne nebol. "Ak by sme sa stretli len tak na ulici, tak všetko mohlo dopadnúť inak."
   "Za celý svoj život... možno som okolo teba prešiel už niekoľkokrát, pred tou nehodou. Všímaš si všetkých ľudí okolo ktorých prejdeš? Všetky tváre v autobuse, vo vlaku?"
   "Dúfal som, že budeš chutiť ako čokoláda," oznámil mu Saki narovinu.
   "Nerád som ťa sklamal," odvetil Keiji zarazene.
   Bledomodré oči naňho dlhú chvíľu skúmavo hľadeli, kým niečo povedal. "...Ty si v živote už sklamal veľa ľudí..." Tvrdé skonštatovanie vyčítané z jeho tváre. Všetko v živote sa mení. A tento človek bol ten istý, kto vtedy vošiel do nemocničnej izby so slovami "Ako sa cítiš?" Len sa za tú chvíľu stihol zmeniť. "Mám na teba zlý vplyv," dodal pobavene.
   "Musím sa vrátiť do práce," zašomral Keiji.
   "To je zbohom?" Saki sa odlepil od steny, ale pohľad z neho nespúšťal.
   "S pacientami neudržiavam dlhodobý vzťah," Keiji uhol pohľadom.


"Takže je koniec?" odhadol Saki. Nezdalo sa, že by sa ho to nejako dotklo. "Ale ja som ešte neskončil..." jeho hlas bol sebavedomý a istý. Ani si neuvedomil, kedy to začalo. Kedy prešiel z vykania na tykanie. Nikto mu na to nedal povolenie, proste sa to stalo. "Uvidíme sa," zvrtol sa, chrbtom k nemu, a očami zameral východ. "Ale zapamätaj si, že liek na všetko, je len placebo..."
   Nič viac, nič menej. Len dve osoby, ktoré sa vydali opačným smerom bez toho, aby sa obzreli, bez pokusu vrhnúť sa znova na cestu, ktorá nepokračuje. To, čo cítili, si nechávali pre seba, a či sa ešte niekedy stretnú, nechali na osud.
   Možno sa raz znovu ozve škripot pneumatík, a toto celé začne odznova...




-----
komentáre? *psie oči*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 DeatH the BonezZ ^_^ | Web | 8. září 2010 v 15:09 | Reagovat

pekny dess aj blog ^^

2 Marley | 9. září 2010 v 16:28 | Reagovat

Jenny práve rozosmiala celú moju spoločnosť :D Pretože nám nejako blbol net tak sa to tu celé posunulo a prvé, čo sme prečítali boli "psie oči" :D

3 akouš | 12. září 2010 v 14:44 | Reagovat

kedze pisem na mobile, bude to strucne a bez diakritiky...poviedka skvela, napad originalny a podla mna realna. co dodat...moje drobne yaoi srdiecko plesa radostou

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•