Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


27. Bude to okej

5. listopadu 2010 v 6:00 | Ange |  ReBeli
Všetci sa naňho dívali nejako inak. Alebo sa mu to len zdalo? Ako Kiba už vravel, správa sa Nenarutovsky. Možno je práve to ten dôvod. Asi sa im ako hyperaktívny idiot všetkým viac pozdával.

"Naruto? Nie si chorý?" spýtal sa starostlivo Iruka.

"Nie," krútil hlavou ako keby už nikdy nemal prestať. Ale prestal.

Prázdny pohľad uprel na tanier pred sebou. Ich obed pozostával zo zvláštnej kaše neznámeho obsahu. Jediné, čo s ňou urobil on, bolo to, že ju starostlivo rozmiešal a ani raz z nej neochutnal. Zato osoby okolo neho už vstávali, mali zjedené. Nikto sa na jedlo nesťažoval, asi bola dobrá.

"Hej," pozeral naňho Neji. Jeho tanier bol už prázdny, trochu bokom. On sám mal ruky prekrížené na stole a na nich položenú bradu. Jeho pohľad sa zavrtával do Naruta a on mal znova raz pocit že mu dokáže čítať myšlienky a tak sa snažil na nič nemyslieť, čo bolo neuveriteľne zložité.


"Hm?" dostal zo seba a zadumane sa zahľadel do svojho taniera, pričom ním začal otáčať bez toho, aby si to uvedomoval.

"Čo s tebou je?" spýtal sa Hyuuga narovinu.

Ako mu má na toto odpovedať? "Jednoduchšie otázky nemáš?"

Neji zdvihol hlavu a odsunul sa od stola i so stoličkou. Vstal. "Až budem mať, dozvieš sa to."

Naruto sledoval, ako odchádza, a vtedy si uvedomil, že je posledný, všetci stihli v tej chvíli odísť. Naposledy pozrel na to, čo malo byť jeho obedom a vstal.

Nechcel ísť von, za ostatnými, hrať a zabávať sa. A pritom to pred tým bolo preňho všetko, svoj život riadil tým, že to najdôležitejšie je zábava. Nemal strach. Nepoznal neistotu. Žiaľ či iné formy trápenia. Svet preňho predstavoval len súhrn veselých vecí a zaujímavých nápadov ktoré sa niekedy chystal vykonať. So smiechom a detskou radosťou.

Teraz to nazýval naivita.

Vyšiel z chatky. Len preto, aby zistil, či na neho nečakajú. Najradšej by sa hneď zvrtol, ak by naňho Kiba už nemával a nekričal jeho meno tak nahlas, že si ho všimli všetci.

Možno až na Gaia a Kakashiho, ktorý sa spolu preťahovali, alebo ako povedali "testovali pevnosť lana". Zdalo sa, že sú úplne zabratý do tejto činnosti, s diabolským pohľadom a neskonalou vôľou vyhrať nad svojím rivalom. Takýmto tempom by neskončili ani do večera až kým by to lano neroztrhli.

Aj keď pri pohľade na nich by jeden usúdil, že ten podivín, ktorý dokázal ľudí zblbnúť už len tým, že sa naňho pozreli a odhadli, že tá veľká tmavá masa na jeho takzvanej tvári je obočie, má v sebe viac sily než ten bielovlasý čudák.

Zrejme to nebola pravda keďže sily sa zdali vyrovnané.

"Už nás k tomu pustite," dohováral im Choji ktorý ako obvykle držal balíček chipsov. To vysvetľovalo prečo mal taký nabalený batoh. A aj tak sa jeho spotreba zdala vyššia, potreboval by aspoň tri ďalšie aby to vysvetlilo že stále niečo je.

"Ešte chvíľu," zaprel sa do toho Gai.

K Chojimu sa ostavil Shikamaru.

"Už je to otrava, skončite to."

"Hai," zjavil sa tam aj Sai a odniekiaľ vytiahol nožničky, "lebo to prestrihnem. Môžete sa preťahovať až my skončíme."

