Hlavne revolverov sú ako oči na niektorých portrétoch.
Nech sa na ne pozeráte z akéhokoľvek uhla,
vždy sa vám zdá, že mieria práve na vás.
---------------------------------------------------------------
Hej, koľko dúh sme už podupali a rozmetali samopalmi ...

http://fc04.deviantart.net/fs70/f/2010/086/d/8/Writer_Stamp_by_TrixiePrower.png

Blog patrí Ange & Marley

UPOZORNENIE

Na blogu sa vyskytnú poviedky s shounen-ai  či yaoi tématikou
(tj. jednoducho ♂ + ♂ = ♥)... tieto poviedky mám na svedomí ja - Ange.
  
Kontakty:

Mail: ange.desu@gmail.com
Skype: TheCuteTenshi


Fraška

30. října 2011 v 17:21 | Marley |  Originál jednorázovky
V poslednej dobe si uvedomujem, že sa mi veľmi páči, keď môžem čitateľov oslovovať v množnom čísle, aj keď neviem, či to vôbec prečíta viac ako len jeden človek. Teraz si to ale môžem dovoliť, pretože mám istotu, že to budú čítať aspoň dvaja ľudia - dvaja, to je už množstvo. Tak teda, here we go.

Predstavte si dáždnik. Obyčajný firemný dáždnik (pokiaľ si neviete predstaviť firemný, myslím že postačí aj obyčajný) - taký ten veľký s drevenou rúčkou. Ibaže, keď ho chcete stiahnuť, niečo sa na ňom odtrhne a celý ten "klobúk" -teda tá časť, ktorá vás chráni pred dažďom, vám spadne na hlavu.
Máte?
Fajn, dobre si tento obraz zapamätajte, ešte ho budete potrebovať.



