Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


26. Keď slová bolia...

29. října 2010 v 10:00 | Ange |  ReBeli
Niekedy si človek myslí, že je šťastný. Začal sa mu plniť sen, má to, čo chcel mať. Ale ľudia sú takí, že nech majú čokoľvek, stále by chceli viac. A niekde práve v tejto chvíli si život povie, že toho bolo priveľa. A chce niečo naspäť. Začne si brať, a keď berie, tak aj s úrokami. Pomaly ničí to, čo sám vybudoval. Zistíte, že stačí tak málo... Tak málo, ako slabší závan vetra na zhodenie domčeku z karát. Malá nepozornosť a všetko sa začne rúcať, či už systematicky, alebo chaoticky. Ďaleko, tak ďaleko, že nemôžete vystrieť ruku a zachytiť to, ale môžete sa o to snažiť. Ďaleko a pri tom neuveriteľne blízko, niekde v nás.

Existuje niečo, nejaký spôsob, ako tomu môžeme zabrániť?


"Hai." Slovo ktoré neznamená nič viac a nič menej ako súhlas. Tri písmenká. Rezolútna rozhodnosť.

Naruto zamrkal. Možno to nechcel počuť.


Ako to Sasuke robí? Ten jeho cool výraz, to, že ho nikdy nič nerozhodí. Stále pokojný. Zatváril sa kyslo. To asi nebude ono.

"Myslíš si, že osoba, niekto ako ty, môže byť s ním? Stačí sa len pozrieť. Ty ho nechápeš. Nič o ňom nevieš. Sotva ho poznáš, a tváriš sa, že vieš viac ako ostatní. Lenže nie, nevieš. Sasuke Uchiha je večný samotár. Nebude sa na niekoho viazať, a určite nie na niekoho ako si ty. Povedz mi jediný dôvor prečo by mal? Prečo práve ty? To celé je len v tvojej hlave. Nevidíš to, že sa s tebou len zahráva. Využíva ťa, a neskôr, až sa mu zunuješ, proste ťa odhodí a už o teba nezakopne jediným pohľadom..."

"...ja..." Naruto sa snažil vstrebať do seba tak veľa slov naraz, ale nejako to nechápal.

"... Počul si ho. Vieš prečo nesúťaží. Vraj, je to úbohé. A teba tiež pred tým tak nazval, keď ste sa spoznali. Úbožiak. Vidíš. Podľa neho si len niečo čo nie je hodné jeho záujmu. Príde deň, keď si povie, že toho má dosť, teba a tvojej úbohosti, a je to rovnaké ako s touto súťažou, proste... odstúpi. A vieš, ako to bude bolieť? Ako to bude bolieť teba? A on nebude mať ani výčitky svedomia. Bude mu to jedno. Nemal by si sa naňho tak viazať. Drž sa od neho ďalej, dobre ti radím. Zabudni naňho a nájdi si niekoho iného."

"...čo...?" Naruto naňho hľadel, napoly zmätene, napokon so strachom. Hoci tak úplne nechápal, čo vraví, tie slová v jeho hlave zatiaľ nenadobudli zmysel. A desil sa okamžku, keď ho nadobudnú.

"Vravím ti," povedal Sai pomaly a nejakým zázrakom si sadol na bok a dal sa do rozväzovania ich nôh, "že Sasuke Uchiha ťa nikdy, nikdy nebude úprimne milovať. Nebude ťa mať ani rád. Môže ťa len znášať. Proste vystáť. Nič viac. A dávaj si pozor. Pretože všetko má svoje hranice." Vstal.

"Naruto!" pribehol k nim Kiba.

Lenže zdalo sa, že Sai ešte neskončil.

"Počuj, možno si práve myslíš niečo ako "každý sa môže zmeniť, tak prečo nie on?".
Ale to nie je pravda. Človek je taký, aký je. Nič s tým neurobíš. Nemôžeš kompletne pozmeniť jeho povahu." Zvrtol sa na odchod. "To proste nejde..." vykročil vpred.

Narutovi v hlave rezonoval jeho hlas. Posledné slová, ktoré nechal za sebou pred tým, než odišiel.

"... tak pochop to už konečne..."

"Čo chcel?" nechápavo sa za ním díval Kiba.

"...Kiba?..." Naruto si pomaly sadol. Ruky mal zaťaté v päsť a hlavu sklonenú.

"Nó?" Inuzuka presunul svoj pohľad naňho.

"...Myslíš si... že veriť vo vlastné šťastie je... zlé?" spýtal sa Naruto rozochvene.

"Čo sa deje?" vyzvedal Kiba.

"um... nič..." Naruto potriasol hlavou.

"Tak poď, vstávaj," natiahol k nemu Kiba ruku. "Súťaže sa predsa ešte neskončili."

"...Kiežby áno..." povzdychol si Naruto.



