Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


28. Pozitívna energia

12. listopadu 2010 v 6:00 | Ange |  ReBeli
Slnečné lúče ho šteklili na tvári a vyzývali ku vstávaniu. Dožadovali sa jeho pozornosti, vonku bol žiarivý i keď pomerne chladný deň. No bol do deň s veľkým D, pretože konečne, po všetkom tom čím si prešli, sa vracaú naspäť.

"Uhmaw..." zamručal a zavrtel sa, vzápätí otvoril očká.

Ležal na posteli na chrbte a že sa i dosť rozvaľoval. Lenže, vedľa neho, presnejšie z časti na ňom, spal Kiba. Mal cez Naruta nohu, ruky obmotané okolo pliec a hlavu pri jeho krku. A blondiačika z toho mrazilo.


Navyše, musel ísť nutne na potrebu ale nechcel ho budiť.

Znova sa zavrtel. Bude sa musieť nejako spod neho vyprostiť, ale hlavne rýchlo.



Lee už bol tiež hore. Ani ho nenapadlo prehovárať sa, že by si ešte mohol pospať, ihneď energicky vyskočil na nohy. Niekto by ho mohol upodozrievať že vypil RedBull, lebo inak taká aktivita skoro po ránu nie je možná. Začal mávať rukami, asi to malo nejaký skrytý význam, možno ranná rozcvička? Urobil pár drepov a vyletel z miestnosti, aby sa trochu prebehol.

Ako si tak pekne šprintoval, zrazu sa jedny dvere otvorili a on uvidel strapatú blonďatú hlavu, čo bol iste Naruto. Ako švihnutím čarovného prútika zastal a dokonca nebol ani udýchaný. Blondiačik vyšiel z izby a keď za sebou zatváral dvere, na chvíľu ako keby zamrzol a zahľadel sa dnu.

"Yo, Naruto!" jednu ruku zdvihol na pozdrav, druhú si dal v bok a vytasil naňho svoje biele tesáky. "Čo tam máš?" vyzvedal Lee.

Narutom v prvej chvíli trhlo, nevedel, že tam Lee je. Zavrel dvere, unavene si pretrel rukou oči a zamrmlal čosi v zmysle "nič". Potom si spomenul, kam že to išiel, a náhlivým krokom sa vybral ku správnym dverám.

Lee skackal popri ňom. "Dnes ideme naspäť! Dnes ideméééé naspäť!" spieval si.

"U-hm," súhlasil Naruto a stopol ho pred dverami, za ktorými sám zmizol.



"Itadakimááásu!" nieslo sa miestnosťou. Z všetkých jedál, ktoré tu mali, toto prijali najspokojnejšie a najhlasnejšie. Gai len krútil hlavou.

"Možno by sme mali zostať dlhšie, tie deti to začalo baviť," pozrel na Kakashiho.

Ten zavadil pohľadom o Naruta, ktorý s lícami vydutými od ryže zbesilo krútil hlavou a ostatní sa tiež ostražito pozerali a čakali, čo povie.

"Er, nie, musia sa predsa učiť. Už len dohnať tento týždeň im dá zabrať," odpovedal pomaly, zisťujúc, či tým spĺňa prianie študentov.

Naruto sa zosunul na stoličke o čosi nižšie. No áno, treba dohnať celý týždeň.

"Dnes si nejaký živý," premeral si ho Kiba.

"Nový list," zaškeril sa naňho Uzumaki.

Niečo z jeho vnútra, čo bolo doteraz zatlačené do úzadia pod náporom všetkého, čo sa tu dialo, sa dralo späť na povrch. Usilovne si vytváralo cestičku, hoci malo pred sebou ešte riadny kus cesty. Zato blondiačik mohol jasne rozoznať sám v sebe tú netrpezlivosť, ktorá ho náhle posadla. Moc dobre vedel, čo to je. Vrátila sa mu jeho hyperaktivita a len čas ukáže, či sa spolu s ňou vrátila i jeho debilita, ktorá ho postihovala na samom začiatku tohto dobrodružstva, v deň, keď sa so zvláštnym idiotským rehotom postavil pred triedu.

V deň, keď sa vo veľkom čiernom priestore jasne rozžiarilo tých pár strieborných nitiek.

