Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


23. Ty dosiahneš na hviezdy, Naruto...

8. října 2010 v 10:00 | Ange |  ReBeli
Neji práve sedel za stolom a lúštil sudoku, keď sa tam zjavil Shikamaru.

"Ide ti to?" spýtal sa na úvod a sadol si oproti nemu.

"Dá sa," odvetil Neji a až teraz zdvihol pohľad ku Shikamaruovi.

"Hm tak fajn," zoširoka si zívol a pozrel von oknom. "Zdá sa, že prestáva pršať."


Neji sledoval jeho pohľad a prikývol. "Zdá sa."

"Konečne!" ozval sa odo dverí potešený hlas psieho chlapca.

"Och, Kiba," pozrel naňho Shikamaru. "A Lee," dodal už oveľa menej prekvapene. Už tu chýba len Naruto.

"A viete čo?" Kiba priskočil ku stolu.

"Nevieme," odvetili Neji so Shikamaruom naraz znudene.

"Dnes v noci bude párty!"

"Takže nás nenecháš ani jednu noc sa tu poriadne vyspať, čo?" podpichol ho Shikamaru.

"Bude to zábava!"

"A kde to chceš praktizovať?"

"U Naruta v izbe!" odvetil Lee.

"No super," Neji si predstavoval ten stiesnený priestor v izbách. "Veď sa tam ani nepostavíme všetci naraz a ty chceš žúrovať?"

Kiba zdvihol obočie, kým mu to došlo. "Ah! Nie, Naruto má super extra ultra mega obrovskú izbu!" rozhodil rukami a Lee len prikyvoval, že nepreháňa.

"Ešte aj na jeho posteľ by sme sa všetci vošli a stále by tam mohlo byť veľa miesta!"

Shikamaru sa mračil, Neji sa dal znova do lúštenia.

"Nó," kýval Kiba hlavou. "Tak ja vás potom pozháňam keď bude všetko pripravené," žmurkol na nich a aj s Leem odišli.

"To je otrava," neodpustil si Shikamaru.

"To teda je," s povzdychom súhlasil Neji.



"Pre Naru-chánka to bude prekvapenie," premýšľal Kiba sediacich na schodoch. "A ako správna párty musíme mať nejaký program."

"Ale aký?" zaťukal Lee perom o zápisník.

"To práveže ešte neviem..."

"Nevedel som že to bude také ťažké vymyslieť," posťažoval sa Lee.

"Tak teraz to už vieš," mykol Kiba plecami.

"Ale my na niečo prídeme, však?" uisťoval sa.

"Isteže," Kiba nasadil akýsi zlovestný úškrn, až sa Lee o kúsok nenápadne odsunul.

"Hej," ozval sa po chvíli zadumania keď mu niečo došlo.

"Hm?" pozrel naňho psí chlapec.

"Odkedy sa nebojíš že odo mňa niečo chytíš?"

Kiba sa zasmial. "To je otázka!"

"Myslím," povedal pomaly Lee s ľahkým úsmevom, "že sme odvtedy trochu vyrástli."

"Heh, možno..."



"Pozri, Kakashi, už skoro neprší," ukazoval Gai na okno.

Kakashi zdvihol pohľad od knihy. "Hm," zareagoval naoko ľahostajne, ale v duchu si nadával že si to nevšimol skôr než on.

"Zajtra usporiadame tie súťaže."

"Ak bude na to dosť sucho."

"Iste."

"Hm..."

"Nečítaj už toľko tie knížky!"

"..."

"Haló, Kakashííí!"

"..." zvrhlý úsmev.

"Čo to máš za výraz?!"

"..."

"KAKASHI?!!"

"Huh? Vravel si niečo?" zdvihol Kakashi hlavu.

"Nabudúce ma neignoruj!" vyhlásil Gai urazene.



"Hej, Sai," Sakura stála pred dverami Saiovej izby a vo dverách stál on.

"Sakura," privítal ju.

"No... chcel si tie informácie, nie?"

"Chcel," súhlasil.

"Tak tu sú," natrčila mu ich.

"Nó," vzal si ich. "Ale ten skicár už niekto videl."

"ČÓÓÓ?!!" zajačala ružovovláska na celú chatu i jej okolie.

"Ten skicár už-"

"Ja som počula!" vyštekla. "A kto ho má teraz?!"