Sasuke sa snažil zachytiť pohľad azúrovomodrých očí. Ľahko sa mu v nich čítalo, aspoň doteraz. Avšak blondiačik sa naňho ani raz nepozrel, naschvál uhýbal pohľadom.

Nepáčilo sa mu to. Pre neho bolo viac než zjavné že ten Saiov pád bol len hraný, chcel Naruta dostať na zem, odpútať ho od pretekov, aby mu mohol niečo povedať. Lenže čo to bolo? Nevedel. Narutove správanie sa do istej miery zmenilo. Vyzeral byť tichší, sklesnutý a možno i trochu vystrašený? Bol to strach?

Jeho bojový duch zmizol. Súťaž už pre neho neznamenala veľa. Sasukeho to miatlo.

A jeho miatlo máločo.

"Pozrite! Balóniky s vodou!" nadšene všetkým ukazoval Kakashi. Všetci nejako podivne ožili.

"Bude vojna? Bude vojna?"

"Jop!" prikývol bielovlasý muž a už rozdával balóniky. "Rozdeľte sa na polovicu!"

"Aj ty hráš?" zjavil sa pri Sasukem Lee. Nezinfarktoval len vďaka svojej vyrovnanej povahe. Prejavilo sa to iba myknutím kútika úst. Lee mu už do rúk pchal balóniky s vodou.

"To je nejaké dé já vu," pozrel na ten predmet ktorý držal. Och, na toto nemal náladu.

"Zábava," škeril sa Lee.

"To určite," prehodil Sasuke ironicky a vrátil mu tie balóniky. "Mňa z toho vynechajte."

"Potom sa bude pretekať!" oznámil Gai. "Dvojice zase vyberiem, nech sa prestriedate. Počas vašej vojny pripravím viditeľnú trasu. A potom bude preťahovanie, a potom preteky na fúrikoch. A skákanie vo vreci. No a niekde medzi to dáme obed, ako budeme stíhať," rozhadzoval Gai rukami ako keby na všetkých chcel predviesť medvedie objatie. A všetci sa pre istotu pratali z jeho dosahu.



Trochu pokoja. Kľudu. Ticha. Samoty.

To naozaj chcel až tak veľa? Bolo také ťažké pochopiť to, splniť to? Nebolo dosť jasné, že sa nechce zabávať, už nie? Len premýšľať nad tým, čo počul? Nebol si istý, č i to dáva zmysel. Nevedel, či si niekedy vôbec bude môcť byť v tejto veci istý.

Možno by sa mal ešte porozprávať so Saiom.

Lenže, ako? Keď jeho slová tak bolia...

Toto nebol on. Bolo zvláštne že neskacká okolo ako správny hyperaktivista a len tam tak stojí, mokrý, zašpinený od blata, priam kričí že je terč. Len nech si doňho hodia tie balóniky. Unavovalo ho to. Všetko.

Prečo mu to len Sai hovoril? Doriti, PREČO?!

Pochybnosti. Tam bol hlavný problém. Už nevedel, čo si má myslieť. Nebol si istý jedným a ani druhým. Ako keby niekde pod ním bola priepasť. Ktorú dovtedy nevidel. A zrazu proste padá.

"Naruto," mrzuto sa pri ňom ozval Kiba. "Nás to nebaví keď sa správaš tak... Nenarutovsky!" posťažoval sa.

"Tak prepáč," odvetil Naruto dotknuto. Ešte on doňho bude rýpať. "Prestanem sa tak správať, keď..." jeho pohľad mimovoľne zaletel k Uchihovi, ktorý čakal už len na to.

Chladné čierne oči chytili tie azúrové modré a odmietali ich pustiť.

"Keď?" spýtavo sa pred neho naklonil Kiba.

No vážne, keď čo?

Keď ho Sasuke objíme, tak je to. Dokáže mu, že je to pravda, to, čomu až doteraz veril. A dá mu dôvod na to ísť prizabiť Saia za to, že mu tak ublížil. Len niekoľkými slovami.

Sai... vždy bolo na ňom vidieť isté klamstvo. Proste to nezakryl, i keď sa snažil. Ten úsmev všetko len zhoršoval. No Naruto sa nemohol zbaviť pocitu, že toto bolo aspoň zčasti úprimné.

"Vidím že mi neodpovieš," poznamenal Kiba sucho.

"Dráha je dokončená!" prirútil sa odniekiaľ Gai. "Teraz kto s kým," začal poskakovať od človeka ku človeku, postrkovať ich k sebe, ukazovať na všetky rôzne miesta, pri tom čosi mlel, posielal ich zaradiť sa. Už odtiaľto sa dala vidieť tá "dráha". Stužky na stromoch, žiarivo biele, jasne značili cestu.

