Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


47. On the edge

19. října 2011 v 22:30 | Ange |  ReBeli

Dátum vydania ďalšej kapitoly: neznámny. ale snáď to bude kratšie ako čakanie na túto kapitolu XD
****


"Rozpadá sa to..." Nejiho hlas preťal ticho tónom, ako keby poznal budúcnosť. Ako keby až moc dobre vedel čo sa stane a potreboval to povedať nahlas, aby dal niekomu možnosť zabrániť tomu. Aby v tom nebol sám a uvedomil si to aj niekto iný.



"Čo?" nechápavo naňho pozrel Lee a zdvihol teplú šálku s čajom.





Neji si povzdychol. To to vážne nikto nechápe? "Stabilita. ReBeli." Rozhliadol sa. Kde je Shikamaru? S tým by sa dalo rozprávať.



"Ale veď sa bavíme, všetci spolu," tá nevinnosť, ktorá bola v tých slovách. Ako keby sa nič nedialo. Vôbec nič. Ale čo keď príde tá chvíľa, keď nebudú môcť byť všetci šiesti naraz šťastní? Keď vždy bude jeden vynechaný, kvôli osobným pocitom a vlastnej sebeckosti, ktorá prevzala kontrolu?



"Teraz," neurčito prikývol Neji. Prečo si všetci mysleli, že to vydrží večne? Zahryzol si do pery aby nezačal rozprávať niečo o osude. Z chodby sa ozval akýsi buchot, sprevádzaný otvorením a následným zabuchnutím dverí.



Vo chvíli, keď Shikamaru vošiel do miestnosti, k nim prenikol známý Narutov hlas.



"Sú späť," tiché skonštatovanie neznelo moc nadšene. Shikamaru sa oprel o zárubňu a vymenil si s Nejim zvláštny pohľad. Niečo sa škaredo pokazilo, a možno za to niesli čiastočnú vinu, lenže najhoršie na tom bolo to, že to všetci ostatní ignorovali. A to nebolo príliš chytré, pretože ten útes príde a už bude neskoro na to snažiť sa vyhnúť pádu.



"Hej, poďme si zahrať nejakú hru," úplne mimo kontext zatiahol Lee, ktorého prebytok energie spojený s ničnerobením začínal trápiť. Nemohol sa sústrediť na tie vážne rozhovory, v ktorých nikto nič nekonkretizoval a nevysvetľoval. Možno to bolo dôležité, ale načo mu to je, keď im nerozumie?



"Guľovanie!" ozval sa odo dverí Naruto a nasledovaný Kibom prešiel popri Shikamaruovi do miestnosti.



"Po tme?" spýtal sa Shikamaru s povytiahnutým obočím.



"No a?" zafunel Naruto. "Robili sme už aj väčšie hovadiny!" vyhlásil a prekrížil si ruky na hrudi, ako keby boli jeho slová posvätné a nikto ich nesmel spochybňovať. "Sme ReBeli. Chápete? Malo to tak byť. Proste robiť akcie, ktoré nemuseli dávať zmysel. Len tak blbnúť."



"Kam odišla tá pôvodna myšlienka?" spýtal sa Neji viac-menej sám pre seba. Kedy boli naposledy na nejakej akcii? Kedy urobili nejakú totálnu hovadinu? Prečo si nedokáže na nič jasne spomenúť? A prečo sa v prvom rade nechal presvedčiť aby sa k nim pridal?



"A čo schovávačky? Tie sa predsa hrajú dobre po tme," podotkol Kiba a až teraz sa obrátil k Shikamaruovi odhodlaný čeliť jeho pohľadu. Obviňoval ho a pritom si nebol istý z čoho. Možno z pravdy. Možno z toho, akým spôsobom mu ju poskytol. Nebolo to od neho fér a on to vedel.



Shikamaru naňho mlčky hľadel. Nebola žiadna reakcia, ktorú by mu podal na jeho návrh. Len ten priamy pohľad, ktorý premýšľal o niečom úplne inom. Naruto šiel za Kibom, aby ho priviedol naspäť, toľko Shikamaru vedel. Ale zostávalo tajomstvom, čo sa tam vonku udialo. Chcel sa to dozvedieť. Chcel skrátka chytiť Kibu za ruku a odtiahnuť do nejakej miestnosti a tam sa s ním v tme porozprávať. Pokojne, kľudne, bez úmyslu ho ďalej zráňať. Chcel ho chápať, chcel úprimnosť a dôveru, pretože až Naruto Kibu zničí, musí byť niekto pri ňom, kto vie, o čo išlo. Pretože Kiba niekoho potrebuje. Bude ho potrebovať.