"Kiba, Lee, Naruto?"

"Fajn," dostala zo seba ako najjasnejšiu hrozbu a vyšklbla Saiovi papier s tými informáciami. "A toto si beriem!" vyhlásila, zvrtla sa a s vztýčenou hlavou odišla.

"Och..." povedal iba a až po hodnej chvíli tie dvere zavrel, ako keby čakal, že sa vráti a ten papier mu znova dá. Veď nebola jeho chyba, že vzali ten skicár, on sa bránil. Na druhú stranu bol rád, že ho nezmlátila.



"BANDAAA!" jačal Kiba. Všetci boli v spoločenskej miestnosti, úplne všetci. A pozerali na Kibu. "Och, myslel som len rebelov," zaškeril sa.

"Hej, Kiba, ozaj, ten skicár...?" podišiel k nemu Naruto.

"Héé?" Kiba mal chuť natiahnúť rúčku a pohladkať ho po tých jeho zlatistých vláskoch. "Čo s ním? Ja ho nemám."

"Takže ste ho nezískali?" spýtal sa Naruto sklamane a sklonil hlavu.

"Získ-" začal Lee ale na ústach mu pristála Kibova ruka.

"Čo?" pozrel naňho Naruto.

"Ále nič," zatiahol Lee keď Kibova ruka klesla. Musia ten skicár vrátiť skôr než na to Naruto príde.

"Tak čo je?" to už pri nich stáli aj Shikamaru s Nejim.

"Veď viete, čo som vravel..."

"A kde je Sasu?" Lee sa obzeral.

"Sasu, to je naozaj chutné," škeril sa Kiba.

"Ty máš čo chovoriť s tým svojim Naru-chankom!" vrátil mu Lee zamračene.

"Fajn," Kiba zdvihol ruky dlaňami nahor.

"Eh?" zmätene na nich pozeral Naruto.

"No áno, kde je?" začal sa obzerať Kiba. "Pred chvíľou tu ešte bol..."

"A čo vlastne chcete?" vyzvedal Naruto.

"To je prekvapenie," oznámil mu Kiba skôr než by mohol ktokoľvek čokoľvek povedať.

"Tam jééé!" vykríkol Lee a ukazoval jedným smerom. Všetci sa tam ako na povel vrhli až konečne cez Sakuru a Ino uvideli Sasukeho. Sedel na zemi, chrbtom opretý o bok gauča, a zdalo sa, že spí.

"Teraz si s ním môžeme robiť čo len chceme," zachichotala sa Ino.

"Ja prvá!" Sakura sa sklonila k nemu a sadla si naňho obkročmo. Tmavovlasý chlapec len čosi protestne zamumlal v spánku.

Naruto na moment prestal dýchať. Tak toto teda nie! Bolelo ho to. Nemohol to dopustiť. Dokonca sa odvážil proti Sakure, čo by nikto so zdravým rozumom neurobil.

"ZLEZ Z NEHO!" zahučal jej priamo do ucha.

"NARUTO!" odstrčila ho.

"ZLEZ! ZLEZ! ZLEZ! ZLEZ!" opakoval stále hlasnejšie.

A Sakura, ktorá sa bála toho, že sa Sasuke prebudí a zistí to, z neho rýchlo zliezla. Ale toto tak nenechá. Takto prísť o príležitosť! Zdvihla päsť. To tomu malému neprejde. Pristúpila k nemu.

"Ech..." Naruto nevedel, čo má robiť. Jasne rozoznal vražedný záblesk v jej očiach.

Niekto ho potiahol dozadu a pritisol k sebe, objal ho okolo pliec. Rozoznal Kibovu vôňu.

"Nechaj ho," povedal psí chlapec.

Teraz stála Sakura proti piatim, ale nezdalo sa, že by jej to nejako vadilo.

Až kým niekto neprešiel popri nej, s istým výstražným obtretím, a postavil sa tesne k Narutovi. Niekto, kvôli ktorému Kibove rúčky uvažovali, že sa stiahnu. Niekto, kto chytil blondiačika za pás a pritisol sa k nemu.

A ten niekto nebol nik iný než Sasuke.

Naruto sa išiel zblázniť. Cítiť Kibovu vôňu, jeho dotyky a dych je jedna vec, ale cítiť Sasukeho je vec druhá. Myslel, že to nezvládne. Nebyť tých dvoch, asi by sa neudržal na nohách.