"Ale ja ho nechcem pretiahnuť!" vzpriamil sa Kakashi, pustil lano a Gai stratil rovnováhu. Spadol na zem a ocitol sa na zadku, celý od blata. Čo Narutovi pripomenulo, že by sa mal asi prezliecť.

"Musíme sa chopiť lana kým sa dá!" vyhlásil Kiba, schmatol blondiačika za ruku a rozbehol sa tam.

"On netvrdí že ho chceš pretiahnuť," uchechtol sa Shikamaru. Choji sa začal divne tlmene smiať, zrejme nekrochkal len vďaka tomu všetkému čo mal práve v ústach.

Gai bol razom na nohách a obviňujúco mieril prstom na Kakashiho.

"To si spravil naschvál!"

"A vieš čo?" Kakashi ho obdaroval nezaujatým, takmer až lenivým pohľadom ale vzápätí sa mu v očiach mihol výsmech. "Psychologický test - čo vidíte na obrázku?" začal sa smiať.

"Hm?" Shikamaru pozrel na Gaia aby zistil, čo tým myslí, i keď to bolo jasné. Na jeho tmavozelenej kombinéze bola blatová škvrna. "Predsa oblaky," vyhlásil, sklonil sa a chytil lano vo chvíli, keď to isté urobil aj Kiba, ktorý tam dotiahol Naruta, hoci blondiačik sa nezapojil.



Jeden tím. To mali byť a v tej chvíli aj boli. Konečne zase, ucelení spolu, s jediným cieľom o ktorý všetci šiesti usilovali.

Vzduchom sa niesol ich hlas, ako akýsi bojový pokrik spolu s koordináciou.

"ReBe-Li! BeBe-Li! ReBe-Li!"

Zakaždým na "Li" lano potiahli, spoločne, silno. Nepriateľský tím v zložení Shino, Choji, Sai, Sakura, Ino, Hinata a Tenten sa vždy zatackal a dal im pár ďalších centimetrov k víťazstvu.

Sasuke, ktorý bol posledný, mal pred sebou blondiačika. Sledoval ho, každý jeho pohyb, a jeho hlas. No nechcel sa len prizerať. Nevedel, ani len netušil, čo mu vlastne Sai povedal. On sám nebol osoba vhodná na utešovanie či niečo podobné, takže do toho sa ani nepúšťal. Ale to ešte neznamená, že bude mať odstup.

Stačilo naozaj málo. Dotkol sa ho. Jeho ruky.

Naruto
zo seba dostal tlmené "íík" ako sa zľakol a úplne vypadol z rytmu. V podbrušku ho nepríjemne zašteklilo a jeho ruka, ktorej sa Sasuke dotkol, sa akosi automaticky pustila lana. Až potom si to všetko uvedomil, presnejšie hneď po tom čo našiel stratenú rovnováhu.

"Hej," sykol Shino, ktorý bol prvý
v nepriateľskej línii. Vďaka pravidelným výkrikom "ReBe-Li!" sa nemusel báť že by niekto vypočul ich rozhovor. Naklonil sa viac dozadu, ku Chojimu. "Keď odpočítam do troch, pustíme lano. Pošli ďalej."

A tak sa aj Choji naklonil dozadu kde predal správu Saiovi, ktorý ju predal Sakure, ktorá ju predala Ino a tá zase Hinate, na čo konečne dorazila k Tenten vo chvíli, keď sa spredu ozvalo "Raaaz!"

Všetkých sedem sa zborovo pridalo na "dvááá!" No a pri "trii!" presne ako bolo povedané pustili lano.

ReBeli práve zahučali "Li!" keď zrazu všetci do jedného boli prekvapený tým, čo sa stalo.

Neji ako jediný sa udržal na nohách a i to len tak-tak. Shikamaru za ním to takmer tiež zvládol, ale potkol sa o Kibu a Leeho, ktorí spadli na bok, a rezignovane zostal ležať krížom cez nich pozerajúc na oblohu.