"Hm, ahá," Kiba znalecky pokýval hlavou.

"A kedy pôjdeme naspäť?" vydal do éteru Shikamaru otázku, ktorá zaujímala všetkých.

"Mohli by sme večer..." začal Gai.

"...Alebo hneď po raňajkách!" prerušil ho Kakashi.

Niekoľko nadšencov vďačne zatlieskalo. Vzhľadom na fakt, že Gai nič nenamietal, zvyšok raňajok trval neuveriteľne krátko. Rekordný čas, v ktorom to stihli, bol viac než prekvapujúci. Len o malú chvíľu sa rozpŕchli, každý smer svoja izba, aby sa mohli pobaliť. Zdalo sa, že sa nenašiel nikto, kto by sa netešil.

Naruto, ktorý z jedálne odchádzal ako posledný, ešte zastal a mrkol na Kakashiho.

"A pokúste sa tentokrát nezablúdiť! Hehehéé," založil si ruky za svoju blonďavú hlavu, ladne sa zvrtol a zamieril preč. Hneď ako zmizol z potenciálneho dohľadu sa nedočkavo rozbehol vpred do svojej izby.



"Kakashi-senséééééééééééi!" Naruto netrpezlivo podupkával na mieste. Stál v hlúčiku pri autobuse, no bol bližšie ku chate, pretože sa snažil popohnať istého človeka, aby konečne ten autobus aj otvoril nech sa môžu nahrnúť dnu.

Lenže ten daný človek sa vôbec neponáhľal. Po meškaní, ktoré trvalo sotva hodinu, lajdáckym krokom kráčal k ním a krúžok s kľúčmi si točil na prste.

"Noták, Kakashi, snáď nenecháš deti čakať," opieral sa o autobus Gai. Nikto si nevšimol, kedy sa tam zjavil, a tak sa niektorí vyľakane strhli.

Ale zdalo sa, že Kakashiu sa predstava nechať deti čakať celkom i pozdáva. Vôbec sa neunúval pridať do kroku či niečo podobné, dokonca sa zdalo, že ešte spomalil. Naruto ho prebodol netrpezlivým pohľadm, ale jeho rýchlosť to nezvýšilo.

Napokon však Kakashi predsa len došiel ku autobusu. Študenti sa rozostúpili, len aby mohol odomknúť, a potom ho zasunuli kamsi za seba a nahrnuli sa hlučne dnu.

Keď sa Kakashimu podarilo vojsť, niekoľko študentov ho zozadu tlačilo. Pri prvej možnosti im šikovne uhol z cesty - rovno na sedadlo vodiča. To sa ale nepáčilo Irukovi, za ktorým bola už len Sakura, Naruto a Gai.

"Noták, Kakashi, uhni odtiaľ," vyhadzoval ho zo svojho miesta.

Bielovlasý muž sa napokon vyteperil zo sedadla vodiča na miesto vlastné, a Iruka tak mohol zaujať to svoje, pekne za volantom. Vyčistil cestu ružovovláske a blondiačikovi, ktorý sa už nemohli dočkať kedy vlezú dnu, pretože vonku začínalo riadne mrznúť.

Keď Sakura prechádzala okolo miesta, kde sedel Sasuke, podozrivo spomalila, potom len urazene mykla hlavou a pobrala sa dozadu, za Ino, aby s ňou mohla viesť inteligentný rozhovor o tom, aký je Sasuke kúl a že raz bude jej.

Naruto, ktorý šiel hneď za ňou, najskôr nepochopil jej správanie, ale potom mu to došlo - Sasuke sedel na mieste pri uličke, a teda zabraňoval vlastným telom komukoľvek prisadnúť si.

Jeho kroky spomalili a zastali, nezachytil Sasukeho pohľad a tak sa len obzrel, kam by si sadol. Ale ucítil potiahnutie za rukáv, a keď sa zmätene pozrel, prekvapilo ho, keď videl Uchihu sedieť pri okne a nezainteresovane hľadieť von.

Uvoľnil blondiačikovi miesto.