"Sasuke!" uniklo Sakure vydesene.

"Ideme?" spýtal sa Sasuke nevinnučko a nikto nenamietal. Celá skupina sa proste zvrtla, Kiba konečne pustil Naruta a postavil sa do čela, aby ich mohol viesť.



Naruto stál pri otvorenom okne vo svojej izbe. Dnu bola tma, až na lampu, ktorá svietila, aby mohli zapojiť repráky. Nikto nevedel prísť na to, kde ich vyhrabali. Ale jemu to bolo jedno. Pretože tam vonku, tam bolo niečo úžasné. Po daždi sa obloha úplne vyčistila, bola bez jediného obláčika. A tam hore, niekde v tej nekonečnej atramentovej modrej, svietilo množstvo malých svetielok. Dokonca videl aj bledší pás. Toto... bolo to niečo, čo nemohol vidieť len tak hocikde. Čosi úžasné.

Mal pocit, že stačí natiahnuť ruku. Proste sa toho dotknúť. Že to má na dosah.

Vystrel ruku, tam, dohora. Ale nič necítil, len chladný nočný horský vzduch. Mal z toho zvláštny pocit.

Nie že by naozaj veril, že tam dosiahne. Proste mal nutkanie to skúsiť. Aby si mohol naplno uvedomiť, ako neuveriteľne moc ďaleko to je.

Ozvala sa hudba. A to dosť nahlas. Stiahol sa späť dovnútra.

"Tak! A teraz..." snažil sa Kiba prehlušiť tú hudbu čímsi dramatickým. Pozrel na Leeho, čosi mu naznačil, a ten stíšil volume.

"Niečo ste si pripravili," skonštatoval Shikamaru. "Určite niečo problematické," dodal.

"Hmpf. Budeme sa hrať!" zahlásil Kiba a odniekiaľ vytiahol nejakú šatku. "Naruto, poď sem," kývol na blondiačika.

Naruto nevedel, čo chce s tou šatkou robiť. A tak s mierne zmäteným výrazom podišiel k nemu.

"Ty si zlatučký," škeril sa Kiba. "Otoč sa, otoč sa! Nie, nie tak. Chrbtom ku mne. Hai. Stoj."

Kiba bol tesne za ním a zrazu mal Naruto tú šatku pred svojou tvárou.

"Zahráme sa slepú babu!"

"Čo?!" Naruto sa chcel obrátiť, ale Kiba mu to nedovolil.

"No tááák, stoj. Počkaj. To nie je všetko."

"Nie?" dostal zo seba Naruto vydesene. Zisťoval, že Kibove nápady môžy byť niekedy nebezpečné. Či aspoň nepríjemné. Zatmelo sa mu pred očami. To mu tam už zaväzoval šatku.

"Vidíš niečo?"

Naruto natiahol pred seba rúčky ale nenarazili na nič pevné.

"To beriem ako nie," potešil sa Kiba.

"A čo ešte chceš k tej slepej babe?" spýtal sa Neji.

"Je to jednoduché. Bude hľadať, normálne, a koho nájde, toho musí pobozkať!"

"Pobozkať?!" vydesil sa Naruto.

"Áno. Stále so šatkou, a potom musí povedať, teda uhádnuť, kto to je. Ak uhádne, môže si dať dole šatku a uviazať ju tomu, koho pobozkal. A hra pokračuje!"

"Nie!" zaprotestoval Naruto. Nejaké ruky ním začali otáčať.

"Bude to zá-ba-va!" začul pri svojom uchu Kibov hlas. Z nejakého dôvodu mu to vôbec nepomohlo.

V izbe bola tma, takže aj tí, ktorý sa pred ním schovávali, sotva videli, kde sú a kto je pri nich. Ale vďaka svetlu hviezd z vonka jasne rozoznali, ktorý je Naruto. Blonďaté vlásky, neisté kroky, ruky rozpažené.

A on ich nemohol chytiť. Proste, kráčal, snažil sa, ale stále nikoho nemal. Až na to, že raz zakopol a zletel na posteľ, odkiaľ sa niečo podozrivo rýchlo zošuchlo, stále cítil len prázdno. Vzduch. Ako keby bol sám, sám, proste úplne sám.