"Ehm ehm, mohol by si vstať?" ozval sa spod neho Kiba neveselo.

Obdaroval ho lenivým pohľadom, hlavy mali pomerne blízko. "Mohol."

"A urobíš to pre mňa?" Kibov tón bol mierne ironický.

Neji sa toho ujal, natiahol ruku a pomohol Shikamaruovi vstať.

Posledná dvojica spadla dozadu. Sasuke pristál na zadku, vďaka rukám, ktorými sa vzadu zachytil, takže skončil posediačky namiesto toho aby ležal. Naruto so sebou trhol k zemi, priamo na Sasukeho. Ten to očakával, vystrčil ruky dopredu a trochu stlmil jeho pád.

Blondiačik sa ocitol medzi Sasukeho nohami, chrbtom sa letmo dotýkal jeho hrudi a cítil jeho ruky na svojich pleciach. Líca mu ako na povel začali horieť a nedokázal sa pohnúť. Vlastne, ani nechcel. Naschvál sa naklonil trochu dozadu, vláskami ho pošteklil na brade. Uchihovi nebolo viac príjemné mať ruky na jeho pleciach, a tak ich spustil nižšie, k Narutovým lakťom, a tak nejak nešikovne ho objal.

Búšenie srdca, zrýchlený dych a tie podivné záchvevy prechádzajúce jeho telom... v tú chvíľu neexistovalo nič iné, len akási mätúca spleť pocitov, ktoré si pomaly ale isto dobývali každý kúsoček jeho vnútra, a Sasuke, ktorý nevyzeral že by sa chcel z tej polohy pohnúť. Biele okolie, len prázdny priestor, vyplnený tichom. Žiadne budovy, osoby, predmety či rastliny. Žiadna zem ani nebo.

Len oni dvaja.

Ibaže, realita bola o čosi odlišnejšia. A Narutov zastrený pohľad to tiež zbadal.

Takmer až vydesene pozrel na všetkých. Pretože všetci pozerali na neho. ReBelov to nejako nevzrušovalo, ako keby sa to už stalo pre nich čímsi prirodzeným. Ale stále tam bolo sedem ďalších osôb z druhého týmu, ktorý pokiaľ sa dalo povedať sa tvárili šokovane, a dvaja senseiovia, ktorý sa našťastie začali krátko po tom, čo na nich Naruto uprel svoje azúrové očká, ako obvykle hádať.

No stále tých sedem ľudí bez ostychu civelo, priam ako keby si žiadali vysvetlenie, a jemu sa to nepáčilo. Bol na pozornosť zvyknutý, často robil hovadiny, to áno, ale teraz to bolo niečo iné.

Zareagoval proti svojej vôli. Nemohol to ignorovať, nemohol to zniesť. Prudko sa vystrel a odstrčil Sasukeho ruky zo seba. Na to sa ponáhľal postaviť sa, hoci jeho pudy a inštinkty ho ťahali späť k zemi, ku osobe, po ktorej túžil a od ktorej teraz sám odchádza.

Nedokázal si vysvetliť, prečo to robí.

"Naruto..." oslovil ho Kiba starostlivo, no on len preletel popri ňom. Rozhodol sa totiž odísť niekam kde naňho nebudú tak pozerať, a keď už kráčal, nehodlal sa zastavovať, lebo by si to rozmyslel. Vrátil by sa, klesol k zemi a vrhol sa Uchihovi okolo krku.

Týmito myšlienkami desil sám seba. Kedy sa to celé zvrtlo týmto smerom? Je tak ťažké sa ovládať...

"Naruto!" zopakoval Kiba ostrejšie, sám sa zdvihol zo zeme a vydal sa za ním. Ale musel sa pristaviť pri istých dvoch rivaloch. "Pardón že si vás dovoľujem vyrušiť," zahlásil hlasom ktorý hovoril pravý opak, "ale môžete pokračovať. Teda nie v hádaní, ale v súťažiach. Ja sa s Narutom nejak zabavím."