Školské akcie sa vyznačujú najmä tým, že im predchádzajú dvojmesačné papierovačky, zapisovanie sa, zbieranie peňazí do igelitových sáčkov, poučenia o bezpečnosti, podpisovanie protokolu, že som porozumela pravidlám bezpečnosti, podpisovanie papierika, že súhlasím s účasťou, podpisovanie papierika, že rodič súhlasí s mojou účasťou, odpisovanie čísla občianskeho a kartičky poistenca, keby ma náhodou uniesli (jeden nikdy nevie), prednáškou o správaní, o vhodnom oblečení a bezpečnosti, ešte raz o oblečení, lebo ktosi nepočul a pre istotu ešte raz o bezpečnosti. Pokračujeme záväzným súhlasom, podpisom na úradný papier a -
nasleduje samotná akcia (kto by to bol čakal, že). V našom prípade výlet do Štátnej opery na muzikál My Fair Lady.
Viete si predstaviť tú prvotnú reakciu, keď nám slovenčinárka so širokým úsmevom na tvári oznámila, že sa jej podarilo zohnať lístky do opery na muzikál, ktorý práve preberáme na slovenčine. Podľa mojich skromných predpokladov teraz myslíte na všeobecné frflanie, prevracanie očí a hlavne veľký ne-zá-u-jem.
A hovno! Nič z toho nie je pravda - všetci boli nadšení! Tak dobre, no, po prvé nie celkom všetci a po druhé, nie celkom z toho že sa ide na muzikál, ale z toho že nasledujúci deň sa nesmie skúšať, ale podstatné bolo jedno: záujem bol veľký, kapacita autobusu by sa naplnila - paráda, ideme!
Tak, mohlo sa začať zapisovať. Najskôr nezáväzne, potom čoraz záväznejšie, až napokon prišlo na platenie. Viete, my sme ešte také malé deti, ktoré fasujú kultúrne poukazy, a teraz sme dostali šancu ich využiť. Za divadlo sa platili 4 eurá, za súkromný autobus priamo na miesto ďalšie 4, a na výber boli dva programy: 8eur alebo 4+4 (tj. štyri kultúrne a štyri eurá). Pani profesorka zverila zbieranie peňazí do rúk najzodpovednejšie dvojice v našej triede a tá jej peniaze vyzbierala tak zodpovedne, že pri záverečnom sčítaní dva kultúrne chýbali, ale čo bolo pozitívne, 16eur zvyšovalo. Nemôžem vás však informovať o tom, ako sa tento problém vyriešil lebo sa o ňom akosi prestalo hovoriť. Myslím si, že je nudné opisovať ďalšie rituály (viď. podpisovanie papierika, prednášky o správaní, o vhodnom oblečení a pod.), každý z vás si to už určite niekedy zažil. V každom prípade, všetci sme sa na tento nás výlet FEST tešili.
Nadišiel deň výletu - utorok. V utorok máme, ako na potvoru, sedem hodín, čo znamená, že končíme o 14:40 a odchod autobusu bol plánovaný na 16:30, lebo predstavenie začínalo o siedmej (plánovaný návrat o 23:00, hehee) a ten čas medzi 16:30 a 19:00 mala vypĺňať cesta z Martina do Bystrice, bežne trvajúca trištvrte hodinu. Ale budiž...aspoň sme si mysleli. Sranda bola v tom, že sme sa plánovali ešte medzi školou a zrazom ísť domov zložiť a prezliecť, a keďže niektorí bývajú tak 10km od školy, bolo to tak "na otočku" - v preklade, človek sa nestihol ani poriadne vysrať. A aby sa nám lepšie ponáhľalo, začal nám na hlavičky kvapkať drobný októbrový dáždik (inými slovami, lialo ako z krhly).
Áno, správne, priatelia, chcem tým naznačiť, aby ste si v mysli vybavili spomienku na onen dáždnik. Predtým, ako sme nastúpili do autobusu a ja som chcela zložiť dáždnik, akosi sa v ňom niečo zlomilo a sviňa hnusná, nešiel zložiť. Počet osôb, ktoré sa pokúšali dáždnik zložiť: 17. Počet osôb, ktorým sa to podarilo: 0. A tak, ak sme nechceli platiť parkovné, musela som chudáčik dáždnik (tak mu treba) nechať rozprestretý uprostred parkoviska.
V autobuse začal ďalší z rituálov príznačných pre školské akcie: "Hlasným "TU" potvrďte svoju prítomnosť!" Po pár minútovom "tu-tu-tu"... "Aly? ... Aly? ALYYYY!" (tu mi nedá neupozorniť, že naša profesorka používala mikrofón a akosi sa jej zdalo, že ho dostatočne nepočuť). Bezvýchodisková situácia - naša zahraničná študentka Aly, ktorá dochádza zo Šútova (cca 30km), zmeškala autobus.
Hm, aká škoda, musíme ísť bez nej (hehe, tak jej treba, mala si švihnúť, pomysleli si niektorí - upozorňujem, že ja nie). Už sme boli na ceste, keď tu zrazu...
"Pani profesorka, Aly mi volala, že nasadla na druhý autobus a o päť minút je na stanici. To máme po ceste, zastavme sa po ňu!" Ach, tie slovenské autobusy - pol hodina u nich znamená päť minút! Potom, čo sme Aly úspešne nabrali na stanici, bolo asi štvrť na šesť. Odvtedy obdivujem našu slovenčinárku za to, že má zmysel pre časové rezervy.