Narutovi sa rozžiarili jeho modré kukadlá a na perách sa mu usadil až podozrivo šťastný úsmev. A to si začínal myslieť, že ho Sasuke pri sebe nechce! Všuchol sa na miesto k nemu, batoh si uložil pod nohy. Pravdepodobne ich čaká ešte dlhá cesta. Snáď znova nezablúdia. Pretože keď zablúdili cestou sem, znamenalo to, že sa ocitli niekde, a nevedeli kde to niekde je. A tak ak pôjdu naspäť rovnako, znova sa ocitnú niekde, kde nebudú vedieť kde to niekde je. A potom sa znova stratia.

Rád by bol naspäť. Pretože teraz to už vedel, že na tej škole bolo niečo, čo im tu chýbalo. Len nevedel, čo to vlastne bolo.

S výdychom sa nahol dozadu a oprel sa. Hlavu otočil do boku, pozrel na Sasukeho.

Tmavovlasý chlapec mal stále rovnaký výraz. Taký chladný, s odstupom, ako keby tam niekde bola neviditeľná bariéra. Bariéra, cez ktorú mohol blondiačik natiahnuť rúčku, dotknúť sa jej a prejsť na druhú stranu. Spolu s tým chladom sa tam vždy objavovala aj nezainteresovanosť, nezáujem o svoje okolie. Pohľadom nevyhľadával tváre, len pevné body, a vďaka tomu sa zdalo, že naprosto ignoruje osoby vo svojej blízkosti. Veľa toho nenahovoril, svoje myšlienky si nechával pre seba, necítil potrebu aktívne komunikovať.

Možno nebolo ani treba. Jemné odchýlky v chovaní, gestá, pohyby, maličkosti, to všetko pri niekom ako je on v pohľade vnímavých azúrových očí bolo postačujúce. Existujú ľudia, ktorý viac povedia mlčaním než slovami. No len tomu, kto počúva, alebo presnejšie pozoruje a rozumie. Po tomto svete nechodí veľa primátov s prívlastkom idiot, ktorí to dokážu.

No Naruto Uzumaki by sa tým mohol pochváliť, bol totiž jedným z nich.

Lenže on sám nevedel čítať v sebe.

V Sasukem sa v posledných dňoch však objavovalo čosi viac. Prirodzená arogancia, ktorá tam bola vždy, sa sformovala do istej drzosti v jeho tvári. Spôsobe vystupovania. Premýšľal o ľuďoch, medzi ktorých sa dostal. Tam, kam sa nechal zatiahnúť. A možno že bol na nich hrdý, takým tým svojím zvláštnym spôsom. Chcel tam byť, inak by tam už dávno nebol. Tvorili spolu tím, jednu partu. A on bol jej súčasťou.

Pretože pohľadom hovoril: Áno. Patrím k nim. Som ReBel...

Blondiačik práve tento jeho výraz začal rozoznávať a naprosto zbožňovať. Chcel sa mu oddať. Splnil by každé jeho prianie, ak by sa naňho tak pozrel. Ak by mu povedal: "Chcem ťa, tak to pre mňa urob." Ani by nemusel poprosiť. Jemu by to stačilo. Nedokázal by odmietnuť, a ani by nechcel, ak by potom bol Sasuke šťastný. Možno by ho potom objal, hrejivo, nežne. Jeden z tých dotykov, ktoré sa nedajú vymazať z pamäti, pretože vaše bunky sa rozochvejú pri hocičom, čo im to pripomenie.

Zatrepal hlavou. Trochu sa zasníval. Autobus sa už hýbal, nejakú tú chvíľu. Ani su neuvedomil, kedy sa pohli. Batoh mu zavadzal, a tak ho nohami zasunul pod sedadlo. Vyklonil sa do uličky, mohol cez predné sklo vidieť cestu a les, ktorý ju lemoval. Na to, že boli v horách, bola pomerne rovná, a dokonca ich moc ani nenatriasalo.

Vlastne... vystrel sa. Toto je podozrivé, aké je tu ticho. Rozhliadol sa, len aby zistil, že väčšina deciek spí, alebo počúvajú iPod či niečo podobné. Nikto neviedol rozhovor so svojím spolubývajúcim, nikomu sa nechcelo. Prísľub dlhej nudenj cesty im privádzal do hlavy spánok, a ten sa tam usadil, nie a nie odísť.