"Ty," zrazu do Naruta čosi drglo. Došlo mu, že asi na chvíľu nevnímal okolie. Ten veľký zelený mimozemšťan ho postrčil k ružovovláske, ktorá sa netvárila príliš prívetivo. "Budeš s ňou. Tak, to je všetko. Posledný." Obrátil sa na Iruku.

"Posielaj ich s päťminútovým rozostupom."

"Um, a čo ideme robiť?" pozeral naňho Naruto, ktorý bol trošičku mimo.

"Pretekať sa!" zablysly sa Gaiove zuby.

"To akože ja sa mám s ňou...?"

"Nejaký problém?"

"A musíííím?" zatiahol snažiac sa tváriť anjelsky. Zistil, že keď vás prekvapí blesk pochádzajúci z mimozemšťanových zubov, zabudnete na svoje problémy diabolsky rýchlo. Možno preto sa Gai tak zákerácky usmieval často.

"Hai," potľapkal ho po pleci, čím ho skoro zatĺkol ako kolík do zeme.



"Pripraviť sa, pozor, štart!" mávol rukou Iruka.

A blondiačik i ružovovláska sa rozbehli, nadhodili ihneď najvyššiu rýchlosť, šprinty, a zmizli za rohom.

Lenže, Sakura nebola toho názoru, že by ho mala predbehnúť a dostať sa do cieľa prvá. Chcela urobiť niečo iné. Nevedela, čo Sai povedal Narutovi, pretože jej samej povedal len toľko, že sa s ním porozpráva. Nechcel povedať viac. Ale ju to zaujímalo. No nemienila to zisťovať.

Ale pre každý prípad, i ona mala niečo, čo chcela povedať. Len, nevedela ešte ako to povie.

Avšak vedela kedy.

Za zákrutou, keď zmizli ostatným z dohľadu, musela trochu pridať aby Naruta dobehla. Nedalo sa povedať, že sa jej to podarilo, keďže sa pošmykla a zletela na zem, narozdiel od Saia avšak nie fingovane.

"Sakura?" vypadlo z Naruta, zachytil sa nejakého stromu a až ho trhlo ako zabrzdil. "Si v poriadku?" staral sa okamžite a jedným skokom bol pri nej.

Zelené oči sa stretli s tými modrými. Ružovovláska naozaj zauvažovala, konečne sa zamyslela nad tým, aký je Naruto. Sám o sebe nebol zlý. Lenže, mohli ste ho buď mať radi alebo ho neznášať. Iný výsledok sa pri ňom dosiahnuť nemohol.

Sakura na chvíľu pocítila výčitku, ale hneď ju zahnala. Je sobecká, ale to jej predsa vôbec nevadí.

Vstala.

"Naruto." Teraz prišlo na rad to, ako to vlastne má povedať. "Sasuke je..." musela nájsť vhodné slovo. A pri tom si všimla Narutov zhorozený výraz. Alebo skôr vydesený. Nevedela, čo má znamenať.

Naruto to nechcel počuť, pre dnes už toho bolo až-až. Prečo ho nenechajú proste na pokoji?

"Naruto," začala odznova. "Bude lepšie, keď sa od neho budeš držať ďalej. Pozri, on je chlap, ty si chlap. Myslel si si, že niečo také by mohlo niekedy fungovať? Tak ja ti teda poviem, nie nemohlo. Skús si to vziať z druhého hľadiska, čo Sasuke? Ty si snáď myslíš, že je gay? Tým, že sa naňho naviažeš ho vlastne zväzuješ, jeho slobodu. Môže sa časom zaľúbiť do nejakého dievčaťa, ako normálny človek. Usadiť sa, založiť rodinu a mať deti..."

"Zmlkni..." pokúsil sa Naruto, ale zjavne nie dosť nahlas.

"... Možno že to teraz ešte nevie, ale čo keď jedného dňa zatúži po rodine? Po deťoch? Tým, že bude s tebou, mu to znemožníš. A až na to dôjde, jeden z vás bude veľmi trpieť..."

"ZMLKNI!" Naruto sa chvel. Bol to hnev alebo niečo iné? Zvrtol sa. "Máme preteky," oznámil hlasom, ktorý akoby ani nebol jeho, a rozbehol sa preč.

Sakura chvíľu pozerala za ním, premýšľajúc nad jeho reakciou, ale pocítila v sebe súťažného ducha a nechcela prehrať, a keď už, tak nech nie je aspoň tak neskutočne moc pozadu.



Je to také jednoduché. Pochopiť to, nie zniesť to. Nastane doba, keď si každý vo svojom živote začne klásť určité otázky. Otázky na ktoré nemôžete nájsť tak jednoducho a jednoznačne odpovede. Otázky pre vás dôležitejšie než mnoho iných vecí. A pri tom, čo sú otázky? Len vety zakončené otáznikom.

