Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


30. Katsu!

26. listopadu 2010 v 6:36 | Ange |  ReBeli
Vonku svietilo slniečko. Jasným svetlom zalievalo ako vonkajšok, tak i vnútro budovy, a hrialo ako keby bolo leto. Bolo to príjemné, i keď zvláštne, v týchto dňoch, kedy sa ochladzovalo. Chodby boli prázdne, všetci asi šli v tom úžasnom počasí vonku, a on sám kráčal, pričom nevedel kam.

Vlastne, nevedel ani, čo tam robí. Nemohol si spomenúť, čo bolo ráno, po tom, čo sa zobudil. A kam chcel ísť tiež nevedel. Mal v sebe len nejasný pocit, ktorý zanikal do stratena, že všetko je v poriadku, môže sa bezdôvodne usmievať, cítil radosť, pričom si ju nevedel vysvetliť, ale zároveň vedel, že musí niečo dôležité urobiť.

Nevedel prečo, ale zahol do jednej z tried. Dvere boli otvorené a tiež ich i otvorené nechal. Zastal pred tabuľou, na ktorej bolo čosi napísané... nemohol to prečítať.

"Takže si prišiel, un!" zaznel potešený hlas a dvere sa zavreli. Čosi zaštrkotalo, takmer ako kľúč v zámke, ale Naruto si z toho nič nerobil. Pozrel na Deidaru.


Chodil do zvláštneho umeleckého krúžku nazvaného Akatsuki, ktorý otvoril nejaký jeho pochybný známy. Vravievalo sa, že obchodujú nelegálne z drogami. Okrem toho, že to blonďaté indivíduum nosilo na sebe divný čierny plášť s červenými mráčikmi, na dlane si nešikovne namaľoval ústa s vyplazeným jazykom. Všade so sebou nosil malé biele vrecúško, v ktorom bola podivná hmota - Naruto to odhadol na nejaký druh modelárskej hliny, z ktorej Deidara vo voľnom čase vyrábal vtáčiky. Povrávalo sa o ňom, že v skutočnosti chce byť ornitológ. Lenže zase, patril k učiteľom, ktorý sa dokážu na hodine načisto uniesť svojím predmetom. Učil chémiu a jediné, čo z nej vedeli, bolo aká látka v kombinácii s čím spôsobí aký výbuch. Ešte chvíľku a mohli by si vyrobiť vlastnú atomovku. Nechýbalo veľa a Choji by na jednej hodine vyhodil celú školu do vzduchu, ak by mu Deidara nezabavil chipsy a netváril sa, že ich jeho ruky samé jedia.

Och, a ešte tu bola tá vec, že chemikár vyzeral ako dievča, a tak sa šírili zvesti že navštevuje miestny homosexuálny bar a tiež že ten pochybný záhadný človek, ktorý vraj založil tú ich umeleckú organizáciu, je v skutočnosti jeho milenec.

Čo na tom bolo pravdy, to Naruto nevedel.

Rovnako ako nevedel, prečo sa mu všetky tieto informácie vybavili práve teraz.

Deidara sa škeril a ukázal mu nejaké fotky. Možno by z nich Naruto aj niečo mal, ak by mu ich ihneď majetnícky nevyšklbol z ruky.

"Čo to bolóóó?" v Narutovi sa prebudila zvedavosť.

"Nič, un."

"Nehovorte!" Naruto si prekrížil ruky na hrudi.

"Začneme s doučovaním?" zatváril sa Deidara zrazu milučko.

"S doučovaním?" spýtal sa zmätene Naruto.

"Hai!" Deidara nadšene siahol po kriede. "Preto tu predsa si."

"Hej, preto?" zamumlal Naruto nedôverčivo.

"Veď sme sa dohodli. A vonku je pekne, un, tak nech to už máme za sebou."

Naruto pozrel na tabuľu a potom na jednu z lavíc, na ktorej bolo pár skúmaviek a kopu divných vecí, ktoré radšej neštudoval.

"Sadneš si?" prehodil zamyslene Deidara neodtŕhajúc pohľad od prázdnej tabule.

"Radšej postojím..."

"Okej, un..." krieda sa dotkla tmavého povrchu keď Deidara začal niečo kresliť.

"Čo to je?" nechápal Naruto.

"To," poklepal dôležito Deidara kriedou po tabuli, "ešte nie je hotové!"