"Alebo poďme niečo hľadať."



"Čo?" Naruto obrátil svoju pozornosť na Leeho.



"Neviem," mykol plecami, "niečo, čo nikto nevie kde to je, ale je to tu."



Ozvalo sa tiché buchnutie o stôl, keď Neji položil svoju šálku. Čaj v nej pomaly prestával byť teplý. "Napríklad cukríky?"



Naruto zbystril pozornosť ako mača, pred ktoré niekto položí klbko. "Cukríky?" zopakoval s jasným dôrazom na to jediné slovo. "Niekto tu má cukríky?"



Neji nemal čas uvažovať, či urobil chybu, pretože Lee zaňho prikývol. Ten podrazák ho musel vidieť keď si ich Neji balil. Mohol by nazvať šťastím to, že už neboli v jeho batohu. Premiestnil ich inam vo chvíli, keď pri ňom nikto nebol. Takže vlastne naozaj platilo to, čo Lee povedal - nikto okrem Nejiho nevedel, kde to bolo. A mohol si byť istý, že ten balíček sám o sebe je dostatočnou motiváciou zapojiť sa.



"Ten, kto ich nájde, ich môže zjesť!" nadšene vyhlásil Lee.



"Ale sú to moje cukríky," podotkol Neji, ako keby tá veta ani nemala nejaký dôležitý význam.



"Ah," Lee sa zarazil, uvedomujúc si ten prostý a jednoduchý fakt, ktorý nemohol ignorovať.



"Tááák čo ak by ten, kto ich nájde, získal polovicu balíčku?" navrhol Naruto.



"A keď ich nájde viac ľudí naraz?" spýtal sa Shikamaru, predstavujúc si balíček cukríkov ležiaci na posteli uprostred nejakej miestnosti a ich štyroch - vynímajúc Nejiho - ako sa snažia predrať naraz dverami a dostať sa k nim. "Chceš sa zahrať na prvý dotyk? Kto sa ich dotkne, toho sú?"



Naruto horlivo prikývol, nadšený že nemusí vymýšľať vlastné riešenie na položenú otázku.



"Che. Tak to posúva hru na úplne iný level," podotkol si Shikamaru sám pre seba s miernou iróniou, aj keď jeho poznámka zostala bez povšimnutia.



Kiba si prešiel jazykom po perách. Nevedel, aké sú to cukríky, nevedel, koľko ich je a nevedel, kde sú. Páčilo sa mu to. "Začíname teraz!"



"Nie!" zastavil ho Naruto vo chvíli, keď chcel Kiba prejsť popri ňom a následne popri Shikamaruovi na chodbu aby mohol začať svoje pátranie. Chytil ho za rukáv a jemne šklbol a ich pohľady sa stretli. Naruto naprázdno prehltol a pomaly mu pustil rukáv, neschopný pozrieť sa inam ako vyslovoval tie slová, ktoré vyvolali v Kibovi ten nepríjemne bolestivý pocit menejcennosti. "..... ešte Sasuke."



Neji preletel miestosť očami a Lee nasledoval jeho príklad. "No hej, kde je?"



"Takže chceš najskôr hrať inú hru?" povedal potichu Kiba a tie slová patrili len a len Narutovi, napriek tomu, že ich mohol počuť každý. "Nájdite Uchihu?"



Naruto váhavo prikývol.



"Aj táto hra je na prvý dotyk?" spýtal sa Lee skôr, než by stihol o čomkoľvek premýšľať. Neji ho prebodol pohľadom... Vlastne, Kiba, pozerajúc naňho ponad Narutove plece, tiež vyzeral že by mu najrašej prepálil očami do tela dieru. Nebolo to v tom že by cítil zášť voči nemu, pretože vedel, aký Lee je. Lenže tá otázka, ktorú vyslovil... Bola von a bola moc jasná na to, aby sa dala ignorovať. Ako keby to bol neón z Las Vegas visiaci vo vzduchu pred nimi a blikajúci všetkými farbami sveta.



A predsa sa nezdalo, že by ktokoľvek chcel odpovedať.



Bolo to ako hromadná ignorácia evidentného.



Naruto o krok cúvol, len aby sa dostal z Kibovej bezprostrednej blízkosti. Mal pocit viny. Bolestivý, neústupný pocit viny a tú potrebu zbaviť sa ho. Utiecť od toho. Obišiel ho a rozbehol sa po schodoch, s jediným cieľom. Sasuke.



Nebol si istý čo sa deje. Ešte stále nedokázal pochopiť, čo je medzi ním a Kibom. Niečo ho prenasledovalo v jeho prítomnosti a on to nebol schopný identifikovať. Preto sa to snažil zatlačiť do úzadia a ignorovať. Ale nebol si istý, či bude schopný správať sa v Kibovej prítomnosti normálne.