Asi by si mal zdriemnuť aj on. Zavrtel sa, našiel si relatívne pohodlnú polohu, v rámci možností, a nechal svoje viečka klesnúť. Uvoľnil sa, nebolo to ťažké. V autobuse bolo trochu chladno, ale to mu nebránilo nechať sa ukolísať a tak čoskoro už pokojne zaspal.

Jeho hlava skĺzla na Sasukeho plece a ten sa prekvapene strhol. Očakával, že bude Naruto vyvádzať. Bude sa chcieť rozprávať alebo niečo robiť, sťažovať sa na nudu a vlastne aj na všetko ostatné a nedá mu pokoj. Teraz čierne oči hypnotizovali anjelika, ktorému do tváre padali zlaté vlásky. Vyzeral nevinnučko.

Opatrne sa pohol, aby si spoza chrbta vytiahol mikinu, ktorú si pred tým len tak ledabolo prehodil cez seba. Teraz s tou vyhriatou látkou prikryl Naruta, netypicky starostlivo, a obrátil sa späť k oknu aby mohol i on spokojne zaspať. Pod dotykom osoby, po ktorej nevyvrátiteľne túžil...



"Nááárúúúútóóóóó," blondiačikom niekto mykal. "Sme tu! Sme tú! Vstáávaj!"

"Hmh?" Naruto otvoril očká a ospalo si po nich prešiel chrbtom dlane. Bol preňho tak trochu šok keď rovno pred sebou zbadal Kibu, ale aspoň ho to trochu prebralo, keď už nič iné.

"Všetci už vystupujú," zapriadol mrzuto Kibov hlások. "Tak sa hýb."

Narutovi netrebalo viac. Sasuke sa asi prešuchol popri ňom už skôr, pretože vedľa neho nebol. On sám sa vtrepal do uličky,
chvíľu prešlapoval na mieste, čím ale blokoval rozčúlené dievčatá. Kiba sa zasunul na sedadlo pred Narutom a zdalo sa, že ešte niečo rieši so zipsom na svojom batohu, a tak Naruto vyletel von.

Nečakal naňho. Zhlboka sa nadýchol vzduchu, o čosi teplejšieho než v horách, a s dobrým pocitom sa vybral k tej budove, ktorá mu za ten krátky čas začala neskutočne chýbať.

Škola.

Steny z červených pálených tehál, aspoň v prednej, tej staršej časti. Široké schodisko so štyrmi stupienkami a múrik, dostatočne hrubý na to, aby sa na ňom dalo ležať. Vstupné dvere relatívne nové, kovové, pôsobiace ťažko. No postačil malý tlak aby ho s tichým vrznutím uvítali dnu.

Zoširoka sa usmieval. Nemohol tomu zabrániť.

Po pár krokoch si ale uvedomil, že svoj batoh nechal pod sedadlom v autobuse. Zastal a obrátil sa, na čo dostal riadny šok, pretože tesne za ním stál škeriaci sa Kiba. Vtlačil mu do rúk jeho zabudnutý batoh a za plecia ho obrátil o 180°. Postavil sa vedľa neho, pričom jednu ruku mu šikovne ovinul okolo pliec.

"Dopredu, Naruto. Len dopredu," voľnou rukou ukázal pred nich.

Ešte niekoľko metrov, to bolo to posledné, čo ich delilo od ich izieb. Malých, nudných, ničímvýnimočných izieb.

I keď... tie izby možno neboli výnimočné... ale osoby v nich pre Naruta boli...



"Juch-úúúúúú-uch-uch. Juchúchuch!"

Smiech.

Prekvapený výkrik.

Buchnutie.

Znova smiech.

Podozrivé zvuky vychádzali z jednej z učební. Všade už vládla tma a relatívne ticho, ale na tomto mieste sa zjavne nikto stíšiť
v najbližšej dobe nechystal. Takmer ako keby niečo oslavovali.

Rozbíjanie skla.

Hlasné "Óóóóps..."

Ďalšie buchnutie.

Dve sekundy ticha.

Rehot.

Hlasy.

Veselé a pobavené hlasy.

A smiech.

Suché oznámenie "Idem spať."

Protesty...

A ako to vyzeralo vlastne vnútri?