Jeden vtáčik. Šípka. Druhý vtáčik. Šípka. Skúmavka. Šípka. Obláčik.

Hotovo.

"Éééééééh?" Naruto krútil hlavou koľko chcel, nedokázal to pochopiť.

"Tak?"

"Čo to...?"

Deidík zjavne čakal len na to. Tleskol rukami a siahol po svojom bielom balíčku. Zasunul sa za katedru a začal čosi modelovať.

"Netreba-" začal Naruto ale bol prerušený:

"To nič, len menšia názorná ukážka."

Zvláštne psychopatický smiech, z ktorého mal Uzumaki zimomriavky. A pritom stále cítil že všetko je v poriadku.

Podišiel ku oknu. Teraz to bude chvíľu trvať, pretože Deidara očakáva, že sa jeho výtvory preberú k životu. Aby ich mohol potom šťastne odpáliť. Okno otvoril a nadýchol sa čerstvého vzduchu, i keď nebol veľmi príjemný. List na strome ani nehlo, bolo úplné bezvetrie, obloha čistučká ako hladina oceánu a vládlo nepríjemné sparno.

Nič nenasvedčovalo tomu, že leto nie je. Až na fakt, že leto nebolo.

Drobný pestrofarebný motýľ preletel Narutovi pred nosom. Keď sa za ním obzrel, už ho nevidel. Ako keby jednoducho zmizol. Nechápavo zostal civieť na jeden bod až kým ho neuvidel na nejakom kvete. Či to bol len jeho dvojník? Nejako sa cítil čoraz menej istý.

Dokonca začal polemizovať nad tým, či je vôbec hmotný. Napadlo ho, že skúsi hlavou preraziť stenu, pretože ak hmotný nie je, preletí ako duch na druhú stranu. Lenže potom si povedal, že ak aj hmotný je, niečím takým by sa akurát tak poslal na druhý svet.

A Deidaru by zatkli, pretože teraz má za Naruta istú zodpovednosť.

Uzumaki sa nad tým začal podozrivo uškŕňať. Cúvol od okna a už si i vyhliadol vhodné miesto na stene, keď sa ozvalo:

"Nerobil by som to, un..."

Zľakol sa a pozrel do boku. Deidara držal v ruke dva spomínané vtáčiky.

"Čo by ste nerobili?"

"To, čo chceš urobiť."

"A čo chcem urobiť?"

"Ty vieš čo chceš urobiť."

"Ja viem čo chcem urobiť ale či vy viete čo chcem urobiť?"

"Ja tiež viem čo chceš urobiť, un!"

"A tak teda čo chcem urobiť?"

"Ja viem čo chceš urobiť, ty vieš čo chceš urobiť, proste to nerob a bodka."

"Alebo i dve!" zasmial sa Naruto.

"Vtáčiky sú hotové!" zachechtal sa Deidara a pustil tie dva neškodné kúsky divnej hmoty v absurdnej predstave že vzlietnu.

"Tomu jednému sa rozbila hlava o zem," ukazoval Naruto na dvoch skoro úplných vtáčikov rozpleštených na podlahe.

"No, nevadí, un," Deidara ich zdvihol, tváriac sa tragicky. Vrhol pohľad von oknom.

"Vtáčiky máme," Naruto sa zvrtol na päte a pozrel na tabuľu. "A teraz.. skúmavka?"

"Skúmavka, un," prikývol Deidara neprítomne a ľútostivo hladkal svoje vtáčiky.

"A potom?" Naruto sledoval šípku vedúcu k divnej machuli alebo teda obláčiku, ktorý mal previesť Deidíkovo obľúbené slovo do maľby. Výbuch.

"Katsu!" zdvihol zrazu Deidara nadšene hlavu. Začal netrpezlivo poskakovať ako malé dieťa. "Skúmavku! Skúmavku!"

Naruto v prvej chvíli zazmätkoval, keď jeho učiteľ, ktorý sa práve dostával do pohrebnej nálady, zrazu euforicky skackal a čohosi sa od neho dožadoval. Potom zameral očami stôl so skúmavkami, no niečo v ňom mu zabránilo pohnúť sa k nim.

"Skúmavku! Skúúúúmavku! Un!" ozvalo sa skandovanie.