On nechcel, aby sa niečo zmenilo. Aby sa čokoľvek zmenilo. Najradšej by otočil časovým kolesom a vrátil sa do doby, keď bol len blonďatý idiot... Idiot, ktorý zaujal partu ľudí a bol schopný dať ich dokopy, napriek všeobecnej mienke že niečo také je nemožné. Ten idiot, ktorý začal byť pre nich dôležitý, ktorý s nimi hral hry a robil hlúposti, idiot bez zábran. Nikdy by neveril, že jeho pocity môžu byť také komplikované. Vtedy to bolo jednoduché. Pocit radosti, priateľstva, strachu. A teraz... teraz je to klbko chaosu. Ako keby sa niekto nudil a začal ho uväzovať na rôznych miestach spôsobom, ktorý bol takmer nemožný rozpliesť. Nesprávnym spôsobom, ktorý robil z klbka niečo iné.



Spomalil uprostred chodby druhého poschodia a rukou sa jemne dotkol steny. Obzrel sa ponad plece. Takmer ako keby očakával, že ho Kiba bude nasledovať.



Nikto za ním nebol.



"Usuratonkachi," ozvalo sa zboku. Donútilo to Naruta tíško sa uchechtnúť.



"Hej. Nehovor mi tak," obrátil sa naňho s ľahkým úsmevom na perách. A starosti odplávali na ružovom obláčiku... Teda, bolo by ideálne ak by to urobili. Ibaže ružové obláčiky nikde v dohľade neboli.



"Usuratonkachi," zopakoval Sasuke a natiahol k nemu ruku.



Naruto obrátil hlavu na bok, zahľadiac sa na schody. Prázdne, tiché schody. Pozrel opäť na Uchihu. "Né, Sasuke..." začal neisto, ignorujúc tmavovláskovo gesto.



"Hm?" spýtal sa Sasuke a z jeho hlasu bolo ťažké povedať či ho zaujímalo čo chcel Naruto povedať alebo nie. "Kiba šiel von. Ty si šiel za ním," oznámil Narutovi ako keby si toho nebol vedomý. "Naruto."



Azúrové očká sa pozorne zahľadeli na Sasukeho. Na jednu stranu sa chcel zasmiať. Chcel sa zasmiať takým naivným detským spôsobom, akým mal vo zvyku, a spýtať sa ho či náhodou nežiarli. Lenže niečo mu vravelo, že to teraz nepôjde. Vážna stránka Naruta Uzumakiho. Tá keď sa ukazuje moc dlho tak je to jasný, alarmujúci znak toho, že niečo nie je v poriadku.



"Kto je pre teba dôležitejší?" tmavé oči Uchihu nespúšťali z Naruta pohľad. Uväzňovali azúrovú modrú v sebe a neboli ochotné ju pustiť kým nedostanú svoju odpoveď.



"Ahah... prečo..." Naruto chcel uhnúť pohľadom. Chcel to tak strašne moc ale nešlo to. Chrbtom mu prešli zimomriavky. Vedel, že neodpovedanie by bolo takmer to najhoršie, čo by mohol urobiť. Vedel, že čím dlhšie bude váhať, tým horšie to bude. Tak prečo... prečo sa nemohol skrátka prinútiť a odpovedať?



Niečo v ňom mu hlásalo že je to nesprávne. Že je príliš zmätený na to dať jasnú odpoveď. Lenže nebol žiadny spôsob akým podať odpoveď nejasne.



"Premýšľaj o tom," povedal Sasuke ticho chladným tónom. Ako ochrana pred tým, aby sa akékoľvek jeho pocity dostali navonok. Chlad. Naruto sa už raz pokúsil ho z neho dostať. A nebol by rád ak by Sasuke znova upadol do toho ľadového štádia. Mal oveľa radšej majetníckeho Sasukeho s istým temperamentom. Uchiha sa od neho odvrátil, chystajúc sa odísť a nechať ho tam stáť.



A Naruto vedel, že ak by nechal Sasukeho teraz odísť, ak by ho nechal urobiť to a naozaj by premýšľal... nezáležalo by na tom, aká by bola jeho odpoveď. Pretože, nemalo toto byť o bezvýhradnej dôvere? O cite, ktorý ich spája a uväzňuje, núti vyhľadávať prítomnosť toho druhého. Dôležitosť druhej osoby v jeho živote. To všetko tam malo byť... to všetko tam bolo, tak prečo...?