"Naozaj by ma zaujímalo, kde ty berieš tieto veci," Naruto sedel na okne smerom von a pozeral na Kibu, ktorý mával dvoma raketami a bedmintonovým košíkom. Tak trochu svojimi slovami narážal aj na tie repárky predtým, proste čo Inuzuka chce, o to náhodou niekde zakopne a ide na vec. Nikdy nie je jasné čo a odkiaľ znova vyhrabe.

"Kúl, že?" chválil sa Kiba a podával mu jednu raketu.

Naruto sa uchechtol a raketu si vzal. Nemal chuť hrať, behať a odpaľovať košík a vôbec. Ale nerobiť nič, to mu naozaj nesedelo. Preto s nejakým porazeneckým úsmevom zoskočil na pevnú zem a vydal sa napospas psiemu chlapcovi, ktorý zaujal stanovisko v dostatočnej vzdialenosti.

"Upozorňujem ťa, že to hrať neviem," zasmial sa Kiba.

A naozaj sa nedalo povedať, že by vedel. Na rozdiel od Naruta, ktorý sa snažil koncentovať každým svojím kúskom, pretože to bolo príjemné rozptýlenie, a tak neminul ani raz - predsalen, podľa neho je táto hra ľahká, sa sotva trafil do košíka.

"Ty sa nesnažíš!" zvolal pobúrene Naruto a odpálil ku Kibovi, ktorý košík o kúsok minul a ten mu vletel kvôli jeho zlej pozícii priamo do ksichtu.

"Ja že sa nesnažím?!" zachytil ho po odraze pred tým, než by dopadol na zem a pokúsil sa o nadhod.

"Hááái!" zatiahol Naruto podivuhodne veselým hláskom.

"Pozor, za tebou je pes!" vyhŕkol Kiba dôveryhodne a raketou ukázal na prázdne miesto za Naruta.

Blondiačik ale najskôr odpálil košík a až potom sa obrátil, aby zistil, že žiadny chlpáč sa nekoná.

"To bolo podlé!" mračil sa na Kibu ktorý medzitým chytil košík ktorý sa mu nepodarilo znova trafiť.

"No a čo. Mám rád psov," mykol plecami ako keby to bol dôvod prečo to urobil.

"To my o tebe všetci moc dobre vieme," zašomral Naruto.

"Ale..." Kiba vyzeral zamyslene. Na chvíľu úplne zabudol na hru. "Mám rád aj ľadových medveďov."

"Čó?!" Naruto mu prestával rozumieť. Čo to sem pletie?

"Sú veľkí a bieli, vieš?" zazubil sa Kiba a konečne hodil košík.

A to riadne vysoko.

No niekde vyššie preletel vták. Akýsi horský orol alebo možno niečo úplne iné. Na moment sa zo spodného pohľadu spojili, zrazili, a bez ujmy pokračovali v lete, každý presne opačným smerom. Lenže orol, ten môže meniť smer svojho letu. Môže letieť ako chce a kam chce. Zato taký košík má dráhu, ktorú mu určuje človek a fyzika.

Naruto by chcel mať krídla. Môcť lietať. Ale človek lietať nevie. Pretože krídla nemá.

Udrel do košíka, a ten začal rotovať. Jasné bolo, že nech mieri kamkoľvek, na Kibu to nie je.

"Naruto!" Kiba rozhodil rukami.

Košíček si totiž povedal, že mu bude dobre v tom obrovskom strome, ideálne niekde na vrchu.

Dvaja chlapci sa postavili pod neho vedľa seba.

"Vylez tam, ty si to hodil," strčil Kiba do Naruta.

Blondiačik sa pozrel hore. Bolo to
vysoko! Až moc. Tam on liezť nebude.