Nerozhodne sa pohol vpred a potom jedným rýchlym krokom prekonal zvyšnú vzdialenosť, tak nech to už má za sebou. Pozrel na niekoľko skúmaviek rozložených na bielom plášti, každá s obsahom inej farby, tak schmatol jednu ktorá vyzerala takmer priezračne. Čo by tam mohlo uškodiť. I keď nepochyboval, že nech by vybral akúkoľvek, v poslednom štádiu by bol výbuch.

"Eh..."

"Skúmavku!" vyšklbol mu to Deidara z ruky.

"A to ono to teraz...?" vyhabkal Naruto.

Deidara potrepal skúmavkov.

Naruto si bol istý, že to je niečo vysoko nestabilné, a tak si radšej pár krokov cúvol.

"Dnes je krááásny deň na to umieť," predniesol Deidík zasnene.

"Háá?!" vyvalil naňho Naruto okále.

"A nie?"

"Čo to má znamenať?" Naruto už bol pri stene a tak aby sa upokojil sa o ňu oprel chrbtom.

"Že mi máš podať tú zelenú skúmavku, ty truhlík," rozosmial sa Deidara.

"Hm?" Naruto sa zamračil.

"Nechceš predsa aby mi to utrhlo ruky," zasmial sa Deidara ako keby povedal skvelý vtip.

Naruto však zostával ticho.

"Ach, no dobre, nechaj tak, ja si ju vezmem..." odložil bielu a vzal zelenú skúmavku. "... Un."

"Teraz tóóó?" Naruto sa rozhliadol po tom objekte. Veľká divná miska, do ktorej Deidara ukladá vtáčiky aby mohli pokojne vybuchnúť. Pretože ich nemohol položiť na drevo, keďže by to nemuselo rozdýchať.

"Katsu!" tešil sa Deidara ďalej a sám si našiel príslušný predmet. Na dno postavil dva vtáčiky a hojne ich pokropil zelenou tekutinou. Uznanlivo pokýval hlavou.

Naruto zatajl dych.

Ubehla sekunda.

Druhá.

Tretia.

Štvrtá.

Pri piatej spozornel. Niečo tu nesedí.

"Kedy to vybuchne?"

"Dnes je skvelýýýý deň na umieranie," zazubil sa Deidara.

"Ale veď..."

"Aha, ak by si mi dal bielu skúmavku, už by sme tu neboli," Deidara sa vybral k nemu.

"Ale ja som vám dal bielu," zamračil sa blondiačik.

"Hai ale ja som si vzal zelenú," Deidara mu postrapatil vlasy a Naruto ucukol. "Takže máme niekoľko posledných minút či vlastne len sekúnd života," zašepkal sladučko.

"Hé?!!" prestávalo sa mu to páčiť. Čo to celé malo znamenať?

"Tak si aspoň užime pred tým, než umrieme," zaprovokoval Deidík a natisol sa na Naruta, ktorý ho ale od seba odtlačil a vydal sa ku dverám.

Už vopred ale vedel, že je to zlý smer.

"Zamknutéé," potvrdil mu predtuchu Deidarov hlas a tak sa zvrtol a rozbehol opačným smerom, krížom cez miestnosť, ku otvorenému oknu.

Toto celé, to je len niečo veľmi škaredé, robia si z neho srandu alebo niečo. Predsa nie je ich učiteľ chémie samovrah? Miluje výbuchy, to áno, ale že by chcel sám seba vyhodiť do vzduchu? A čo s tým má aj Naruto? Prečo by ho chcel zabiť spolu so sebou?

... Musel to byť vtip...

Vyliezol cez okno a obzrel sa.

Deidara mal zdvihnutú dlaň, päť prstov, vzápätí len štyri.

Z bezpečnostných pohnútok to okno zavrel. A pritom to celé ako keby nebol on, telo konalo, ale myseľ bola niekde ďaleko a len sa prizerala. Zvláštne frustrujúce, ale i trochu upokojujúce.

Tri.

Dvere na učebni sa otvorili. Takže predsa len zamknuté neboli.

Dva.

Dnu vošiel chlapec a dvere za sebou zavrel.

Jedna.

Podišiel ku Deidarovi.

Nula.

Ďalej sa celé odohralo len v spleti pocitov, myšlienok, svetla, hluku a chaosu.

"KATSU!"

Slovo. Jediné slovo, na stoninu presné, označujúce výbuch. Explóziu.