Zastal uprostred miestnosti. Už nemohol. Nemalo to zmysel. Chcel si dať dole šatku, chcel povedať, že nehrá, ale nemohol to urobiť, kým sa ostatní bavili. Ak by niekto povedal, že to už je nuda, ihneď by sa vzdal, bez zaváhania. Ale takto? Len ticho, očakávanie, čo urobí. Bavili sa snáď všetci, len nie on. Toto má byť to Kibovo skvelé prekvapenie?

Zhlboka sa nadýchol i vydýchol. Všade bolo ticho, nikto sa ani nepohol. Ubíjalo ho to. Tuho zavrel oči. Síce mal šatku, ale mal na to iný dôvod. Cítil slzy. Bolo by to príliš hlúpe ak by sa teraz rozplakal. A veď na to nemá ani dôvod. Klesol k zemi. Takisto nechápal, prečo by sa mali bozkávať. Nebolo to vtedy len preto, že boli opití?

Áno, spomenul si takmer úplne jasne, čo sa vtedy dialo. Istým spôsobom ho to trochu desilo.

Čupel, objímal si kolená a spoza šatky mu unikli slzy. Aspoň je tma. Nemohol to v sebe udržať. Nechápal, ako ho mohlo niečo také tak moc vykoľajiť. Ale sám s tým bojovať nezvládal.

Lenže nebol sám. Možno to tak cítil, práve v tej chvíli. Ale nebol.

Jeho vláskov sa dotkla nejaká ruka.

Od prekvapenia aj prestal plakať. Oči mal otvorené, lenže cez tú šatku i tak nič nevidel.

"Naruto," zašepkal nejaký hlas do toho ticha.

"Sasuke?" hlesol a zdvihol hlavu, čo mu teda vôbec nepomohlo.

Ruka mu prešla po vlhkom líci.

"Prečo plačeš?"

Je to možné? Počuť jeho hlas... hovoriť tak nežne? Možno má len halucinácie.

"...Sasuke..." vydýchol a natiahol rúčky pred seba až ho ucítil a pritiahol sa k nemu.

"Ty sa môžeš dotknúť neba... Naruto..."

"Môžem?" zahuhlal. Tisol sa k nemu a nezdalo sa, že by na svete existovalo niečo, čo by ho mohlo dostať z jeho náruče.

"...môžeš sa dotknúť hviezd..." pokračoval Sasukeho hlas.

"Hviezd," vydýchol Naruto.

"...i mesiaca..." Sasuke sa usmieval.

"Ako? Tak ako?" dožadoval sa blondiačik tichučko odpovede.

"Mám ti to ukázať?" ucítil Sasukeho dych. Teraz by ho už ani nenapadlo, že by mal plakať, rovnako tak ako zabudol, že v miestnosti sú okrem nich dvoch ešte ďalší štyria ľudia, ktorý so zatajeným dychom čakajú čo sa bude diať.

"...hai..."

Sasukemu bolo jedno, kto sa pozerá. Bol tak blízko pri ňom, cítil ho, chcel ho. A tak to urobil, ochutnal jeho pery, jemne, skúšobne, aby zistil, aká bude reakcia naňho. Keď sa odtiahol, Naruto čosi protestne zahuhlal a naklonil sa dopredu, aby si vzal viac.

A tak sa pobozkali, poriadne, ani nevedeli, kde sa to v nich berie. V žilách im koloval adrenalín, cítili vzrušenie, necheli prestať. Nemali dôvod premýšľať, už tam boli len ich inštinky, pudy a túžby. Nastal jeden z tých okamihov, ktorý bol ako stvorený pre nich, ich malá vlastná večnosť, ktorú mali vo svojich rukách, a mohli rozkazovať času, aby sa spomalil či úplne zastavil. Aby si to mohli vychutnávať, dlho a ešte dlhšie. Oni dvaja, jeden druhého. Nič viac, nič menej.

Naruto mal naozaj pocit, že sa dotýka neba. Neba, hviezd, a hlavne toho mesiaca.

Sasuke ho zatlačil dozadu, takže teraz Naruto ležal a on bol nad ním.

A  hra mohla pokračovať...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nirei | 8. října 2010 v 20:43 | Reagovat

Práve som to tu objavila a prečítala celú túto FF a musím povedať vážne podarená poviedka. Jedným slovom nevinná (aspoň zatiaľ:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•