Bezmyšlienkovite sa pohol. Nezáležalo na tom, či ho k tomu viedol strach stratiť niečo, alebo to bol úplne iný pocit. Potiahol Sasukeho za rukáv čím ho zastavil pred akýmkoľvek pokusom odísť.



"Sasuke," vydýchol. Tmavovlások si nebol istý, či uňho niekedy predtým počul taký tón hlasu. Naliehavosť. Vážnosť. "... Sasuke," zopakoval Naruto. "Baka Sasuke!" zamračil sa. Celá tá vážnosť niekam vyprchala. Zostala len akási detinskosť ktorá sa snažila nájsť východ na mieste, kde východ nie je.



"Pusť." Koľkokrát mu to už v minulosti povedal. A poslúchol ho Naruto niekedy? Nie.



Blondiačikove prsty spevnili zovretie. Nie, ešte nie... ešte stále nebol pripravený na to poslúchnuť ho.



"Sasuke!" zopakoval, hlasnejšie, dožadujúc sa pozornosti jeho očí.



Sasukeho hlava sa sotva viditeľne naklonila na bok. Snaží sa mu ten blondiak niečo povedať? "Hai?"



"Prečo sa musíš pýtať také otázky... prečo teraz..." Naruto málinko sklonil hlavu, takže Sasuke stratil očný kontakt. Začul tiché potiahnutie nosom a nebol si istý, čo malo znamenať. "Prečo..." Naruto sa zachvel a jeho ruka povolila zovretie, až Sasukeho úplne pustila.



Sasuke nič nepovedal. Len tam stál, díval sa naňho a snažil sa rozlúštiť ten záhadný kód ktorý k nemu Uzumaki vysielal.



"Samozrejme že si pre mňa dôležitejší!" Naruto zdvihol hlavu a pozrel sa naňho. V jeho hlase sa mihol hnev. Prečo sa cíti ako keby ho podvádzal tým, že to hovorí? Ako keby stál na hrane.. na úzkej doske uprostred ničoho... vedúcej ponad priepať. Pripravený na pád, s minimálnou šancou na záchranu. Pevná pôda napravo aj naľavo, stačilo by prejsť pár metrov... Na jednej strane Sasuke, na druhej Kiba, a jediné, čo musí urobiť, je rozhodnúť sa skôr ako nadobro stratí rovnováhu...



Začul tiché, tlmené buchnutie. Strhol sa, odmietajúc obzrieť sa hoci inštinkt ho k tomu ťahal.



Ale inštinkt bol napokon silnejší.



Pomaly obrátil hlavu nabok, čeliac schodisku. Stál tam Kiba, opretý o stenu ako keby bola to jediné čo ho udržiavalo pred tým skrátka sa poddať nátlaku zvnútra a klesnúť na zem. Jeho oči hľadiace priamo do Narutových, zranené, s otázkou..



Naruto na moment zabudol dýchať. Dokonca zabudol že tam stojí Sasuke a sleduje každý jeho pohyb. Osoba, ku ktorej chcel utiecť, stála meter od neho a on prepol na ignoráciu. Myšlienka zaborenia sa do Sasukeho náruče sa rozplynula pod tým obviňujúcim pohľadom očí psieho chlapca.



Kiba pomaly prikývol, ako keby Narutovi oznamoval, že chápe. Samozrejme. Nikdy nemohol čakať niečo iné. Tak prečo sa tam mihlo to malé nádejné očakávanie že Narutova odpoveď bude iná? Spravil krok dozadu, o schod nižšie. A ďalší. Obrátil sa Narutovi chrbtom a zmizol mu z dohľadu.



Naruto vydýchol, z ničoho nič si uvedomujúc prítomnosť sveta okolo a potrebu dýchania. Aj keď si takmer začínal byť istý, že by dokázal prežiť aj bez nej. Ucítil Sasukeho ruku na páse. Pod tým dotykom akoby sa roztopil. Bolo to také hrejivé a uisťujúce, niečo, čo zrušilo jeho pochybnosti, i keď len na zlomok sekundy.



Pozrel na Sasukeho s akýmsi zvláštnym úsmevom na perách. "Ideme sa hrať."







Prečo by sa nemal tváriť, že sa nič nestalo? Nič sa nestalo. Nič sa nestalo. Nič, vôbec nič sa nestalo.... Vynaložil veľa námahy na to, aby sa jeho pohľad ani len náhodou nestretol so Shikamaruovým. Ako keby mu mohol čítať myšlienky keby sa to stalo. Teda, Kiba si bol istý že to sa deje aj tak. Že doňho Shikamaru vidí ako keby bol knížka. Nepáčilo sa mu to.