Keď bol malý, rád liezol po stromoch. Pripadal si bližšie k oblohe, lenže zistil, že to je len klamný pocit. A tiež že nad nami vždy zvíťazí gravitácia, a tá vie byť riadne tvrdá. Zhodí nás na zem, pretože tam je naše miestno. Vždy bolo. Občas nám to proste treba pripomenúť. Ale on už sa naučil. Už vedel.

Proste pokrútil hlavou.

"Máme po hre," skonštatoval Kiba, ale pri tom sa zvláštne spokojne škeril.



Vonku už bola pomerne tma keď sa Sai ako tieň zakrádal po tichých chodbách chaty. Dostal nápad, ktorý ho mohol priviesť k tomu, čo chcel. Nezáležalo na tom, či to je krádež alebo nie. Stačí keď si to prepíše a všetko bude v poriadku.

Vkĺzol do Hinatinej izby. Vedel, že tam nikto nie je. Rukou nahmatal na stene vypínač a zasvietil. Toto okno bolo na tej správnej strane aby ho zvonka nevideli. Málinko sa pousmial a automaticky zamieril k posteliam, ktoré preletel skúmavým pohľadom. Vyhodnotil, ktorá asi patrí jeho obeti a ako keby to bola tá najnormálnejšia a najsamozrejmejšia vec strčil ruku pod jej vankúš.

A našiel to.

"Chá!" schmatol papier posiaty poznámkami špecifickým Sakuriným písmom a vybral sa von.

Za veselosť v túto chvíľu nemohol alkohol. Na zemi neboli žiadne fľaše ani plechovky, ľudia sa proste nahlas rozprávali, smiali sa a robili hovadiny. Nikto nikomu nič nevyčítal, každý mohol komukoľvek povedať čokoľvek - tak by sa dala charakterizovať skupinka okolo vatry.

Keďže ešte nebola dostatočná tma, neboli blízko ohňa, sálalo z neho príliš veľké teplo, i keď vzduch sa rýchlo ochladzoval a tiež sa dvíhal vietor. Bol to prísľub mrazivej noci, znak že v horách teplé dni už boli nadobro odpísané. Aspoň pre tento jeden rok.

Sai podišiel bližšie k ohňu len aby videl na papier.

Zavial vietor, prudko, jemu od chrbta. Rukou si inštinktívne siahol ku taške, ktorú mal prehodenú ponad plece a mal v nej skicár. Papier, ktorý teraz držal len medzi ukazovákom a palcom ľavej ruky, sa nebezpečne začal vzpierať až sa mu prudko vytrhol.

V prvej chvíli natiahol ruku aby ho zachytil.

V tej druhej si to rozmyslel.

V čiernych očiach sa odrážali plamene. Nebezpečná žiara ktorá fascinovala i desila. A niekde tam, v tom žeravom ohni, sa práve pálil papier. Len malý obyčajný papier.

Bezvýznamné.

Usmial sa. Neveselo. Tak sa zdá, že sa k tomu nedostane. Ale aspoň keď to nebude mať on, tak ani Hinata. Sám moc dobre vedel, že to nie je správne. Ale vôbec ho to netrápilo.

"Oi, nevidel si Naruta?" začul Shikamaruov hlas. Obzrel sa.

Prekvapilo ho, že Nara stojí hneď pri ňom. A čo sa to pýtal? Preletel pohľadom okolie. Nikde nevidel ani Uzumakiho, ani Inuzuku.

"Nevidel. Ale Kiba určite vie kde je," odvetil ľahostajne a vykročil smerom do tmy. Nechcel aby si ho niekto všímal. Rád bol len neviditeľným pozorovateľom. Hm. Až príde do školy, možno by sa s tým dalo niečo robiť...



"...Naruto...?"