Zem sa zatriasla a Naruto stratil rovnováhu, spadol na zem. Sklo sa rozbilo. Ale to nevnímal. Táto zvláštna realita na malú chvíľu odišla do neznáma a on videl len Sasukeho, Sasukeho, Sasukeho... Pretože práve on bol ten, čo vošiel dnu. On bol ten, ktorý práve...

Díval sa do prázdna. Nič nevidel. Nedokázal to, pochopiť informácie, ktoré prijímali jeho oči.

Bolo to klamstvo. Zlý vtip.

Vtip. Vtip. Vtip. Vtip.

Ak by vyšiel dverami, zastavil by Sasukeho na chodbe. Sasuke by nevošiel do miestnosti a... bolo by to v poriadku.

Niečo mu vytrhlo srdce. Bol to chlad, za ktorým nasledovala ostrá prenikavá bolesť a potom prázdnota. Plná všetkého. Prázdnota, ktorá nebola prázdna. Bola to ohromná priepasť, ktorá štípala, svrbela, pálila, bodala i zamŕzala zároveň. Neznesiteľný chlad a horúčava. Nemohol to vydržať, nával všetkého, ako prílivová vlna, ktorá ho strhla so sebou, hlboko pod vodu, a tam ho držala.

Oddelila ho od sveta, aby náhle pocítil tú krutosť a samotu.

Neschopnosť pohnúť sa.

A to všetko v jednej jedinej stotine sekundy.

Nemohol tomu zabrániť, počul vlastný hlas, paniku a beznádej.

"SASUKE!!!"

Cítil slzy, drali sa na povrch, ale ďalej nechceli.

Roztriasol sa...

Nie.

Niekto ním triasol.

Uvedomil si, že má zavreté oči. Ruky zaťaté v päsť. A že jačí.

Prvé čo ho napadlo bolo prestať s tým.

A potom si uvedomil, že je mu to už aj tak jedno

"Hej!" ozval sa nejaký hlas. Cítil ruky, ktoré ho zvierali. "Pokoj!"

"S... "prekvapene otvoril očká.

Tma, všade okolo bola tma. A len slabunké svetlo ktoré prenikalo cez okno. Rozoznal postavu, skláňajucu sa nad ním a on si uvedomil, že je v posteli.

A že to celé bol zlý sen.

Len zlý sen.

"Sasuke!" vydýchol. V jeho hlase toho bolo cítiť veľa, všetko čo mal v sebe dal do toho jedného slova. Zmätenosť, úľavu, radosť, vyčerpanosť, pozostatok strachu, paniky, bolesti a vôbec.

Prudý pohyb vpred, jeho ruky vyletely hore, v pokuse uškrtiť Uchihu.

Vrhol sa mu okolo krku, pevne ho objal, len aby si dokázal, že toto je realita. Že ho môže cítiť, naozaj tam je.

A tiež, slzičky sa konečne vydrali na povrch.

"Sasukééé....." fňukal.

"..." Sasuke nevedel, čo mu má povedať. Ako ho upokojiť.

"Povedz to," zašepkal mu hlások do ucha. Tak naliehavý a prosebný, až ho z tho zamrazilo.

"Čo?" spýtal sa naivne.

"Máš ma rád?" musel to vedieť, jednoducho musel.

"..."

Sasuke mu odpovedal. To áno. Ale len v mysli.

Záleží mi na tebe.

Nahlas však mlčal. Usmial sa, jeden z tých úsmevov, ktoré nikto nevidí.

"Spi," tíšivý hlas, nesúci sa miestnosťou. Uspával.

"Sasu?" bojazlivý tón, Naruto uvoľnil zovretie, aby naňho videl.

"Hn?"

"Ľahneš si ku mne?... prosím..."

"Hn...."

Naruto sa jemne usmial. Posunul sa na posteli a spomedzi pery mu vykĺzlo tichučké "arigato".

More sa upokojilo. Našiel sa niekto, kto ho zachránil. A nielenže ho priviedol na breh. Odviedol ho do bezpečia, na miesto, kde večne svietilo slnko. Tam, kde sa čovek môže utopiť iba v oceáne kvitnúcich kvetín. Raj, hoci možno len ilúzia. Stačil jeden jeho dotyk, a stala sa reálnejšou než čokoľvek iné.

Dotyk anjela s čiernymi krídlami. Anjela, ktorý nevedel lietať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•