Naruto vstúpil do miestnosti nasledovaný Sasukem. "Našiel som ho," oznámil, hoci k skutočnému hľadaniu ani nemuselo dôjsť. Lee nadšene zatlieskal.



"Takže môžeme začať!"



"Pass," zahlásil sucho Kiba, vzal do rúk šálku s chladným čajom, pričom vstal zo stoličky. Mal v pláne prejsť okolo blondiaka s tmavovláskom a zašiť sa niekde ďaleko, kde by si mohol v tichu nadávať za akékoľvek nádeje. Nemá šancu. Žiadnu, kým je tu Sasuke. A Uchiha sa postará o to, aby to tak zostalo.



"Kiba," Naruto urobil krok doboku čo bolo viac než postačujúce na to zablokovať mu cestu.



Psí chlapec tomu nemohol zabrániť. Ich pohľady sa stretli. Už keď si myslel že necíti nič než hnev voči sebe samému a akési sklamanie v pozadí sa znova ozvala tá bolesť. Naplno. Bol tak blízko... tak strašne blízko a nezmohol nič.



Shikamaruovi bolo viac než jasné čo sa deje. On to vedel, že Naruto Kibu zlomí, že to bolo len otázkou času. Takto skoro to ale nečakal...



"Je to hra," zasmial sa Naruto, hoci jeho smiech nevyznel príliš úprimne. Skôr nervózne. "Zábava. Všetci spolu. ReBeli."



Kiba prehltol. Mal sucho v hrdle, ale nezdvihol šálku s čajom ktorú držal aby sa napil. Len sa zahľadel na Naruta, uvedomujúc si ako je to celé preňho dôležité.



ReBeli.



Bol to práve on ktorý sa ich pokúsil zachrániť. Bol to on kto to urobil a vyhlasoval, že to robí pre Naruta. To on zariadil tento nezmyselný Vianočný výlet na chatu. Ak bola niekoho chyba to, čo sa deje, tak jeho. Pretože to on to celé ovplyvnil a dal do pohybu.



A vlastne nikdy nemal dovoliť tomu pocitu zvíťaziť nad ním. Mal sa ovládať. Už ten prvý krát, keď neodolal a pobozkal Naruta. Už vtedy sa mal zastaviť.



Ale on sa nezastavil. A teraz, teraz už bolo príliš neskoro.



Povzdychol si a prikývol. "Okej. Akcia."



Samozrejme že Shikamaru nebol jediný ktorému strata Kibovho nadšenia bila do očí. Ale na rozdiel od neho Lee nemal toľko informácií a ani intuície, aby sa zastavil pred vyslovením otázky.



"Deje sa niečo?"



Neji sa zahľadel cez okno. Bola na ňom tenká vrstva námrazy a odrážal sa v ňom jeho vlastný obraz, keďže vonku už bola medzitým úplná tma. "Hovoril som ti to," povedal ticho. Ako to, že si Lee nie je schopný spojiť to, o čom sa rozprávali pred desiatimi minútami, s tým, čo tu má úplne evidentné priamo pred sebou?



"Cukríky!" Zdalo sa, že sa Narutove nadšenie pomaly vracia. Chcelo by to veľkú gumu na spomienky a skutky a pocity, lenže to nešlo. Nebol schopný ich úplne zatlačiť do úzadia. Nie teraz, kým boli také čerstvé. Ale zúfalo sa o to snažil.



Pozrel na Sasukeho. Ako keby žiadal nejaký efekt od toho pohľadu, ako odpojenie od reality alebo vypnutie čiernobieleho videnia.



Chýbalo mu to. Chýbali mu tie drobné kúsky rebélie a bezstarostnosť, keď nemusel cítiť zodpovednosť za čokoľvek čo urobí či povie. Tie dni keď spával so Sasukem v jednej miestnosti na dvoch oddelených posteliach a len rozprával a rozprával, kým druhá strana zostávala ticho... keď vedel, že nespí, ale počúva. Tie dni, keď mohol urobiť najväčšiu hovadinu, aká by ho napadla, a stačilo by zasmiať sa a ísť ďalej. Dni, keď bolo všetko tak strašne jednoduché...



Lee sa naňho zozadu zavesil. Nečakal to. Do ucha mu zaznel smiech. "Hehee. Hra začala, Naruto!" Na to prebehol okolo neho, preč z miestnosti, hľadať skrytý poklad.



A Naruto nemal najmenšiu chuť prehrať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 MontoyaAnnie28 | E-mail | Web | 25. června 2012 v 11:01 | Reagovat

Make your own life time more easy get the <a href="http://goodfinance-blog.com">loan</a> and everything you require.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•