Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Láska že nie je? Tak prečo to tak bolí?

9. října 2010 v 11:07 | Ange |  Originál jednorázovky
Just some old thing...
Som si povedala, že sem niečo hodím :D je to staršej výroby... z čias, kedy som ešte nevedela, že niečo ako shounen-ai či yaoi vôbec existuje.
Eto... časti písané šikmým a v hviezdičkách sú spomienky, tj. minulosť.
Now.. Read it xD


Milujem zelenú. Žiarivú, sýtu zelenú. A vieš prečo? Pretože presne také sú tvoje oči. Hlboké a mystické, a hlavne zelené. Dokázala by som sa na ne dívať celé dlhé hodiny i dni, bez prestávky. Len sa dívať. Zblízka, stáť pri tebe, rozptyľovať sa tvojimi chutnými mäkkými perami. Cítiť tvoj teplý šteklivý dych na svojom líci či krku. Tvoje ruky ako sa so mnou zahrávajú. Ľahkovážne, jemne. Počuť tvoj príjemný hlas, stále, tiché vľúdne slová. Nežný úsmev, ktorý ti rozžiari celú tvár. Skúmať zblízka každú jednu tvoju pehu. Môcť sa dotknúť tvojej pokožky, vlasov. Mať pocit, že môžem zastaviť čas, že môžem uviaznuť vo veľkej prázdnote po tvojom boku, niekde, kde by sme sa nemuseli starať o ostatných, alebo o to, že nemáme dostatok času. Spolu s tebou sa môže každá sekunda premeniť na večnosť. Len tam. V tvojom náručí. To je pre mňa raj. Nič iné na svete nechcem. Len teba.

Tak stoj. Stoj, zastav sa. Nechoď.

Pozri na mňa, pozri sa!

Spýtal si sa ma: "Miluješ moje oči? Moje ústa? Ruky? Potom ale nemiluješ mňa, ale moje telo." Vtedy som mala strach. Nevidel si to. Nechápal. "Chcem teba. Teba ako osobu, ako niekoho..." Chcela som, aby si pochopil. To všetko som milovala preto, že to bolo tvoje.

A teraz stojíš tam, na zastávke, čakáš na autobus, ktorý neprichádza. Prší, ale tebe to nevadí. Predtým si mi povedal, že nemáš rád dážď. Tak prečo?
"Čo sa stalo?" zašepkám. Nevšimol si si, že tam stojím. Pár metrov od teba, do nitky mokrá. Trasiem sa od chladu. Ak by si videl, záležalo by ti na tom ešte?


* "Kem..." pritúlila som sa k tebe.
"Hej, dievčatko, nespi," štuchol si ma do líca. Smiali sme sa.
"Nechaj. Je to pohodlné."
"Takže si si urobila z frajera vankúš?"
"Veľmi mäkkučký."
"Ale tvoj vankúš musí ísť."
Svoje rúčky som obmotala okolo teba. "Nemusíš!"
"Musím. Ty vieš, že áno."
"Pusu?"
"Keď nič viac..." nevinný výraz.
"Chcem viac."
"Vezmi si."
"Nemôžem."
"Prečo?"
Sladký úsmev. "Musíš ísť."
"Nemusím..."
"... dobre..."
*


Autobus prichádza. Vidím to, jeho svetlá, ako sa predierajú cez závoj dažďa. Dopredu. K tebe. K nám. Ale jediné svetlo, ktoré by sa mohlo dotknúť mňa, ukrývaš v sebe. Nemôžem len stáť a dívať sa, ako nastúpiš. Zmizneš. Odídeš. Necháš ma tu samu, uprostred daždivej noci, bez toho, aby si vôbec vedel, že som tu.
Otoč sa. Urob to, otoč sa. Pozri sa na mňa, usmej sa a podíď až tesne ku mne. Dotkni sa ma, objím ma. Prečo sa to nemôže stať? Neobrátiš sa, viem to. Lenže, ja stále dúfam. Na tom nie je nič zlé. Ale čím dlhšie to bude trvať, tým viac sa sklamem. O to to bude horšie.

Ešte chvíľu. Už sa blíži autobus. Je skoro na zastávke. Zhlboka sa nadýchnem. Spravím krok vpred. Je to také ťažké. Vysloviť tvoje meno.
"Kem!" zavolám. Neobraciaš sa.


* "Ako je možné, že ťa mám tak nenormálne rád?"
"To je láska."
"Láska neexistuje."
"Tak čo potom?"
Mlčal si. Díval si sa na oblohu a usmieval sa.
"Človek je stvorený na to, aby miloval. Ja ťa milujem. A to sa nazýva láska."
"Človek nedokáže byť sám," povedal si pomaly a pozrel na mňa. "Inštinktívne vyhľadávame blízkosť druhého. Navykneme si naňho, vytvoríme si vzťah, vzájomnú dôveru a blízkosť. A naše telá reagujú na dotyk, čo nie je nič viac ako chémia. Toto, to nie je láska. Je to ako droga..."
"Noták, prestaň. Láska znie krajšie."
"Láska je výplod fantázie, rovnako ako nebo či peklo."
Zatvárila som sa oduto. "Každý niečomu verí."
"Ďalšia ľudská chyba."
"Chyba?"
"Dievčatko, vieš prečo nikto nie je dokonalý?"
"No schválne, prečo?"
"Vytvorili sme si ilúziu dobrého a zlého..."
"Ilúziu?"
"... a jedno nemôže byť bez toho druhého. Čiže niekto dobrý je i zlý. Lenže naopak to nejak zabudlo fungovať."
"A vieš čo?"
"Hm?"
"Ty si moja dokonalá droga."
"Nehovor."
"Budem mať absťák."
Za pás si si ma pritiahol k sebe.
"I tak ťa milujem."
*