Opakujem, že za autobus sme si platili štyri eurá na osobu - komfort tomu zodpovedal, šofér ako Michael Schumacher, len svetlá fungovali na princíp lietadiel pri štarte- "Dámy a páni, dovoľujeme si vás upozorniť, že z dôvodu bezpečnosti bude osvetlenie počas celej jazdy stlmené. V prípade potreby môžete využiť individuálne osvetlenie nad vašimi hlavami, ktoré, bohužiaľ, nefunguje." Teda tí, ktorí počas cesty nepospali, sa bezpečne dostali až do Banskej Bystrice; tých, ktorí si trošku zdriemli, prebudil buďto dážď intenzívne bubnujúci na okná, alebo pán šofér tým, že po náraze do nejakej prekážky na ceste odvalil kus predného nárazníka.
Tak sme boli všetci hore a nasledovalo rýchle vylodenie (lepšie povedané, vyskakovanie za jazdy, lebo sme zastali uprostred celkom frekventovanej uličky). Potom presun do opery (niektorí s dáždnikmi, niektorí bez).
Dostali sme sa do divadla, odovzdali sme oblečenie do šatne dvom dôchodkyniam, ktoré brali svoju profesiu (vešanie kabátov na vešiaky) nesmierne vážne, usadili sme sa a kuk na hodinky. 18:50. Ci pána, ako sme to pekne stihli.
Nuž ale, existuje aj niečo také, ako davová psychóza - a jednej našej spolužiačke sa zachcelo na záchod. Tak čo by sme nešli viacerí. Lenže budova Štátnej opery je už pomerne zastaraná a kapacita toaliet je tiež pomerne obmedzená - dve WCka na celé divadlo. Keď sme sa všetky vrátili, bolo už 5 minút po siedmej, no sále stále hluk a svetlo. Jéj, oni tam na nás počkali, aké milé. Tak sa ideme usadiť a...aha, kto to tam sedí na našich sedadlách? Jáj, vy ste nevedeli, že to tu je obsadené....je vám to ľúto...jáj (tak vypadnite nie?)...to už sa nestihnete premiestniť, už to začína....aha, no dobre...to je v poriadku...len kam si ja teraz sakra sadnem?!
Dobre, našla som si miesto a pomaly zisťujem, ako výborne má tá opera prepojenú kapacitu toaliet so samotným predstavením; predohra bola dostatočne dlhá na to, aby sa vrátili z WCka ešte aj tí, ktorí tam odišli minútu pred začiatkom predstavenia a nič nezmeškali.
Samotný muzikál tu opisovať nebudem - pretože to by už bola recenzia. Ale jedno si neodpustím - oplatí sa to vidieť. Fakt. A to teraz nehovorím len preto, že hrám v divadle a všetko okolo neho milujem. Cez prestávku sme sa stretli takmer so všetkými našimi bývalými slovenčinárkami (a to mi verte, že ich bolo hodne) vyžrali sme Adamovi arašidy a vypočuli si, ako znie taký ten starý socialistický divadelný gong, ktorý oznamuje koniec prestávky.
Po skončení predstavenia sme sa zhromaždili (celé hromaždenie netrvalo viac ako 15 minút (čo narobíme, keď už sa vieme tak šikovne ryť v rade na kabáty) a opäť sme zmokli na ceste k autobusu. Pán šofér nám chvíľu nechcel otvoriť dvere, potom sa ale kukol na hodinky a zistil, že sme to my. Keď sme už pohodlne sedeli v autobuse, všimli sme si, že cez vetracie okienko preteká, ale boli sme unavení a nechcelo sa nám hádať . Tak sa oná dvojica, na ktorú kvapkalo, nežne spoločne pritisla k oknu. Nasledovala cesta domov. Svetlá stlmené, ako inak, však šetríme. Ale teraz mi to fakt nevadilo. Šoférovi sa v tom hustom daždi podarilo zájsť do uličky a keďže sa v Bystrici veľmi nevyznal, rozhodol sa celú uličku precúvať a nájsť správnu odbočku. Cúvali sme štvrť hodinu a myslím, že to prirovnanie k Schumacherovi je asi trochu pritiahnuté za vlasy. To aj ja by som tam nacúvala lepšie - dokonca aj s koňom. Ale nakoniec sa podarilo.
Cestou domou sme pospali takmer všetci, a tí, čo nespali, sa len tak tvárili. Keď sme vystúpili (autobus nás vyhadzoval postupne, kto to mal na ktorej zastávke najbližšie) my, ktorí sme išli na Ľadovni (tým, čo nie sú z Martina to asi veľa nepovie, ale nevadí, však to vôbec nie je podstatné), s prekvapením (a ja s radosťou) sme zistili, že vôbec neprší. Autobus zatrúbil, odišiel - a tu sme si všimli, že má celý kufor otvorený a plechový kryt ťahá takmer po zemi.
Časový údaj: bolo pol dvanástej, keď som dorazila ku starkej.
Hm, na druhý deň v škole pospali aj tí, ktorí sa v autobuse hrali, že nie sú unavení. Hrdinovia.
Nejdem túto akciu na záver nijako hodnotiť, iba čestne dodávam, že kamkoľvek sa pôjde nabudúce, ja idem! S dvomi dáždnikmi - pre istotu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Marley | 30. října 2011 v 17:23 | Reagovat

a názov zmením - vôbec sa mi nepáči

2 erik | 30. října 2011 v 19:49 | Reagovat

sľúbil som že to prečítam, prečítal som, ale nabudúce ma berete so sebou!

3 Ange | 30. října 2011 v 21:01 | Reagovat

ten nazov co je teraz? hai, zmen :D ale niiice blog :D *chce ich viac*

4 Marley | 31. října 2011 v 9:17 | Reagovat

[3]: zmením, len mi ešte nenapadol žiadny normálny názov...že chce ich viac...daj podnet, o čom písať! :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama







•○•○•

Všetky poviedky na tejto stránke sú chranené autorským právom. Bez nášho súhlasu
 (Ange či Marley) nekopírujte a nekradnite veci uverejnené na tomto blogu na
 svoje či iné stránky!

•○•○•