Poznáte ten pocit? Túžiť po niečom čo sa zdá nedosažiteľné, keď všetci okolo vás tvrdia, že je lepšie nechať to tak, vzdať sa. Že potom časom prejde všetka bolesť ako keby nebola. Bolo to v poriadku, kým mlčali. Kým sa zdalo, že sa nič nestane. Ani vás nenapadlo, že by sa vaše túžby zvrtli tým smerom. Ale zvrtli sa.

Stál na chodbe. Dobehol prvý, no radosť z toho nemal. A teraz bol čas ísť na obed.

"Naruto," začul za sebou nejaký hlas. Nechcel ho počuť. Už sa ho dneska napočúval až-až.

"Sai," hlesol s nevôľou a odvrátil od neho hlavu.

Vlastne, v tejto chvíli existovala jedna jediná vec, alebo skôr osoba, po ktorej bezvýhradne túžil. Túžil však nie len po nej, ako bytosti, ale chcel, aby bola šťastná, naozaj šťastná. S ním. Lenže teraz pochyboval o tom, že by to bolo niekedy možné. A veril vôbec niekedy tomu, že by mohlo? No spolu s touto túžbou kráčalo bok po boku aj čosi iné. A bolo toho viac, než dokázal zniesť. Strach, bolesť, neistota. Nevedel, čo má robiť.

Ale vzdať sa mu bolo proti srsti. Asi prvý krát sa na vec díval trochu inak - že to tak možno bude lepšie. Nie pre neho samého. Chcel len... vidieť úsmev. To by mu stačilo. Všetkého by sa dokázal vzdať... pre ten jeden jediný úsmev.

"Premýšľal si už nad tým?" ozval sa Sai.

Naruto, stále trochu udýchaný z behania, sa oprel o stenu. Pohľad mal zameraný kamsi nabok, nechcel sa na neho dívať.

"Trochu."

"A rozhodol si sa?"

"Prečo sa, kurva, do mňa staráš?" vyštekol po ňom. Nevedel čo iné by mu mal povedať.

"Je to pre tvoje dobro. Tvoje i Sasukeho," Sai sa usmieval. Tým svojím nepríjemným falošným úsmevom.

"Nič o tom nevieš!"

"Pokoj. Vieš, čo som ti povedal. Teraz sa ťa len pýtam, čo si o tom myslíš."

Naruto sa pevnejšie zaprel do steny a dlane zaťal z päsť. Chcel ho udrieť. Ale neurobil to.

"Hm?" Sai zvedavo mierne naklonil hlavu ako čakal na odpoveď.

"...Prečo... prečo slová tak skurvene moc bolia..." hlesol Naruto.

Keď sa niekto topí, jediné, na čo dokáže myslieť, je záchrana. Voda je ľadová, chce ho unaviť a stiahnuť pod hladinu, ďaleko od slnečných lúčov, od všetkého. A on môže len natiahnúť ruku s poslednými zvyškami svojej energie, dúfať, že ho niekto chytí.

Možno nás tým chce život len poučiť. O čom, to je už otázka sama o sebe, na ktorú si každý musí nájsť vlastnú odpoveď.

"Vieš, Naruto," Sai urobil krok k nemu. "Ak ťa slová dokážu naozaj hlboko raniť, je to možno preto, lebo chápeš, že sú pravdivé. Chápeš to a i tak si to nechceš pripustiť. To znamená, že bojuješ sám zo sebou. Túžba versus strach, tak je. A keď to bolieť prestane, dozvieš sa, ktorá strana vyhrala..."

Malé ihličky, ostré, bodajúce. Rozptýlené do priestolu pod spŕškou slov, a len ubližujú a ubližujú.

Pred pravdou nikto neunikne. Lenže aká je pravda?

"Nechaj ho..." ozval sa chladný hlas. Narutom trhlo, spoznal ho. Ako by ho mohol nespoznať?

"Premýšľaj, Naruto," povedal Sai a odvrátil sa od neho. Odišiel, do jedálne.

"Sasuke," blondiačikov hlas hol rozochvený. Až teraz zdvihol hlavu, pozrel sa naňho. Natiahol rúčky pred seba, tak moc túžil po objatí. Vedel, že Sasukeho náruč je nežná a hrejivá, aj keď on sám pôsobí chladne. Chcel ho cítiť, chcel zistiť, či aj Sasuke po ňom túži. Alebo sa s ním pred tým len zahrával?

Sasuke naňho hodnú chvíľu hľadel. Len tam tak stál a svojimi čiernymi očami sa zabodával do tých azúrových. A napokon, keď sa pohol, šiel tam, kde už boli všetci ostatní. Do jedálne.

Každým krokom ďalej od Naruta, ktorý sa len opieral o stenu a s prosbou v očiach hľadel na jeho chrbát.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•