Len jeden pohľad. Prosím... prosím... Trháš mi srdce. Nechceš ma? Povedal si si, že ti na mne nezáleží, z ničoho nič si vstal a odišiel? Ty už ma nemáš tak nenormálne rád? Pozri, kvôli tebe plačem. Nemôžem ťa cez slzy vidieť. Ale ty môžeš vidieť mňa. Len sa otoč...

Zastavil autobus. Moje srdce sa ide zblázniť. Len počkaj. Stoj. Nechoď. Bojím sa, tak na zbláznenie.
"Kem, POČKAJ!" kŕčovito som zovrela jeho rukáv.
"Pusť ma..."
"Nepustím..."
"Čo chceš?!" dve slová. Tak tiché. Chladné. Ubližujú mi.
"Teba..."
"Odchádzam."
"To nehovor... nie..."
"Pusť."
"Milujem ťa! ... milujem..." slová zanikajú v daždi.


* "Povedz, nad čím premýšľaš?"
"Nad kvantovou fyzikou," pozrel na mňa.
"Pochybujem."
"Nad teóriou chaosu."
"Preto sa usmievaš?"
"Nóó."
"Tak nad čím rozmýšľaš?"
"Nad životom."
"Tomuto som ochotná uveriť," zasmiala som sa.
"Lebo toto je pravda."
"A prišiel si na niečo?"
"U-hm."
"Na čo?"
"Že chcem počuť tvoj smiech," vyhlásil si a začal ma štekliť.
*


"Láska nie je," povieš tvrdo.
"Láska že nie je? Tak prečo to tak bolí?"
"Prestane to. Zabudneš ľahko. Uvidíš."
"Ty už si zabudol? Na všetko?"
"Dievčatko..."

Vždy si ma tak volal. Len Dievčatko. Ako keby som nemala vlastné meno. Moje meno si povedal len raz. Prvý a posledný. Tak dávno, na samom začiatku. Ešte aj vtedy som mala k tebe bližšie než mám teraz. Delí nás priepasť. Prečo? Kde sa vzala?

"Prečo...?"
"Veci sa proste dejú. Menia sa a nepotrebujú dôvod."
"Zostaň so mnou. Nechceš ma už?"
"... Nechcem..."

Moje zovretie povolilo. Už to nemalo zmysel. Nemusela som ho viac držať, pochopila som. Nezastavím ho. Nemôžem nič robiť. Len stáť a dívať sa, ako odchádza. Vyryť si ho do pamäti. Pretože ja nezabudnem.

"Zbohom," to slovo, ktoré vyrylo do môjho vnútra hlbokú bolestivú ranu. Jednu z tých, ktoré sa nikdy nezahoja.
"Nezabudnem," šepnem. Na viac sa nezmôžem. Obral ma i o zvyšky síl.

A on odíde. Nastúpi do autobusu a už nikdy jeden druhého neuvidíme...



Chcel si dokázať, že jeden na druhého nie sme viazaní. Že dokážeme existovať bez toho druhého. Keď prší, vždy znova a znova sa obraciam k oblohe. Za spomienkou, vidinou tvojich zelených očí a hebkých slov, hrejivého smiechu. A ako kvapky stekajú, tvoja osoba sa stráca. V priebehu sekúnd všetko zahlcuje chlad. Tvoje tvrdenie... chcel si ma vyviesť z omylu. A ja som ti verila. Že budúcnosť dokáže vyliečiť rany z ľudských chýb. Ale hlboké jazvy, ktoré si vytvoril... nikdy nezmiznú.
Už viac neverím tvojim slovám. Každý jeden z nás niečomu verí, a ty si veril v niečo odlišné od ostatných. No zlyhal si, bol to len tvoj útek od reality... a nakoniec i odo mňa...

Kde si? Kto zaujal moje miesto po tvojom boku? U mňa zostáva prázdno. Nikto ťa nikdy nenahradí.

Už vieš? Že láska je? Nič iné by nedokázalo tak bolieť.
...Odišiel si... vytrhol si zo mňa tú časť, ktorá patrila tebe. Kruto a chladne. A nechal si ma krvácať... Odišiel si...

Prosím, už sa nevracaj. Nechcem už zažiť nič z toho. Vidieť ťa a vedieť, že je to naposledy. Dúfať a neveriť. Trpieť a nedokázať zabudnúť. Báť sa a prosiť. Prosiť o návrat.
Nie, nevracaj sa. Ale vedz, že nikdy nezabudnem. Nechcem a nemôžem...

Láska že nie je? ... Mýliš sa...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 xah214 | E-mail | Web | 24. června 2017 v 11:03 | Reagovat

http://Reurcererlack.com - Reurcererlack
<a href="http://Reurcererlack.com - ">Reurcererlack</a>
xjuz5njg6f0ekfoocd

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•