Naruto bol nalepený na Sasukeho, pevne ho držal aby nemohol splniť svoje predchádzajúce vyhlásenie. Uchiha stál, čelom ku dverám, zamrzol uprostred pohybu zastavený blonďatým niečím. Kibovi sa práve podarilo zhodiť jednu lavicu, čím by relatívne zablokoval dvere, ak by sa neotvárali dovonka. Shikamaru čosi dlhé a nezmyselné čmáral na tabuľu, vraj to bude plán ich ďalšej misie, z čoho ale nikto nič nechápal. Neji sa snažil vyhnúť Kibovi, pretože ten po svojom veľkom čine dostal náhlu potrebu zavesiť sa na niekoho. No a Lee vyzeral neškodne, len sedel na jednej z lavíc, mával nohami a smial sa ako zmyslov zbavený.

Takže sa tam vlastne nedialo nič zaujímavé, všetkým síce preskočilo, ale to bolo úplne v poriadku.

"Pusť," skúsil naivne Sasuke.

"Iie," vyhlásil jeho väžniteľ.

"Baka! Pusť!" trochu sa mykol.

"Iie," Naruto sa sladučko usmial. Avšak bol za Sasukem, takže ten z jeho anjelského výrazu i tak nič nemal.

"Néééjíííí!" mrnčal Kiba po tom čo sa aj s jednou stoličkou natiahol na zemi kým Hyuuga sa vzdialil do bezpečia.

"A potom," Shikamaru sa obrátil od tabule do miestnosti, "hééj! Toto je dôležité! Dô-le-ži-téé!" zvolal po nich urazene a hodil po Leem, ktorý sa neprestával smiať, kriedu.

"Usuratonkachi! Pusť!" dostal sa Sasuke do finálnej fázy. Už nevedel, čo iné by mu mal povedať.

"A iie!" zahlásil blondiačik a vôbec nepovolil zovretie.

Kiba sa zdvihol zo zeme a pozrel na tých dvoch. "Narutooooooooooo!" vykríkol. "Je to okej, je to okej!" vykrikoval a hrdo mával rukou smerom na prevrátenú lavicu. Nato sa rozbehol ku dvojici a vrhol sa na blondiačika, čím ho odlepil od Sasukeho.

"Nechóóóóóď!" zajačal Naruto, ktorý sa začal Kibovi vzpierať, na Sasukeho.

"Báj," uškrnul sa Uchiha a kývol mu. Na to sa vybral ku dverám. Poľahky ich otvoril a jednoducho prekročil Kibovu nezdolateľnú lavicu, na čo psiemu chlapcovi uniklo sklamané "Oooooch!"

"Mám to!" vykríkol zrazu Naruto, ktorý už bol voľný a namieril prštek na Sasukeho.

Ten zastal, hlavne zo zvedavosti, čože to ten Uzumaki má.

"Hn?"

"Mám to! Mám to!" nadchýnal sa blondiačik veselo. "Už viem čo tu je! Viem, viem," dôležito kýval hlavou a smial sa. Prišiel na to. Prečo je táto škola miesto, kam by sa chcel vždy vrátiť. "Je tu pozitívna energia!" vyhŕkol.

Zborový smiech.

Sasuke sa len uchechtol.

Naruto k nemu priskočil, pričom sa skoro zabil na tej lavici, a potiahol ho za rukáv.

"Nechóóóď..." vrhol naňho pohľad, ktorý sa neodmieta.

"Pusť," zopakoval, no z väčšej časti pobavene, zdvihol ruku a postrapatil Narutovi už i tak dosť strapaté vlásky.

"Zostaneš?" Modrooký anjelik sa nechystal len tak vzdať.

Sasuke si povzdychol.

"Ale len chvíľu..."

Naruto až nadskočil a zvýskol.

"JUPÍÍÍ!"

Keď sa znova vtrepali do miestnosti, Kiba sa priplížil k Narutovi.

"Neboj sa," hlesol mu do uška, "kým tá chvíľa ubehne, moja barikáda bude naozaj neprekonateľná." Šibalsky žmurkol a vydal sa hromadne zhadzovať i ostatné lavice.

"To určite," smial sa Naruto.

Kiba zdvihol pohľad od svojej práce. Tváril sa dôležito, ale spiklenecky sa uškrnul. "V mene pozitívnej energie!"

"A čo energia mlá-" začal Lee ale špongia, ktorá k nemu priletela od Shikamarua, ho úspešne umlčala.

....Smiech...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•