Cez tmu sa takmer nič nedalo rozoznať. Nezaujatý pozorovateľ, ktorý by stál v rohu miestnosti pri dverách by rozoznal v silnejúcom svite mesiaca skoro úplne prázdnu veľkú miestnosť s veľkou posteľou, a na tej posteli dve hrčky pritisnuté k sebe. Ak by sa odvážil narušiť súkromie a podišiel by až k posteli, jasne by rozoznal dvoch chlapcov, oboch obrátených ku oknu. Blondiačik s otvorenými očami hľadí von a ten druhý s podivnými červenými trojulohlíkmi na lícach sa k nemu túli, ruka cez blondiačikov bok siahajúca na jeho bruško, oči zavreté, vníma jeho vôňu kým oňho pokúša spánok.

"Hm?" dostalo sa mu odpovedi.

"... keď sa vrátime..."

Návrat. Slovo neuveriteľne sladké a podmanivé v ich podaní. To miesto, kam sa vracali, by možno nenazvali práve domovom, ale želali si tam byť. Tu mali viac priestoru, čerstvý vzduch, žiadne učenie a ešte aj úžasnú nočnú oblohu, ale aj tak sa chceli vrátiť. Hory... nebol to najlepší výlet. Toľkokrát sa všetko zvrtlo a kým boli tu, nedokázalo sa to vyriešiť. Celú dobu strávili zauzľovaním nite a teraz sa ju snažili rozmotať bez toho, aby sa pretrhla.

A že to bolo sakramentsky ťažké.

"Hm?" výzva na pokračovanie.

"... uzatvorí sa tým táto kapitola."

"Uzatvorí?" konečne prehovoril blondiačik. Bolo mu tak zaťažko dostať zo seba slová, najradšej by len mlčal a počúval. Aj keď, možno by radšej počul iný hlas. O čosi chladnejší, navonok ľahostajný, no preňho nežný. S výdychom zavrel oči.

"Ukončí. Sme teraz na mieste, kam sa už asi nikdy nevrátime. Preto naň môžeš pokojne zabudnúť," vysvetlil mumlavo ospalý hlas.

Dožaduje sa spánku, jeho myseľ. Ostatní sú vonku, veselí, hluční, a oni tu ležia, unavene a tíško. Vedú rozhovor, vyčerpane, ich myšlienky sa strácajú v priestore tvoriac slová a vety, ktoré možno povedať nechcú, ale robia to. Pretože už ich to nebaví, majú toho všetkého dosť a myslia si, že by sa radi vrátili na začiatok tej nite, skôr než ju zauzlili, a urobili to možno inak.

"... zabudnúť na to...?"

Dokáže si niekedy vymazať z pamäti týchto pár mučivých dní? Všetky tie dotyky, intímnosť. Bolesť, strach. Radosť i nádej. A hlavne zblíženie. Putá medzi ľuďmi sa vyvíjajú, každým ich slovom či pohybom, gestom. Či už sú silnejšie alebo slabšie. No vymazať sa to nedá. Nemôžete sa tváriť, že ste sa nedávno spoznali a skoro nič o sebe neviete, že si netúžite zopakovať to, čo ste zažili, i keď sa na to snažíte zabudnúť.

"...Nemusíš..."

Vždy existuje niečo, čo dokáže spomienky obnoviť. Preniesť do popredia, niektoré jasné a niektoré nie. Ale stále tam sú. Niekde v nás, v našej hlave. Môžeme sa snažiť tváriť že tam nie sú, nadobro zmizli. Lenže ako minulosť, ktorá sa stala, sa už neodstane. A tak i spomienky sú a vždy budú a nič ich nedokáže zmeniť.

Iba ak iný pohľad na život.

"...Nemôžem..."

Ticho. Pauza medzi slovami, vyplňuje to, čo inak nazývame prázdnotou. Ticho je tiež akýsi druh prázdnoty. Prázdnota ktorá vypĺňa prázdnotu.

"...Bude to okej..." jeho rúčky urobia jemný pohyb, pre blondiačika príjemný, a on sám sa k nemu tuhšie privinie, celým svojím telom. "Tak už spi..." stíši hlas.

"Oyasumi." Slovo, ktoré ukončuje ich konverzáciu. A spolu s ňou ukončuje aj ich celý deň.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•